Fotogaléria

Ahojte,
až na to, že nám stále rušia prednášky, sa u nás nič príliš zaujímavé nedeje. Podarilo sa mi však získať od Jakuba časť fotiek z tohto mesiaca, ich výber nájdete v novej fotogalérii vpravo.

Mumbai, 25.07.2013, štvrtok - deň 49.

Dnešný článok bude o ľuďoch. Písala som ho dlho a mohla by som ešte veľmi dlho pokračovať. Pretože čo sa týka ľudí, ani plánované štyri mesiace môjho pobytu v tak odlišnej spoločnosti nie sú dosť dlhá doba na to, aby som ich naozaj poznala a dokázala opísať, ale predsa sa o to pokúsim.

Pred odchodom som sa trochu obávala, ako moc (ne)bezpečné toto mesto, obzvlášť pre mňa ako ženu a európsku turistku, bude. Po jeden a pol mesiaci musím povedať, že sa tu necítim nebezpečne. Je pravda, že nechodievam do mesta sama, a rozhodne nie v noci, no zo skúsenosti i z rozprávania spolužiakov mám pocit, že Mumbaj je snáď najbezpečnejšie indické mesto - možno jediné, v ktorom ženy môžu vychádzať na ulicu i po zotmení a necítiť sa ohrozene.

Čo sa týka ľudí, musím zatiaľ povedať, že Indovia sú voči nám veľmi milí, prívetiví a väčšinou (v závislosti na situácii, k čomu sa dostanem neskôr) aj ochotní. S výnimkou vtieravých mestských predavačov, voči ktorým začínam pociťovať niečo ako "alergiu", si myslím, že sme pre nich zaujímavosť skôr než nepriateľ či prípadná obeť. Zatiaľ jediná negatívna skúsenosť, kedy nám niekto odmietol poradiť, sa nám stala na asi hodinovej nočnej ceste rikšou, keď sme sa vracali z návštevy od francúzskych známych a ani jeden z dvoch vodičov nepoznal v neznámej časti mesta cestu k univerzite. Pýtali sme sa niekoľkokrát na smer a jediný človek, ktorý by nám vedel poradiť, iný šofér rikše, chcel za informáciu 50 rupií. Géraud, ktorý strávil už predtým nejakú dobu v Dilí, mu vynadal v hidnštine, a my sme pokračovali v blúdení. Častejšie sa nám však stáva opak - totiž že nám ľudia radia i vtedy, keď nepoznajú odpoveď. Preto je lepšie sa pre istotu pýtať viackrát, ako som už spomínala pri opisovaní prvého výletu.

Avšak napriek všetkému chaosu a iným štandardom, ktoré tu vládnu, sa voči nám Indovia väčšinou správajú veľmi prívetivo a niekedy až príliš ochotne. Sachin nás napríklad nikdy nenechal platiť za taxíky a Noli, študentka, ktorá ide na výmenu do Brna, nám so svojou kamarátkou jeden večer doniesla kompletne pripravenú večeru (kura s cestovinami v zázvorovej omáčke), z ktorej sme mali ešte aj obed na druhý deň, a trvala na tom, že umyje riad. Podobne vo vlaku, na ulici, keď sa pýtame na cestu, v obchode, kdekoľvek, všade sa nám miestni snažia pomôcť, keď vidia, že sme cudzinci a nevieme si poradiť sami (a to sa nám tu ešte stále stáva veľmi často). A zatiaľ som si ani v náznaku nevšimla, že by z ich strany šlo o prejav akéhosi povrchného pokrytectva voči cudzincom, s ktorým sa občas ešte stále stretávam u nás. Poznáte to - Nemci, Briti, Američania - sú zaujímaví a spôsobia rozruch, keď sa náhodou objavia na mieste, kde by ich nik nečakal, no nakoniec sú to aj tak "zazobaní Západniari", ktorí z nejakého dôvodu môžu za to, že my sa nemáme tak dobre, ako by sme chceli. Na druhej strane, zatiaľ som navštívila len oblasti, kde sú miestni na turistov zvyknutí, takže sotva môžem zovšeobecňovať.

Trochu podobnú skúsenosť spomínala v škole jedna prednášajúca. V roku 2005 postihli mesto obrovské záplavy a ľudia uviazli s autami na noc na uliciach. Majitelia áut v Indii patria k najvyšším vrstvám spoločnosti a často nemajú ani zdania o tom, kto vlastne sú obyvatelia mesta žijúci v rozsýpajúcich sa chatrčiach. Keď títo "prominenti" mali stráviť noc v zaplavených autách na uliciach, prichýlili ich práve obyvatelia ulice, a oni zistili, že napriek obrovskej chudobe sú to veľmi pohostinní ľudia, ktorí sa o nich postarali tak dobre, ako im to len ich možnosti umožňovali.

Indovia totiž pôsobia veľmi bezprostredným dojmom. Kamaráti sa medzi sebou napríklad bežne objímajú a držia za ruky. A všetci veľmi, veľmi veľa rozprávajú, všeobecne omnoho viac než sme zvyknutí my. Slovami jednej prednášajúcej o skúsenosti učiteľky v multikultúrnej triede v USA: Je problém donútiť čínskych študentov otvoriť ústa a indických ústa zavrieť. Ich potrebu rozpávať vidieť na prednáškach a cítite to, i keď s niekým hovoríte vo dvojici. Niektorí vás nepustia k slovu, a dokážu udržiavať konverzáciu, niekedy monológ, dlhú dobu bez vášho intenzívnejšieho prispenia.

Indovia majú tiež na všetko dostatok času a z ničoho si nerobia ťažkú hlavu - čo vie niekedy naozaj nahnevať. Ich vystupovanie má ďaleko od niečoho, čo by sme nazvali profesionalitou a ich neschopnosť dodržiavať dohodnuté termíny mňa osobne tu hnevá zo všetkého najviac. Je problém dohodnúť sa na stretnutí na určitú presnú hodinu medzi dvoma ľuďmi, a vo väčšej skupine je to takmer nemožné. O tom, ako sme pripravovali prezentáciu, som už písala, a Zdenka s chalanmi majú úplne rovnaké skúsenosti. Sľúbia vám, že sa zastavia pred obedom, vy na nich čakáte, a oni jednoducho neprídu. Neodpovedajú na mail, a keď sa s nimi konečne stretnete, odpovie vám spolužiačka pohodovo, že ona spala. Sľúbia vám, že dajú o niečom vedieť, a nik sa neozve, a opäť v tom nikto nevidí najmenší problém. Povedia vám v knižnici, že preukaz bude hotový zajtra, prídete o dva dni (pre istotu) a stále ho nemajú. Nahlásila som na recepcii opravu uvoľneného ventilu na dvojplatničke, a trvalo 4 dni, kým sa naň prišiel kompetentný človek pozrieť. Bol tu asi dve minúty, otočil ventilom a odišiel, s tým, že sa vráti to opraviť. Prišiel o dva dni, s ním ďalší traja pomocníci, ktorí mu asistovali sedením na stoličkách, rozobral to, ešte raz odišiel a konečne to dal dokopy poobede. Zúrila som. Na všetkom tu "pracuje" spústa ľudí, neskutočne dlho to trvá a nikomu to nevadí. Okrem toho sú však Indovia veľmi milí a zhovorčiví - a môj názor na nich záleží na tom, čo z toho ma zrovna nahnevá alebo mi urobí radosť.

Mumbai, 22.07.2013, pondelok - deň 46.

Včera sme boli na výlete v národnom parku za mestom, kde sme si pozreli - hádajte čo. Prekvapivo, zase jaskyne. Po výlete z predchádzajúceho víkendu tieto pamiatky už pre nás neboli ničím výnimočné, podobne ako celý národný park, či aspoň to, čo sme z neho videli. Neubránila som sa pocitu, že táto rezervácia bola vytvorená pre obyvateľov a návštevníkov mesta, ktorí by si radi užili pocit blízkosti divokej prírody priamo za oknami mestských panelákov. Pretože presne na takom mieste sa park nachádza, administratívne dokonca patrí ešte na územie Mumbaja. Najzaujímavejším prvkom výletu bola nemecká couchsurfarka (pre tých, ktorí nevedia, o čo ide: Couchsurfing je celosvetová internetová sociálna sieť cestovateľov poskytujúcich si navzájom ubytovanie. Funguje jednoduchým spôsobom - vy poskytnete ubytovanie zahraničným cestovateľom u vás doma a niekto iný v zahraničí poskytne na vaších cestách ubytovanie vám). Berlínčanka má 22 rokov, nikdy predtým nebola v Ázii ani na žiadnom dobrovoľníckom pobyte, a teraz prišla do Mumbaja po troch týždňoch dobrovoľníckej práce v ústave pre hendikepované deti na juhovýchode Indie. Ďalší mesiac má v pláne prejsť severnú časť Indie - samozrejme, že sama. Neviem posúdiť, či ide o odvahu viac než naivitu, no rozhode má môj obdiv.

Užili sme si však dve hodinové cesty autobusom cez pomerne luxusné mestské časti, kam mám v pláne vydať sa niekedy s fotoaparátom, a večer sme zašli do neďalekej reštaurácie, ktorá ma sklamala snáď ešte viac než školská jedáleň. Niekoľkokrát som opakovala, že nechcem do jedla žiadne pikantné korenie, a napriek tomu som dostala omáčku, ktorú som nebola schopná dojesť. Oni majú naozaj inú predstavu o tom, čo znamená nepálivé jedlo.

Dnes som tiež bola poprvýkrát u lekárky, dostala som tri druhy liekov na lepšie trávenie, tak snáď sa konečne dostanem z neustále sa vracajúcich brušných problémov. A to som si na začiatku myslela, ako som na tom v porovnaní s ostatnými dobre. Nie som však jediná, tráviacie ťažkosti tu máme vlastne všetci Európania, s ktorými som sa rozprávala. Z náš štyroch je niekto "chorý" v podstate neustále, cestou k lekárke som stretla Nemku Corinu, ktorá sa od nej práve vracala, a pred obedom sme sa na zdravotné problémy navzájom posťažovali s Géraudom. Sú to vždy zaujímavé stretnutia - akoby sme všetci boli tak o 40 rokov starší. :-)

Dnešnú prednášku nám opäť nečakane zrušili a nás to už začína hnevať. Bez informácie vopred, len tak. Prídete do školy a zistíte, že hodina buď nie je, alebo je miesto nej niečo iné, čo sa vás vôbec netýka. Zo začiatku som to brala ako počiatočný organizačný chaos, ktorý sa počas semestra určite ustáli. Teraz však máme za sebou v niektorých predmetoch takmer polovicu kurzu a takto narýchlo zrušených prednášiek je čoraz viac. Na druhej strane, máme ďalší týždeň na prečítanie toho nudného a nezáživného textu, ktorý sme dostali za domácu úlohu. Je až neuveriteľné, ako dokážu niektorí autori pokaziť dojem i z tak zaujímavej témy ako je sociálne podnikanie.

Kúpila som si však badmintonovú raketu a Zdenka našla neďaleko školy park, v ktorom by sa dalo behať - keď nám to žalúdky dovolia. Dnes ráno nás tiež prišla zasa navštíviť Micina, no keďže sa objavila o nehorázne skorej hodine rovno vedľa mojej postele, nemala som veľmi chuť sa jej venovať. Nechala som ju vypit mlieko a vyprevadila som ju dverami, aby vzápätí prišla zasa oknom. Mačky sú všade na svete rovnaké a ja ich mám rada.

Mumbai, 19.07.2013, piatok - deň 43.

Po včerajšej prednáške som si uvedomila, že môj predchádzajúci článok o kastách vyznieva veľmi povrchne a vôbec nevystihuje hĺbku problému v súčasnosti. Keďže by som sem nechcela zachádzať do vecí, ktoré sa naozaj nečítajú dobre, pre všetkých záujemcov posielam odkaz na indický dokument, ktorý sme pozerali na prednáške:

http://www.youtube.com/watch?v=lgDGmYdhZvU
Dobrá vec, pozrite si to, ak máte čas, chuť a odvahu. ;-)

Mumbai, 18.07.2013, štvrtok - deň 42.

Dnes len veľmi krátko. Od včera máme, zdá sa, prvé naozajstné domáce zvieratko. Po tom, ako nám odsťahovali spolubývajúcu z Bhutánu a odišla aj Silvia, máme vedľajšiu izbu voľnú. Všimla si toho jedna z kampusových mačiek, ktorá k nám začala chodiť otvoreným oknom. Prišla poprvýkrát včera podvečer, keď som bola sama na izbe, a hlásila sa hlasným mňaukaním. Dostala do misky mliečko a sušienky z lietadla, ktoré sme mali ešte na byte. Dnes okolo obeda sa ukázala zasa, a zostala, až kým sme ju nedobrovoľne nevyprevadili z bytu cestou na prednášku. Zdenka ju nazvala Micina, takže máme bielo-čierno-oranžovú Micinu. Je podstatne chudšia než naše pouličné mačky, ale inak vyzerá zdravo. Dúfam, že zostane chodievať aj naďalej, budem na ňu myslieť, keď si budem variť obed, a snáď sa jej niečo tiež ujde. Dám vedieť!

Micina na stoličke v chodbe. Nechcela sa nechať fotiť a na byte je vždy tma.

Mumbai, 16.07.2013, utorok - deň 40.

Tento víkend sme si urobili výlet na ďalšie indické pamiatky UNESCO - jaskyne v turistickej vnútrozemskej oblasti Ellora a Ajanta. Až na to, že sme sa ako praví európski turisti doviezli všade, kam sa dalo, autobusmi, veľmi často klimatizovanými, sme si dva dni mimo Mumbaj užili.

Chrám Kailachantha.

V piatok večer o jedenástej sme nasadli, sedemčlenná skupina pozostávajúca z nás štyroch "Brňákov", Francúza Ervana a našej indickej "ochranky" Sachina a Abisheka, do lôžkového autobusu na zastávke neďaleko školy. Cesta nočným autobusom sa natiahla na nejakých 10 hodín, no mne sa podarilo zaspať a spalo sa mi prekvapivo dobre - nevadili mi ani rozbité cesty a ani opravu kolesa nad ránom som skoro nezaznamenala. Okolo deviatej sme dorazili do nášho prvého cieľa - turistického mesta Aurangabadu. Miliónový Aurangabad je na prvý pohľad iný než Mumbaj - to, čo si všimnete hneď, sú nápisy v štýle "Udržujte v meste čistotu" a ich výsledok, porovnateľne menej odpadkov a naozaj čistejšie ulice. Možno je to len Potemkinovská dedina vystavaná pre turistov v centre mesta, keďže spolubývajúca Silvia tvrdí, že to mesto je ešte špinavšie než Mumbaj, no na mňa ako turistu neznalého miestnych pomerov urobilo za ten jeden večer, ktorý sme v ňom strávili, dobrý dojem. Trochu mi tiež zdvihlo názor o Indoch a ich vzťahu k čistote. Možno na tomto turistickom mieste pochopili aspoň toľko, že zahraničných návštevníkov kopy odpadu a všadeprítomný zápach príliš nelákajú.

Nádvorie chrámu.

Raňajky v miestnej reštaurácii ma nijako nenadchli, no bola to hlavne moja chyba. Po noci strávenej autobuse som sa zobúdzala len veľmi pomaly a nenapadlo mi, že by som mala žiadať "no chilli" i pri niečom takom ako zeleninový sendvič. No zvládla som to a po raňajkách sme vyrazili na trištvrtehodinovú cestu na autobus smer Ellora.

Nádvorie z inej strany.

Toto miesto je známe svojimi jaskyňami a chrámom vytesanými do skaly. Dominantou miesta je hindiuistický chrám Kailachnatha vytesaný z pôvodne jednoliateho skalného brala. Jeho stavba začala v 8-om storočí, odhaduje sa, že trvala 100 rokov, počas ktorých museli pracovníci odstrániť 200 000 ton horniny. Chrám je zasvätený bohovi Šivovi, má neskutočne veľa ornamentov a náboženských vyobrazení v niekoľkých poschodiach a na výšku dosahuje skoro 30 metrov. V skalnom komplexe sa nachádzajú ďalšie vytesané jaskyne, ktoré však v porovnaní s chrámom nepôsobia nijako výnimočné.

Zážitok iného druhu bola spiatočná cesta, kedy nás na časť cesty vzal "taxík" - osobné auto kombinované s menším nákladným priestorom upraveným na sedenie, vozidlo celkovo pre 9+1 ľudí. Keďže vpredu bolo plne obsadené, museli sme sa všetci zmestiť do priestoru určeného pre, odhadujem, trochu až štyroch ľudí. Naskladali sme sa teda všetci siedmi i s batohmi na drevené lavice a ja som rozmýšľala, kam si "odložím" nohy, keď bude vodič zatvárať dvere. Nebolo to potrebné, pretože po nás nastúpili ešte dvaja miestni chalani, ktorí sedeli doslova v otvorených zadných dverách, držali sa konštrukcie auta a rovnako držali dvere, aby nám za jazdy neuleteli. Auto pre pôvodne 10 ľudí dokázal vodič využiť presne na 200 %, ako sme spočítali cestou. Úspešne sme ale prešli nejakých 20 kilometrov až k hotelu.

V hoteli sme vypĺňali ďalší šialený formulár s otázkami typu "Kedy, odkiaľ, kam a načo ste prišli do Indie, odkiaľ prichádzate do hotela, aký máte dôvod a kam sa chystáte po jeho opustení", domáce i indické adresy a telefónne čísla, a dokonca nám urobili aj fotku. Izba bola ale na miestne pomery celkom pekná a pohodlná, a vzhľadom na počasie nám nevadila ani chýbajúca teplá voda v kúpeľni. Večer sme si v meste dali v "západnej" reštaurácii večeru a ja som bola nadšená z kuraťa s cesnakovou omáčkou, ryžou a hranolkami.

Detail výzdoby budhistickej jaskyne.

V nedeľu sme vyrazili za podobnými pamiatkami na miesto menom Ajanta. Nachádza sa tu podobný komplex jaskýň vytesaných do skalného brala nad kaňonom nad malou riekou. Jaskyne tvorili bývalý budhistický kláštor a sú známe najmä vďaka svojim čiastočne zachovaným maľbám. Nie som nijako výazne spirituálne založená osobnosť, no nemohla som si nevšimnúť, že toto miesto má v porovnaní s predchádzajúcim inú atmosféru. Zatiaľ čo hidnuistický interiér chrámu boha Šivy s mnohými jeho bojovými a zápasníckymi vyobrazeniami na mňa pôsobil nepríjemne a miestami až agresívne, budhistické pamiatky vyžarujú i po 1500 rokoch a v záplave turistov s fotoaparátmi, akými sme boli i my, určitý kľud a pokoj. Bolo omnoho jednoduchšie predstaviť si fungujúci kláštor na tomto mieste než zástupy veriacich v chráme z minulého dňa.

Jedna z jaskýň v Ajante.

Druhou turistickou atrakciou okrem samotných kamenných pamiatok sme tu boli my. Za celý môj doterajší pobyt v Indii si odomňa ešte nikde inde nepýtalo spoločnú fotku viac ľudí než tu. Dokonca som raz od nadšenej rodiny dostala na ruky asi 1,5 ročné dieťa. Bola som unavená z cesty a po hodinách v teplom dusnom počasí som sa necítila nijako extra reprezentatívne, no nikomu to, zdá sa, nevadilo. Snažila som sa usmievať "do kamery" a miestni boli nadšení. Pred príchodom do Indie nám škola zaslala príručku, v ktorej okrem iného spomínali našu úlohu pri "lámaní kultúrnych bariér". Indická spoločnosť vzhľadom na svoju minulosť pristupuje k Európe stále s určitými predsudkami. Viem, že je to maličkosť, ale nechcela som, aby si tí Indovia, ktorí možno stretnú zopár Európanov v živote, robili o našom kontinente názor na základe mojej nie najlepšej nálady. Inou zaujímavou maličkosťou dňa bola správa nášho indického kamaráta Sachina, ktorý sa od nás odpojil s tým, že sa pôjde okúpať do jazera dolu na rieke. Neskôr nám oznámil, že z kúpania nič nebolo, pretože rieku obýval krokodíl. Toho by som tu tiež rada stretla. Zatiaľ mám vo svojej zbierke u nás nezvyčajných a v Indii bežných živočíchov len opice, niekoľko druhov hmyzu, jašteríc, a samozrejme túlavé psy a mestské potkany.

Večer pred jedenástou sme zasa vyrazili na spiatočnú cestu klimatizovaným autobusom a do Mumbaja sme sa dostali okolo pol siedmej ráno. Bol to dobrý víkend. :-)

Mumbai, 12.07.2013, piatok - deň 36.

"India is a caste and caste is India."

("India je kasta a kasta je India")

Max Weber

Jednou z najzaujímavejších vecí na univerzite sú prednášky tzv. Základného kurzu, predmetu určeného všetkým prvákom, pochádzajúcim z rôznych oblastí Indie a rôznych spoločenských vrstiev, k tomu, aby lepšie poznali svoju vlastnú krajinu. Posledné tri prednášky sa týkali kastového systému v Indii. Musím priznať, že hoci som o tejto inštitúcii čo - to počula už predtým, dopad, aký má tento systém na súčasnú spoločnosť, ma opäť prekvapil. Prekvapilo ma tiež, že prednášajúci celý systém pojal veľmi kriticky, nedával si servítku pred ústa a hovoril aj o náboženských záležitostiach spôsobom, ktorý by u nás možno vzbudil rozpaky a pohoršenie.

Kastovému systému v súčasnosti podlieha v Indii a Nepále 80,5% populácie, necelých 50% na ostrovných štátoch ako Maurícius a Fidži, menšie percentá v iných štátoch Juhovýchodnej Ázie a sveta. Ide o silne uzavretý a hierarchický systém, ktorý u týchto ľudí podmieňuje takpovediac všetko. Určuje, kde je vaše miesto v spoločnosti, s kým sa môžte stretávať, aké môžte mať zamestnanie, s kým sa môžte zosobášiť, určuje váš spôsob uvažovania o svete a vašom mieste v ňom, určuje vašu identitu. Ide o silne reštriktívny systém, ktorý sa vyvíjal tisícročia a mení sa len veľmi ťažko a veľmi pomaly.

Kastová hierarchia medzi ľuďmi pochádza zo starých náboženských textov a tvorí jadro hinduizmu. Podľa starých učení boh stvoril svet a štyri typy ľudí z jednotlivých častí svojho tela. Tieto štyri typy sa od seba principiálne odlišujú a sú navzájom v prísnej hierarchii.

Najvyššie stojí skupina Brahmánov - kňazov a učiteľov. Brahmáni boli často v minulosti považovaní za samotných bohov, keďže hinduizmus si nezakladá na oddelení božského a pozemského sveta a tieto dve kategórie sa v rozmýšľaní veriacich celkom často prelínajú. Druhou skupinou sú Kšatrijovia, stále vyššia kasta pôvodne držiaca politicko - správnu moc a administratívne funkcie. Pod nimi nasledujú Vajšijovia - obchodníci, remeselníci a farmári - vlastníci pozemkov. Najnižšou uznanou kastou sú Šudrovia, sluhovia a pomocní robotníci vykovávajúci manuálne práce a povolania, ktoré sa považovali za "nečisté". Pod tým všetkým je ešte skupina tzv. "nedotknuteľných", alebo Dalitov, ako sa im z dôvodov politickej korektnosti začalo hovoriť. Daliti nie sú príslušníkmi žiadnej z týchto štyroch "hodnotných" kást a nachádzajú sa úplne naspodu indickej spoločenskej hierarchie. Títo ľudia boli nedotknuteľní v pravom zmysle slova - náboženské texty napríklad učili, že ste sa museli umyť v prípade, ak ste sa dotkli takéhoto človeka, alebo niečoho, čoho sa pred vami dotkol on. Z hygienických dôvodov toto pravidlo možno mohlo mať svoj zmysel.

Hoci pôvodne mal človek patriť do určitej kasty na základe svojej povahy a schopností, postupom času sa systém vyvinul do podoby, kedy sa ľudia ako príslušníci kasty rodili. A keďže kastový systém bol založený na profesiách, každý mal vo svojom živote vykonávať to, k čomu bol "predurčený" od narodenia. Inak povedané, vaše narodenie a postavenie vašich rodičov determinuje, kým budete v budúcnosti, a vy nemáte v podstate žiadnu možnosť voľby. Iste, spoločnosti všade na svete fungujú do určitej miery podobným spôsobom, tento systém však túto prax formalizoval a inštitucionalizoval takpovediac absolútne. Kasty sa ďalej delili a každá z nich mala množstvo podskupín, ktoré boli voči sebe opäť navzájom hierarchické. Podľa informácie z prednášky indická spoločnosť poznala 70 000 podkást. Na tomto mieste sa rozprúdila na prednáške celkom búrlivá debata okolo poznámky, že túto predurčenosť profesií, a vlastne i celý kastový systém, schvaľoval i indický národný hrdina Mahátma Ghándí.

Ďalším dôležitým bodom, ktorý sa stal neskôr základom hinduistickej viery v praxi, bol dôraz na udržanie "čistoty kasty". Keď Indovia hovoria o tomto systéme, používajú bežne slovo "pollution" - "znečistenie". Snažila som sa nájsť niečo známejšie, k čomu by som túto zvrátenosť mohla prirovnať, a napadol mi jeden z najzvrhlejších európskych "vynálezov" - režim, ktorý si zhodou okolností vypožičal do znaku hinduistický symbol šťastia...

Táto "čistota" sa udržovala prostredníctvom inštitúcie endogamie, doslova "vnútorných manželstiev". Keď raz veríte tomu, že ľudia sú esenciálne odlišní, a snažíte sa túto odlišnosť zachovať, je len prirodzeným vyústením vášho presvedčenia, že budete trvať na tom, aby sa ľudia z rôznych skupín medzi sebou nemiešali geneticky. Endogamné manželstvá tak začali byť spoločensky vyžadované, a ich nástrojom sa stala perzekúcia žien. Ženy postupne nemohli robiť čoraz viac "bežných a normálnych" vecí, ako bolo stretávať sa s ľuďmi mimo komunitu, objavovať sa na verejnosti častejšie, než bolo nevyhnutné, chodiť so zdvihnutou hlavou a nosiť oblečenie, v ktorom by vyzerali atraktívnejšie než neforemná bezfarebná kôpka nešťastia. Súčasná miera násilia na ženách má korene opäť v tomto náboženskom systéme, ktorý okrem iného učí, že žena je negatívny element a preto trestať ženy je, slovom nášho prednášajúceho, "divine" - "božské". Tzv. satí, obrad, kedy sa správna vdova vrhá do plameňov pohrebnej hranice svojho zosnulého manžela, je v tomto kontexte len ďalším z "normálnych" rituálov.

Tento systém, hoci pôvodne náboženský, bol minimálne po dve tisícročia ďalej vytváraný, urdžiavaný a posilňovaný vládnucou elitou, ktorá samozrejme patrila k najvyšším kastovým a podkastovým vrstvám a všemožne sa snažila zachovať poslušnosť veľkej väčšiny obyvateľstva. Náboženstvá všeobecne majú tendencie zvrhávať sa do svojej najkrajnejšej podoby a kolaborovať s vládnucimi mocenskými štruktúrami a tento systém je toho ďalším príkladom.

To, čo ma na celej veci prekvapilo najviac, bolo, ako "dobre" kastový systém funguje ešte i dnes. Pokračovali sme totiž v prednáške krátkym prehľadom indickej ústavy a Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktoré obe spolu s inými neodcudziteľnými právami priznávajú všetkým ľuďom rovnosť od narodenia. Pokračovali sme tým, ako sa India deklaratívne snaží vylepšovať svoje demokratické zriadenie, a dostali sme sa nevyhnutne k otázke zlúčiteľnosti tohto systému a rovnostárskej demokracie. Keď si toto všetko porovnáte potom so súčasnosťou, ktorá je omnoho viac než zopár pretrvávajúcich pozostatkov starého náboženstva, neviete nakoniec, čo si vlastne o tejto krajine myslieť.

Tak napríklad:

• Podľa národného prieskumu, ktorého výsledky som čítala v novinách, je 30% indických žien stále obeťami domáceho násilia zo strany svojich partnerov.
• I v súčasnosti je 90% indických manželstiev dohodnutých rodičmi.
• "Nedotknuteľnosť" je zakázaná zákonom, no v Indii sa stále praktikuje. Na dedinách bežne funguje jeden spoločný zdroj vody a tí, ktorí patria k najnižšej vrstve, musia pri odbere pustiť pred seba nadradených členov spoločnosti, aby sa oni nemuseli dotýkať zariadení po nich. Pokiaľ si predsa beriete niečo po takomto človekovi, musíte si to najprv symbolicky umyť. Rodičia deťom vštepujú od malička vety ako "Nesadaj si vedľa neho, on je z takej a onakej kasty."
• Príslušníci kást sa poznávajú podľa svojich priezvísk, a pokiaľ máte priezvisko, o ktorom druhá stana nevie, čo znamená, bez problémov sa vás na to spýtajú.
• Ani v mestách, ktoré sú i tu, tak ako všade na svete, liberálnejšie a otvorenejšie, bežne nedostanete ubytovanie od majiteľa bytu na základe toho, že patríte k nesprávnej kaste, nehovoriac o pracovných príležitostiach. Situácia 9 miliónov ľudí žijúcich v mumbajských slumoch hovorí i v tomto smere sama za seba.
• Daliti tvoria 15% indickej populácie, nemajú žiaden politický vplyv na celonárodnej úrovni a len výnimočný vplyv na rozhodovanie samosprávnych vlád jednotlivých indických štátov. Zároveň je voči nim páchaných najviac trestných činov vrátane vrážd, únosov detí a znásilnení.
• Najvyššia kasta Brahmánov obsadzuje viac než 90% učiteľských miest na univerzitách a od získania nezávislosti Indie ich vplyv výrazne posilnil v administratíve a štátnej správe na úkor Kšatrijov. Tieto dve skupiny spolu stále držia hlavné politické a mocenské posty v celej Indii, sotva preto možno predpokladať, že deklarované zrušenie kastovného systému je naozaj v záujme indických politikov.

Pred poslednou prednáškou, na základe ktorej som písala tento článok, sme mali menšiu debatu so spolužiakom, ktorý ma presviedčal, že India nie je taká progresívna rozvojová krajina, ako sa môže nám "na Západe" zdať. Po prednáške som lepšie pochopila, aký malo celé jeho rozprávanie o indických problémoch rozmer. Stále verím tomu, že miestam ako India musíme veriť, no čím viac vidím ich problémy, tým viac si uvedomujem, že sú omnoho hlbšie než tie, s ktorými sa bežne stretávame u nás doma.

Prednáška na budúci týždeň by sa mala týkať politickej emancipácie nižších spoločenských skupín a hnutí bojujúcich za rovnoprávnosť. Naozaj som veľmi zvedavá, čo nové sa ešte dozviem.

Fotogaléria a komentáre

Ahojte, doplnila som fotogalériu z minulého mesiaca a môj brnenský "podporný tím" na stránke rozbehol komentáre. Budem rada za váš feedback ;-)
Chystám článok o indickom kastovnom systéme, neuveriteľná a nepochopiteľná vec, no musím k nemu trochu doštudovať. Budem sa snažiť napísať tak skoro, ako to len pôjde.

Mumbai, 08.07.2013, pondelok - deň 32.

Dnešný článok začnem krátkym demografickým prehľadom. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2011 má Mumbai 13 miliónov obyvateľov na území, ktoré tvorí administratívne mesto. Spolu s priľahlými urbanizovanými predmestiami, ktoré sa však pre účely demografických štatistík považujú za jeho súčasť, dosahuje populáciu 20,5 milióna a radí sa tak na štvrté miesto v rebríčku najväčších miest sveta. V Mumbajských slumoch žije odhadom 9 miliónov ľudí a práve vďaka nim dosahuje v meste priemerná hustota obyvateľstva neuveriteľných 20 000 osôb na štvorcový kilometer. Podotýkam, že je to priemerná hodnota. Najväčší mestský slum Dharavi, domov asi milióna ľudí, sa rozprestiera na rozlohe okolo 2,5 štvorcových kilometrov. Snažila som sa predstaviť si to - nejde to.

Toľko na úvod, teraz niečo o dnešnej prednáške. Tento týždeň máme na škole návštevu z americkej University of South California - asi 20 študentov a vyučujúcich odboru sociálneho podnikania, ktorí sú vzhľadom k svojmu predmetu štúdia na krátkej "exkurzii" v Indii. U nás na škole zostávajú do piatku a mne sa dnes podarilo dostať na dve prednášky, ktoré katedra sociálneho podnikania organizovala pre nich a pre svojich študentov. Obzvlášť druhá prednáška bola pre mňa výnimočne zaujímavá, týkala sa totiž témy, ktrá ma tu fascinuje, odkedy som sem prišla - odpadu. Prednášku viedol bývalý študent katedry, ktorý v meste založil firmu zameranú na spracovanie odpadu. Dozvedeli sme sa okrem iného, že:

• Mumbai vyprodukuje denne 3,5 milióna kg odpadu (niektoré zdroje z internetu uvádzajú i dvakrát vyššie číslo), zatiaľ čo vidiecke oblasti Indie (nie som si úplne istá, čo všetko si pod týmto termínom predstaviť) 46 miliónov,
• neďaleko nás sa vraj nachádza skládka dosahujúca 40 metrov na výšku a zaberajúc plochu 160 hektárov,
• o systéme recyklácie odpadu, na ktorý si pomerne ťažko zvyká i verejnosť u nás, tu v Indii nikto neuvažuje. Recykláciu odpadu, ak sa ich činnosť vôbec dá takto nazvať, prevádzkujú obyvatelia slumov, tzv. "wastepickers" alebo "zberači odpadu" tým, že hľadajú spracovateľné kusy na skládkach a smetiskách, ktoré potom od nich za malé peniaze vykupujú sprostredkovatelia pre "formálne a neformálne" recyklačné spoločnosti. 

Spomínaná recyklačná firma, ktorej riaditeľ s nami hovoril, sa snaží spolupracovať so súkromnými spoločnosťami, hotelmi a verejnými inštitúciami, od ktorých odoberá odpad, a tiež s niekoľkými málo "zberačmi", ktorým poskytuje lepšie platové podmienky než miestni sprostredkovatelia. Tento odpad sa potom snaží ďalej spracovávať v závislosti na jeho charaktere. Firma napríklad v škole inštalovala dvoje zariadenia na výrobu bioplynu a kompostu z odpadu z jedální v kampuse a je výhradným mumbajským partnerom Tetra-Packu vo veciach ohľadne recyklácie ich obalov.

Zaujímavé bolo tiež sledovať reakcie amerického publika. Američanky sa z celej témy najviac zaujímali o osudy týchto "zamestnancov" - pýtali sa, čo presne títo ľudia robia a kládli na miestne pomery "zvláštne" otázky - napríklad či používajú pri práci nejaké ochranné prostriedky, trebárs rukavice. Chápem to, Američania sú tu ešte príliš krátko a v Californii žijú v úplne inom svete, je preto pochopiteľné, že nemuseli tušiť vopred odpoveď, ktorú sme už poznali my. My sme už v meste videli dosť na to, aby sme vedeli, čo všetko by títo ľudia podľa našich štandardov - pokiaľ vôbec možno ich prácu posudzovať našimi štandardmi - mali používať a nepoužívajú. Rovnako zaujímavá bola i odpoveď riaditeľa na otázku, akým spôsobom je garantované vzdelanie pre deti týchto pracovníkov. Odpoveď obsahovala vyhýbavé "Snažíme sa spolupracovať s neziskovými organizáciami". Na druhej strane, čo viac môžte v takej situácii na takomto mieste robiť? Tiež bolo povedané, že 85% "zberačov" v celom meste tvoria ženy, a "druhá veľká skupina" sú deti. Skúsila som si to predstaviť - matky s deťmi, ktoré sa snažia zarobiť na živobytie preberaním odpadu. Keď potom vidíte miesta, kde títo ľudia žijú - rozbahnené ulice lemované v lepšom prípade príbytkami z vlnitého plechu, prikrytými igelitom, a plné detí najmladšieho veku, dostanete pekný obraz toho, aké vzdelanie asi tieto deti majú a aká budúcnosť ich ešte čaká.

Aby som to teda zhnula: Mumbai so svojími 20 miliónmi obyvateľov vyprodukuje denne 3,5 milióna kíl odpadu. A potom je tu jedna spoločnosť, svojím charakterom viac neziskovka než klasická firma, ktorá sa snaží 16-tim z 9 miliónov obyvateľov slumov poskytnúť trochu lepšie finančné podmienky a ktorá z tohto množstva dokáže mesačne zrecyklovať 20 ton. Niektorí z vás možno poviete, že je to kvapka v mori, ktorá nemá šancu čokoľvek na celkovej situácii zmeniť. No práve v meste ako je toto a v krajine, kde zlyhali všetky veľké rozvojové stratégie, si človek skôr uvedomí, že niekedy sa možno more skladá práve z takýchto kvapiek...

Mumbai, 07.07.2013, nedeľa - deň 31.

Ospravedlňujem sa za výpadok v príspevkoch, ktorý sa budem snažiť v najbližších dňoch napraviť. Dnes to bude na tému "Formality a byrokracia" v Indii.
Za tú dobu, čo sme tu, sme si všimli niekoľko podivností v indickom spôsobe organizácie vecí. Tak predovšetkým, snáď na všetko tu potrebujete papier, súhlas, podpis, povolenie. Platí to v škole rovnako ako mimo školy. V rámci školy sa napríklad nemôžte prísť pozrieť na niektoré kurzy bez toho, aby ste nenahlásili tento zámer študijnému oddeleniu, ktoré následne informuje katedru a katedra vyučujúceho. Potom vás zapíšu do kurzu, a vy môžte začať chodiť; mali by ste však od tohto momentu ale chodiť pravidelne. Prísť sa pozrieť na ľubovoľnú hodinu, tak, ako sme zvyknutí z MU, sa tu zrejme nenosí. Na iné prednášky vás zasa nepustia do miestnosti, pokiaľ ste sa nezapísali. Pri každom vchode striehnu dvaja príslušníci ochranky, ktorí kontrolujú, či ste sa zapísali alebo odklikli svoju účasť na elektronickom snímači vedľa dverí. Pokiaľ nasledujú dva kurzy za sebou, stalo sa mi, že ma ochranka nechcela pustiť z budovy, pretože druhý kurz začínal už o necelých 10 minút.
Takto podobne sa zapisujeme skoro všade. Zapisujeme sa (väčšinou, v závislosti od vrátnika) na vrátnici, keď si so Zdenkou pri odchode navzájom nechávame kľúč od bytu, zapisujeme sa, keď prichádzame v noci do kampusu, chalani sa zapisovali pri vchode do obchodného domu, kde museli nechať vopred kúpený alkohol. Dozvedeli sme sa, že máme povinnosť nahlasovať škole všetky pobyty mimo mesto, víkendové i jednodňové, pre prípad, že by nás niekde stretli policajti a pýtali sa, prečo sme tam, mimo školy a mimo mesta. Škola musí byť, v našom vlastnom záujme, informovaná, kde sme a čo sa chystáme robiť, aby mohla prípadne vysvetľovať a postaviť sa za nás. Vedúci študijného oddelenia, keď nám hovoril o tomto novom nariadení, spomenul strach z teroristov a použil termín "policajný štát". My sme sa sami pre seba uškrnuli pri predstave európskych teroristov v Indii, no to bolo všetko, čo sme mohli urobiť. Spomenul nám tiež, že tá kancelária, kde nás po príchode odmietli zaregistrovať, patrila iba k jednému zo štyroch indických úradov, ktoré sa zaujímajú o pobyt zahraničných osôb na území krajiny.
Podobne ma prekvapilo, že Zdenka mala problém s vízami, ktoré jej ambasáda v Prahe neudelila, kým si nekúpila spiatočnú letenku. Jej účel pobytu v Indii je totiž jednoznačne štúdium a na študentské víza predsa nemôžete zostať v krajine dlhšie než je nevyhnutné, pretože čo keby vás to náhodou lákalo ísť navyše niekam cestovať? Absurdnosť tohto vyhlásenia snáď ani nepotrebuje ďalší  komentár.
Iný prípad sa mi stal pri kupovaní SIM-karty. Okrem toho, že k prideleniu karty sme potrebovali žiadosť podpísanú študijným oddelením, museli sme priložiť fotografiu, kópiu nášho pasu, pasu vedúceho študijného oddelenia (!) a uviesť číslo na mobil ďalšej referenčnej osoby. Všetci sme spoločne použili číslo na Gérauda, jediného človeka, ktorého číslo sme vtedy mali. Po pár dňoch som sa od neho dozvedela, že mu volal zamestnanec mobilného operátora, ktorý vraj čakal niekde pred kampusom a chcel sa so mnou stretnúť, aby sa presvedčil, či naozaj bývam na mieste, ktoré som uviedla vo formulári. No a o švédskom chalanovi, ktorý bol vrátený z letiska kvôli chýbajúcej registrácii, som už písala.
Naozaj by ma zaujímalo, aký majú všetky tieto opatrenia reálny dopad a koľko "teroristov", organizovaných i neorganizovaných zločincov a iné podozrivé zahraničné "indivíduá" sa indickým orgánom vďaka nim podarilo chytiť. Odhadujem, že veľa ich nebude. O americkej paranoji ohľadne terorizmu svet vie svoje, no netušila som, ako moc toto správanie postihuje i miesta na jeho opačnom konci.

Fotogaléria

Ahojte, pridala som dnes prvé fotky, link nájdete vpravo. Ďalšie budú snáď čoskoro :-)

Mumbai, 30.06.2013, nedeľa - deň 24.

Mám za sebou jeden z najhorších výletov, na aké si zatiaľ spomínam, a o ktorom si nie som istá, aké ešte bude mať následky. Zúčastnili sme sa ho z nášho česko-slovenského tímu len ja, Zdenka a Jakub, Štěpán zostal doma a teraz si myslím, že urobil dobre.

Pevnosť Lohagarh zospodu.

Vstávali sme o neuveriteľnej piatej hodine ráno, aby sme pred šiestou nasadali do autobusu s veľmi úzkymi sedačkami a vyrážali na trojhodinovú cestu na pevnosť Lohagarh pri turistickom stredisku Lonavale, nejakých 100 km od mesta. V autobuse sme si opäť vyskúšali, aké to je prezentovať domácu kultúru v cudzom prostredí, keď od nás (ale nielen od nás, ale od všetkých účastníkov zájazdu) organizátor výletu v uvoľnenej atmosfére chcel, aby sme zaspievali niečo z regiónu / krajiny, odkiaľ pochádzame. Spustili sme teda po krátkej porade trojhlasne "Kočka leze dírou", a zožali sme hlasný potlesk od nášho indického publika. Cesta celkovo prebiehala v pohode, až na pár menších problémov, kedy sme sa párkrát otočili na rovnakom mieste, predtým, než sme odbočili do hôr... ale to tu už ani nestojí za zvýšenú pozornosť. Výstup po chodníku a dvetisícročných schodoch k rovnako starej pevnosti bol tiež fajn, indickí spolužiaci hovorili, a ja im potvrdzujem, že to je nenáročná túra.

So Zdenkou pred vstupnou bránou.

Cesta na pevnosť.

Vyšli sme na hradby a sotva sme sa trochu rozhliadli, začalo pršať. Bol to však úplne nový typ monzúnového dažďa, aký som tu ešte nezažila. Zdvihol sa totiž silný vietor, ktorý šľahal dážď všade naokolo, a okolie zahalila hmla taká hustá, že nebolo možné cez ňu vidieť na pár krokov od seba. Toto všetko sa stalo počas pár minút, a nám začali najväčšie problémy. Za hradbami sa na druhej stane totiž rozprestiera voľná holá krajina bez vyšších porastov, a mne spolužiaci vysvetľujú, prečo. Takéto nápory vetra s dažďom nemá žiadna vyššia vegetácia šancu prežiť. Keďže v hmle nebolo možné nájsť všetkých členov výravy, snažím sa držať aspoň tých niekoľkých známych ľudí, ktorých poznám. Končím teda v skupinke so šiestimi chalanmi zo školy, ktorí si počasie očividne užívajú. A nielen oni. S úžasom pozerám na indických turistov, ktorí sa v daždi s nadšením a krikom, plne oblečení, vrhajú do vodných nádrží, akýchsi menších jazierok zadržujúcich vodu na vrchole brala. Wow!
Vietor však naberá na sile a mne chalani radia, aby som si zakryla tvár, podľa možnosti uterákom či nejakým iným kusom oblečenia, v najhoršom i rukou. Takýto dážď poháňaný vetrom je ostrý a môže vám na pokožke tváre zanechať niečo ako popáleniny. Ok, vyberám z batohu moju košeľu, ktorú som si vzala pre prípad, že by mohlo byť chladnejšie, a balím si do nej hlavu. O minútu je mokrá rovnako ako už všetko ostatné na mne, no aspoň naozaj trochu pomohla. S dáždnikom to vzdávam, pomohol by mi, akurát keby som chcela vzlietnuť. Prechádzame v hmle cez močaristú zem a snažíme sa dôjsť naspäť k hradbám, keď po chvíli zisťujeme, že okolo rovnakej vodnej plochy sme už prešli pred chvíľou... Ok, hovorím sama sebe, hlavne sa ich drž, stratená v skupine šiestich ľudí je stále lepšie než stratená sama. Otáčame teda smer a prichádzame k útesu na inom mieste, a zisťujeme, že stojíme rovno nad menším vodopádom. Vodu, ktorá padá so skaly, však vietor teraz na nás šľahá opäť naspäť do vzdialenosti niekoľkých metrov od okraja, otáčame sa teda znova a skúšame ďalší smer, či náhodou nevedie ku hradbám, odkiaľ sme prišli. Pýtame sa po chvíli oproti idúcich turistov, ktorí nás posielajú zasa späť. Pýtam sa jedného z výpravy, či vieme, kam ideme, a dostávam odpoveď "Oni vedia, kam ideme. Dúfam." Ok, budem dúfať s ním.

Po daždi...

Po chvíli však nájdeme opäť zopár známych ľudí, čo je pre mňa dobré znamenie, že sme už zrejme blízko. A prestáva pršať, aspoň ten najhorší dážď ustupuje. Pokračujem ale s našou skupinkou ďalej po hradbách, a až na ich konci zisťujem, že sme na vyhliadke. Miesto je to pekné, hmla sa zdvíha a ponúka nám pohľad na široké ryžové políčka, pahorky a jazerá pod nami. Chalani mi rozprávajú legendy o kráľovi Maharastry (Maharastra je tiež súčasný názov indického "spolkového" štátu, kde sa nachádzame a kde leží i Mumbai) Chatrapatim Shivajim, ktorý v týchto miestach kedysi vládol, a ja v momente, keď zrovna neprší a keď mi prestáva vadiť do nitky premočené oblečenie, uznávam, že krajina je tu krásna a toto miesto možno naozaj stálo za návštevu. Je mi však, asi po prvýkrát od odchodu z ČR, celkom chladno, navrhujem preto vyraziť do autobusu. Odchádzame teda všetci ku známym schodom a po ceste dolu na parkovisko. Keď sme prišli do autobusu, Jakub, Zdenka a mnohí ďalší na nás už nejakú dobu čakali. Cestou do mesta nás čakala tiež ešte dopravná zápcha, ktorá našu cestu natiahla na štyri hodiny. No a práve tu v autobuse, kde som síce sedela v stále premočenom oblečení, no keď som si myslela, že to najhoršie je už za mnou, som urobila najväčšiu chybu celého výletu - zjedla som syrovo - vajíčkový sendvič, ktorý som si prichystala doma pred odchodom a ktorý asi bol, po celom dni v batohu, tak trochu "po záruke". Navyše s neumytými rukami... Došla som domov a už večer som vedela, že to nebude dobré. Teraz, keď píšem tento článok, je mi po noci strávenej na toalete a dni v posteli naozaj zle, a som rozhodnutá ísť, pokiaľ sa to do rána nezlepší, k lekárovi. Držte palce!
Edit 07.07.2013: Odvážim sa dnes napísať, že už mi je celkom dobre. Snažím sa byť ale opatrná v tom, čo a kde budem jesť, Zdenka so Štěpánom stále nejako nie sú v poriadku...