Ospravedlňujem sa za výpadok v príspevkoch, ktorý sa budem snažiť v najbližších dňoch napraviť. Dnes to bude na tému "Formality a byrokracia" v Indii.
Za tú dobu, čo sme tu, sme si všimli niekoľko podivností v indickom spôsobe organizácie vecí. Tak predovšetkým, snáď na všetko tu potrebujete papier, súhlas, podpis, povolenie. Platí to v škole rovnako ako mimo školy. V rámci školy sa napríklad nemôžte prísť pozrieť na niektoré kurzy bez toho, aby ste nenahlásili tento zámer študijnému oddeleniu, ktoré následne informuje katedru a katedra vyučujúceho. Potom vás zapíšu do kurzu, a vy môžte začať chodiť; mali by ste však od tohto momentu ale chodiť pravidelne. Prísť sa pozrieť na ľubovoľnú hodinu, tak, ako sme zvyknutí z MU, sa tu zrejme nenosí. Na iné prednášky vás zasa nepustia do miestnosti, pokiaľ ste sa nezapísali. Pri každom vchode striehnu dvaja príslušníci ochranky, ktorí kontrolujú, či ste sa zapísali alebo odklikli svoju účasť na elektronickom snímači vedľa dverí. Pokiaľ nasledujú dva kurzy za sebou, stalo sa mi, že ma ochranka nechcela pustiť z budovy, pretože druhý kurz začínal už o necelých 10 minút.
Takto podobne sa zapisujeme skoro všade. Zapisujeme sa (väčšinou, v závislosti od vrátnika) na vrátnici, keď si so Zdenkou pri odchode navzájom nechávame kľúč od bytu, zapisujeme sa, keď prichádzame v noci do kampusu, chalani sa zapisovali pri vchode do obchodného domu, kde museli nechať vopred kúpený alkohol. Dozvedeli sme sa, že máme povinnosť nahlasovať škole všetky pobyty mimo mesto, víkendové i jednodňové, pre prípad, že by nás niekde stretli policajti a pýtali sa, prečo sme tam, mimo školy a mimo mesta. Škola musí byť, v našom vlastnom záujme, informovaná, kde sme a čo sa chystáme robiť, aby mohla prípadne vysvetľovať a postaviť sa za nás. Vedúci študijného oddelenia, keď nám hovoril o tomto novom nariadení, spomenul strach z teroristov a použil termín "policajný štát". My sme sa sami pre seba uškrnuli pri predstave európskych teroristov v Indii, no to bolo všetko, čo sme mohli urobiť. Spomenul nám tiež, že tá kancelária, kde nás po príchode odmietli zaregistrovať, patrila iba k jednému zo štyroch indických úradov, ktoré sa zaujímajú o pobyt zahraničných osôb na území krajiny.
Podobne ma prekvapilo, že Zdenka mala problém s vízami, ktoré jej ambasáda v Prahe neudelila, kým si nekúpila spiatočnú letenku. Jej účel pobytu v Indii je totiž jednoznačne štúdium a na študentské víza predsa nemôžete zostať v krajine dlhšie než je nevyhnutné, pretože čo keby vás to náhodou lákalo ísť navyše niekam cestovať? Absurdnosť tohto vyhlásenia snáď ani nepotrebuje ďalší komentár.
Iný prípad sa mi stal pri kupovaní SIM-karty. Okrem toho, že k prideleniu karty sme potrebovali žiadosť podpísanú študijným oddelením, museli sme priložiť fotografiu, kópiu nášho pasu, pasu vedúceho študijného oddelenia (!) a uviesť číslo na mobil ďalšej referenčnej osoby. Všetci sme spoločne použili číslo na Gérauda, jediného človeka, ktorého číslo sme vtedy mali. Po pár dňoch som sa od neho dozvedela, že mu volal zamestnanec mobilného operátora, ktorý vraj čakal niekde pred kampusom a chcel sa so mnou stretnúť, aby sa presvedčil, či naozaj bývam na mieste, ktoré som uviedla vo formulári. No a o švédskom chalanovi, ktorý bol vrátený z letiska kvôli chýbajúcej registrácii, som už písala.
Naozaj by ma zaujímalo, aký majú všetky tieto opatrenia reálny dopad a koľko "teroristov", organizovaných i neorganizovaných zločincov a iné podozrivé zahraničné "indivíduá" sa indickým orgánom vďaka nim podarilo chytiť. Odhadujem, že veľa ich nebude. O americkej paranoji ohľadne terorizmu svet vie svoje, no netušila som, ako moc toto správanie postihuje i miesta na jeho opačnom konci.
Za tú dobu, čo sme tu, sme si všimli niekoľko podivností v indickom spôsobe organizácie vecí. Tak predovšetkým, snáď na všetko tu potrebujete papier, súhlas, podpis, povolenie. Platí to v škole rovnako ako mimo školy. V rámci školy sa napríklad nemôžte prísť pozrieť na niektoré kurzy bez toho, aby ste nenahlásili tento zámer študijnému oddeleniu, ktoré následne informuje katedru a katedra vyučujúceho. Potom vás zapíšu do kurzu, a vy môžte začať chodiť; mali by ste však od tohto momentu ale chodiť pravidelne. Prísť sa pozrieť na ľubovoľnú hodinu, tak, ako sme zvyknutí z MU, sa tu zrejme nenosí. Na iné prednášky vás zasa nepustia do miestnosti, pokiaľ ste sa nezapísali. Pri každom vchode striehnu dvaja príslušníci ochranky, ktorí kontrolujú, či ste sa zapísali alebo odklikli svoju účasť na elektronickom snímači vedľa dverí. Pokiaľ nasledujú dva kurzy za sebou, stalo sa mi, že ma ochranka nechcela pustiť z budovy, pretože druhý kurz začínal už o necelých 10 minút.
Takto podobne sa zapisujeme skoro všade. Zapisujeme sa (väčšinou, v závislosti od vrátnika) na vrátnici, keď si so Zdenkou pri odchode navzájom nechávame kľúč od bytu, zapisujeme sa, keď prichádzame v noci do kampusu, chalani sa zapisovali pri vchode do obchodného domu, kde museli nechať vopred kúpený alkohol. Dozvedeli sme sa, že máme povinnosť nahlasovať škole všetky pobyty mimo mesto, víkendové i jednodňové, pre prípad, že by nás niekde stretli policajti a pýtali sa, prečo sme tam, mimo školy a mimo mesta. Škola musí byť, v našom vlastnom záujme, informovaná, kde sme a čo sa chystáme robiť, aby mohla prípadne vysvetľovať a postaviť sa za nás. Vedúci študijného oddelenia, keď nám hovoril o tomto novom nariadení, spomenul strach z teroristov a použil termín "policajný štát". My sme sa sami pre seba uškrnuli pri predstave európskych teroristov v Indii, no to bolo všetko, čo sme mohli urobiť. Spomenul nám tiež, že tá kancelária, kde nás po príchode odmietli zaregistrovať, patrila iba k jednému zo štyroch indických úradov, ktoré sa zaujímajú o pobyt zahraničných osôb na území krajiny.
Podobne ma prekvapilo, že Zdenka mala problém s vízami, ktoré jej ambasáda v Prahe neudelila, kým si nekúpila spiatočnú letenku. Jej účel pobytu v Indii je totiž jednoznačne štúdium a na študentské víza predsa nemôžete zostať v krajine dlhšie než je nevyhnutné, pretože čo keby vás to náhodou lákalo ísť navyše niekam cestovať? Absurdnosť tohto vyhlásenia snáď ani nepotrebuje ďalší komentár.
Iný prípad sa mi stal pri kupovaní SIM-karty. Okrem toho, že k prideleniu karty sme potrebovali žiadosť podpísanú študijným oddelením, museli sme priložiť fotografiu, kópiu nášho pasu, pasu vedúceho študijného oddelenia (!) a uviesť číslo na mobil ďalšej referenčnej osoby. Všetci sme spoločne použili číslo na Gérauda, jediného človeka, ktorého číslo sme vtedy mali. Po pár dňoch som sa od neho dozvedela, že mu volal zamestnanec mobilného operátora, ktorý vraj čakal niekde pred kampusom a chcel sa so mnou stretnúť, aby sa presvedčil, či naozaj bývam na mieste, ktoré som uviedla vo formulári. No a o švédskom chalanovi, ktorý bol vrátený z letiska kvôli chýbajúcej registrácii, som už písala.
Naozaj by ma zaujímalo, aký majú všetky tieto opatrenia reálny dopad a koľko "teroristov", organizovaných i neorganizovaných zločincov a iné podozrivé zahraničné "indivíduá" sa indickým orgánom vďaka nim podarilo chytiť. Odhadujem, že veľa ich nebude. O americkej paranoji ohľadne terorizmu svet vie svoje, no netušila som, ako moc toto správanie postihuje i miesta na jeho opačnom konci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára