Mám za
sebou jeden z najhorších výletov, na aké si zatiaľ spomínam, a
o ktorom si nie som istá, aké ešte bude mať následky.
Zúčastnili sme sa ho z nášho česko-slovenského tímu len ja,
Zdenka a Jakub, Štěpán zostal doma a teraz si myslím, že urobil dobre.
 |
| Pevnosť Lohagarh zospodu. |
Vstávali
sme o neuveriteľnej piatej hodine ráno, aby sme pred šiestou
nasadali do autobusu s veľmi úzkymi sedačkami a vyrážali na
trojhodinovú cestu na pevnosť Lohagarh pri turistickom stredisku
Lonavale, nejakých 100 km od mesta. V autobuse sme si opäť
vyskúšali, aké to je prezentovať domácu kultúru v cudzom
prostredí, keď od nás (ale nielen od nás, ale od všetkých
účastníkov zájazdu) organizátor výletu v uvoľnenej atmosfére
chcel, aby sme zaspievali niečo z regiónu / krajiny, odkiaľ
pochádzame. Spustili sme teda po krátkej porade trojhlasne "Kočka
leze dírou", a zožali sme hlasný potlesk od nášho indického
publika. Cesta celkovo prebiehala v pohode, až na pár menších problémov, kedy sme sa párkrát otočili na rovnakom mieste,
predtým, než sme odbočili do hôr... ale to tu už ani nestojí za
zvýšenú pozornosť. Výstup po chodníku a dvetisícročných
schodoch k rovnako starej pevnosti bol tiež fajn, indickí
spolužiaci hovorili, a ja im potvrdzujem, že to je nenáročná
túra.
 |
| So Zdenkou pred vstupnou bránou. |
 |
| Cesta na pevnosť. |
Vyšli sme
na hradby a sotva sme sa trochu rozhliadli, začalo pršať. Bol to
však úplne nový typ monzúnového dažďa, aký som tu ešte
nezažila. Zdvihol sa totiž silný vietor, ktorý šľahal dážď
všade naokolo, a okolie zahalila hmla taká hustá, že nebolo možné
cez ňu vidieť na pár krokov od seba. Toto všetko sa stalo počas
pár minút, a nám začali najväčšie problémy. Za hradbami sa na
druhej stane totiž rozprestiera voľná holá krajina bez vyšších
porastov, a mne spolužiaci vysvetľujú, prečo. Takéto nápory
vetra s dažďom nemá žiadna vyššia vegetácia šancu prežiť.
Keďže v hmle nebolo možné nájsť všetkých členov výravy,
snažím sa držať aspoň tých niekoľkých známych ľudí,
ktorých poznám. Končím teda v skupinke so šiestimi chalanmi zo
školy, ktorí si počasie očividne užívajú. A nielen oni. S
úžasom pozerám na indických turistov, ktorí sa v daždi s nadšením a
krikom, plne oblečení, vrhajú do vodných nádrží, akýchsi
menších jazierok zadržujúcich vodu na vrchole brala. Wow!
Vietor však
naberá na sile a mne chalani radia, aby som si zakryla tvár, podľa
možnosti uterákom či nejakým iným kusom oblečenia, v najhoršom
i rukou. Takýto dážď poháňaný vetrom je ostrý a môže vám
na pokožke tváre zanechať niečo ako popáleniny. Ok, vyberám z
batohu moju košeľu, ktorú som si vzala pre prípad, že by mohlo
byť chladnejšie, a balím si do nej hlavu. O minútu je mokrá
rovnako ako už všetko ostatné na mne, no aspoň naozaj trochu
pomohla. S dáždnikom to vzdávam, pomohol by mi, akurát keby som
chcela vzlietnuť. Prechádzame v hmle cez močaristú zem a snažíme
sa dôjsť naspäť k hradbám, keď po chvíli zisťujeme, že okolo
rovnakej vodnej plochy sme už prešli pred chvíľou... Ok, hovorím
sama sebe, hlavne sa ich drž, stratená v skupine šiestich ľudí
je stále lepšie než stratená sama. Otáčame teda smer a
prichádzame k útesu na inom mieste, a zisťujeme, že stojíme
rovno nad menším vodopádom. Vodu, ktorá padá so skaly, však
vietor teraz na nás šľahá opäť naspäť do vzdialenosti
niekoľkých metrov od okraja, otáčame sa teda znova a skúšame
ďalší smer, či náhodou nevedie ku hradbám, odkiaľ sme prišli.
Pýtame sa po chvíli oproti idúcich turistov, ktorí nás posielajú
zasa späť. Pýtam sa jedného z výpravy, či vieme, kam ideme, a
dostávam odpoveď "Oni vedia, kam ideme. Dúfam." Ok,
budem dúfať s ním.
 |
| Po daždi... |
Po chvíli
však nájdeme opäť zopár známych ľudí, čo je pre mňa dobré
znamenie, že sme už zrejme blízko. A prestáva pršať, aspoň ten
najhorší dážď ustupuje. Pokračujem ale s našou skupinkou ďalej
po hradbách, a až na ich konci zisťujem, že sme na vyhliadke.
Miesto je to pekné, hmla sa zdvíha a ponúka nám pohľad na široké
ryžové políčka, pahorky a jazerá pod nami. Chalani mi rozprávajú
legendy o kráľovi Maharastry (Maharastra je tiež súčasný názov
indického "spolkového" štátu, kde sa nachádzame a kde
leží i Mumbai) Chatrapatim Shivajim, ktorý v týchto miestach kedysi
vládol, a ja v momente, keď zrovna neprší a keď mi prestáva
vadiť do nitky premočené oblečenie, uznávam, že krajina je tu
krásna a toto miesto možno naozaj stálo za návštevu. Je mi však,
asi po prvýkrát od odchodu z ČR, celkom chladno, navrhujem preto
vyraziť do autobusu. Odchádzame teda všetci ku známym schodom a
po ceste dolu na parkovisko. Keď sme prišli do autobusu, Jakub,
Zdenka a mnohí ďalší na nás už nejakú dobu čakali. Cestou do
mesta nás čakala tiež ešte dopravná zápcha, ktorá našu cestu
natiahla na štyri hodiny. No a práve tu v autobuse, kde som síce
sedela v stále premočenom oblečení, no keď som si myslela, že
to najhoršie je už za mnou, som urobila najväčšiu chybu
celého výletu - zjedla som syrovo - vajíčkový sendvič, ktorý
som si prichystala doma pred odchodom a ktorý asi bol, po celom dni
v batohu, tak trochu "po záruke". Navyše s neumytými
rukami... Došla som domov a už večer som vedela, že to nebude
dobré. Teraz, keď píšem tento článok, je mi po noci strávenej
na toalete a dni v posteli naozaj zle, a som rozhodnutá ísť,
pokiaľ sa to do rána nezlepší, k lekárovi. Držte palce!
Edit 07.07.2013: Odvážim sa dnes napísať, že už mi je celkom dobre. Snažím sa byť ale opatrná v tom, čo a kde budem jesť, Zdenka so Štěpánom stále nejako nie sú v poriadku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára