Fotogaléria
Neskoro, ale predsa - fotogalériu z poslednej cesty nájdete pod odkazom vpravo. Užite si fotky a teším sa na stretnutia.
Mumbai, 09.10.2013, streda, deň posledný
Odchádzame, končíme. O pol jednej v noci balíme posledné kusy batožiny a čakáme na taxík. Corinna, Sachin, Dechen, Vera - nová spolubývajúca z Nemecka - s nami zostávali do večera a spústa ďalších ľudí sa lúčilo cez deň. Po štyroch mesiacoch s nimi to bol zvláštny pocit....
Ďakujem všetkým čitateľom, že ste so mnou vydržali do konca, a pamätám na to, že vám stále dlžím posledné najlepšie kúsky fotografií z výletu. Dnes večer sa mi časť z ich podarilo dostať z Jakubovho foťáku, takže čoskoro budú na Picase. Ozvem sa!
Pune, 26.09.2013, štvrtok - deň 113.
Rada by som
sa s vami v jednom z posledných príspevkov podelila o zážitok z
práce v indickej nevládnej organizácii. Dúfam, že vás
neodradí, keď príspevok bude trochu "odbornejší" než
predchádzajúce.
Od pondelka
trávim čas v nevládnej organizácii menom Annapurna Pariwar v
meste Pune, vzdialenom asi 3 hodiny cesty od Mumbaja. Ide,
samozrejme, o dobrovoľnícku výpomoc, ku ktorej som sa dostala
vďaka sprievodkyni amerických študentov na univerzite, o ktorých
návšteve som písala na začiatku júla.
Annapurna
Pariwar je zvláštny a u nás nezvyčajný typ organizácie s
"oficiálnym" akademickým pomenovaním "social
enterpreneurship" či "sociálne podnikanie". Tu v
Indii sa tieto organizácie tešia rastúcemu záujmu akademikov -
sama som mala jeden kurz v škole, ktorý sa konceptu sociálneho
podnikania venoval - a čoraz väčšiu obľubu majú i v praxi.
Annapurna sa špecializuje na tzv. mikrofinancie. Mikrofinančné
schémy v rozvojových teóriách i praxi taktiež lákajú
pozornosť, avšak od "boomu", ktorý nasledoval po
úspechoch prvých programov niekedy v 90-tych rokoch, koncept
zdiskreditovali organizácie bankového charakteru, ktoré pod týmto
názvom začali poskytovať klasické komerčné pôžičky. Po tom,
ako som sa ešte na Mgr. štúdiu na MU k tomuto konceptu zľahka
dostala, som k nemu tiež bola podozrievavá a skeptická. Annapurna
je však nádherný príklad toho, ako tento model, keď sa robí
zodpovedne a bez úmyslu na závratný zisk, dokáže naozaj ľuďom
zmeniť život.
Mikrofinančný
model v podstate kombinuje princípy klasickej firmy a neziskovej
organizácie. Annapurna konkrétne začínala s pôžičkami, ktoré
sú najrozšírenejším typom mikrofinančného sociálneho
podnikania. Rozdiel medzi týmito organizáciami a klasickými
finančnými inštitúciami je jednoducho v tom, že organizácie
sociálneho podnikania neusilujú na prvom mieste, a vlastne ani na
žiadnom inom, o maximálny finančný zisk. Zároveň však nie sú
charitatívnou organizáciou, pretože jedna zo základných
podmienok mikrofinančnej schémy je vlastná udržateľnosť; inak
povedané organizácia si musí na seba vedieť svojou činnosťou
zarobiť a teda nejaký zisk, pokiaľ chce fungovať a naďalej sa
rozvíjať, musí generovať.
Jedným z
paradoxov rozvojových štátov je, že ich obyvateľom často na
relatívne veľkú osobnú zmenu stačia veľmi malé financie; mnoho
ľudí však nedisponuje ani tímito základnými prostriedkami.
Klientmi Annapurny sú takmer výhradne ženy žijúce v slumoch a
venujúce sa nejakej drobnej podnikateľskej činnosti - predajkyne
zeleniny na chodníkoch, krajčírky opravujúce odevy, slúžky
vypomáhajúce v domácnostiach, a pod. Všetkým týmto ženám by
pomohla drobná počiatočná investícia napríklad na nákup
kolesovej káry na prepravu zeleniny či šijacieho stroja, ktorá by
sa im vrátila už za krátku dobu. Keďže banky však samozrejme
posudzujú rizikovosť klientov podľa počiatočného kapitálu a
možnej zástavy, a znižujú úrokové miery s rastúcou výškou
pôžičky, sú pre tieto "podnikateľky" klasické bankové
pôžičky v podstate nedostupné. Pokiaľ ženy naozaj potrebujú
súrne peniaze, upisujú sa k rôznym nebankovým "podvodníkom"
a upadajú do dlhovej pasce, ktorá im nakoniec berie i to málo, čo
majú.
Annapurna
tak v podstate funguje ako sprostredkovateľ medzi bankou a
klientkami, keď ako veľká organizácia s preukázateľnou dobrou
históriou a platobnou disciplínou preberá na seba riziko
nesplatenia, požičiava si vo veľkom a tým znižuje úrokovú
mieru. Peniaze následne požičiava svojim klientkám za najnižší
možný úrok, ktorý je potrebný k tomu, aby si zabezpečila
vlastný chod. Bola som prekvapená, že rozdiel medzi nebankovými
pôžičkami a tými, ktoré poskytuje organizácia, dosahuje násobky
percent mesačne. Pre ilustráciu, záleží predsa na tom, či
dostanete pôžičku za 1,5 alebo 5 či dokonca 10-percentný mesačný
(!) úrok. Samotné pôžičky fungujú na prepracovanom komunitnom
systéme, kedy ženy organizované v malých skupinkách vzájomne
ručia za svoje splátky.
Model, ktorý je u nás nepredstaviteľný, v indickej stále silne
tradičnej, rodinne a komunitne založenej spoločnosti, funguje
výborne. Annapurna tiež poskytuje časť pôžičiek z úročených
úspor svojich klientiek, ktoré sú ženy povinné ročne odkladať.
Vďaka tomu sa v podstate správa v princípe ako klasická banka, s
tým rozdielom, že neprispôsobuje úroky dosiahnutiu maximálneho
možného, ale minimálneho nutného zisku. Napriek čomu, čo učí
mikroekonomická teória nulového zisku a medzných nákladov a
príjmov, ten rozdiel je v praxi často obrovský. (Pre záujemcov: Na čiste teoretickej úrovni jedna z
mikroekonomických teórii tvrdí, že po čase budú firmy vďaka
zvyšujúcej sa konkurencii v pôvodne ziskových sektoroch vyrábať
či poskytovať služby za cenu svojich aktuálnych nákladov, a ich
zisky nebudú vyššie než by boli prípadné zisky z inej
podnikateľskej činnosti.)
Spoločnosť
začínala mikropôžičkami, no postupne obohatila svoj program o
ďalšie projekty na podobnom princípe - mikro penzijné, životné
a zdravotné poistenie, ktoré vďaka tomu, že ho poskytuje i
rodinným príslušníkom, využíva v súčasnosti viac než 100 000
ľudí. Len spomeniem, že poviné zdravotné poistenie, aké poznáme
z Európy, v Indii neexistuje, veľká väčšina ľudí si zdravotnú
starostlivosť preto musí hradiť sama. Okrem finančných služieb
tiež Annapurna prevádzkuje pre svoje klientky za malý poplatok
detské jasle a hostel.
Jedinou
aktivitou, ktorá neprodukuje vlastný príjem a je teda založená
na čiste charitatívnom princípe, je projekt vzdelávacieho
štipendia, ku ktorému som bola zaradená. Organizácia plánuje v
blízkej dobe aktívnu kampaň s cieľom získať nových darcov
spomedzi domácich i zahraničných spoločností a jednotlivcov, čo
inak znamená presvedčiť bohaté firmy a ich zamestnancov, aby
venovali malú časť svojich ziskov a mzdy na podporu štúdia detí
ich klientiek. Prekvapivo podľa slov manažérky projektu indickí
zamestnanci i zamestnávatelia, i tí z bohatších vrstiev, majú
silný zmysel pre komunitu a spoločnosť a keď príde na darovanie
a pomoc chudobným, sú často celkom ochotní. Po tom, čo všetko
som počula, čítala a videla o obrovských rozdieloch medzi ľuďmi,
mi to znelo trochu zvláštne, no vysvetľujem si to tým, že ľudia
nemusia byť rovnostárski (indická kastovná spoločnosť takou
rozhodne nie je) na to, aby boli solidárni...
Po dohode s
manažérkami, vzhľadom k môjmu veľkému handicapu - neznalosti
marátštiny (miestny jazyk v štáte Maharaštra) - je mojou úlohou
pripraviť prezentačné materiály a interný manuál pre
zamestnancov Annapurny, ktorí budú kontaktovať nových
potenciálnych donorov. Nečakala som síce takéto umiestnenie, ale
i skúsenosť s public relations, marketingom fundraisingu a inými
anglickými výrazmi, ktoré som doteraz nemala príliš v obľube,
sa môže hodiť.
A na záver:
Dnes som bola v Annapurne štvrtý deň a mala som šťastie, že ma
prijala vrchná šéfka a zakladateľka spoločnosti, dr. Medha Purao
Samant. Táto žena, dcéra ekonóma a charitatívnej organizátorky,
a sama vlastníčka doktorátu, založila pred dvadsiatmi rokmi
Annapurnu tým, že požičala deviatim chudobným "podnikateľkám"
malý obnos rupií. Za dvadsať rokov sa jej organizácia vyvinula v
inštitúciu poskytujúcu zvýhodnené pôžičky viac než 35 000
klientov, hlavne však klientkám, žijúcim v 200 slumoch v Pune a
Mumbaji.
Sama dr.
Medhatai, ako ju v organizácii familiárne volajú (slovo "tai"
znamená v jazyku Marathi označenie pre staršiu sestru) je jedna z
tých ľudí, stretnutie s ktorými môžte považovať za zážitok.
Jej zamestnankyne k nej majú viditeľný rešpekt a úctu, vo mne
zanechala dojem veľmi kultivovanej, inteligentnej a vzdelanej ženy.
Rozprávali sme sa o mnohých veciach - o začiatkoch a súčasnosti
organizácie, získavaní sponzorov, ale i o indickom boji s
korupciou, ekonomike, rozvojovej ceste a intelektuálnej debate o
budúcnosti krajiny... Rozprávala realisticky, avšak pozitívne,
presne v štýle, ktorý mi dodáva energiu a pocit, že i tie
najhoršie veci ide zmeniť k lepšiemu, pokiaľ ľudia naozaj chcú.
Čaká ma tu v Annapurne ešte sedem dní, na ktoré sa celkom
teším.
Západné pobrežie a Mumbai, 21. - 22.09.2013, sobota - nedeľa, deň 108. - 109.
V sobotu
ráno som teda nastúpila obávanú najdlhšiu vlakovú cestu, akú
som doteraz absolvovala; nepretržitých 29 hodín a 1 800 kilometrov
vo vlaku už možno nikdy neprekročím. Cesta však bola prekvapivo
celkom príjemná, rozhodne príjemnejšia než predchádzajúce.
Hoci sa nám nepodarilo kúpiť lístok v klimatizovanom vagóne, i
ten obyčajný, do ktorého sme sa dostali, bol prekvapivo omnoho
čistejší, než tie, na aké som si doteraz (ne)zvykla. Vlak šiel
celý víkend a z Trivandra do mesta Chandigarh severne od Dilí a
urazil presne 3415 kilometrov a 57 hodín. Jeho pesažiermi boli miesto
rodín s deťmi hlavne ľudia cestujúci do práce, ktorí robili
omnoho tichšiu spoločnosť. Dokonca aj predajcov vo vlaku som
párkrát vďačne využila. Niekoľkokrát sme s Jakubom užasli nad
tým, že cesta stála na osobu neuveriteľných 590 rupií - za ich
ekvivalent, necelých 8 Eur či 200 Kč, sa doma nedostanem 250 km z
Brna do Považskej... Nakoniec nás teda vypredaný klimatizovaný
vagón ani trochu nemrzel.
V nedeľu
poobede po príchode sme si v Mumbaji dali výbornú zmrzlinu a
unavení z cesty došli do školského kampusu. Ubytovala ma kamoška
Dechen a večer sme zašli s Corinou na večeru. Nečakala som to,
ale školský kampus, ktorý som s nadšením pred troma týždňami
opúšťala, bol po celom výlete celkom príjemným a ukľudňujúcim
miestom. Nezostala som tam však dlho, pretože v pondelok ráno som
sa ponáhľala do nevládnej organizácie v inom veľkom meste Pune.
Trivandrum, 19. - 20.09.2013, štvrtok - piatok, deň 106. - 107.
V Indii je
celkom bežné, že mestá majú v mnohých mietnych jazykoch viacero
názvov, ktoré sa na seba niekedy ani veľmi nepodobajú. Iné meno
pre hlavné mesto Keraly je Thiruvananthapuram, Mesto posvätného
hada. Trvalo mi nejakú dobu, kým som si toto slovo dokázala po
slabikách zapamätať, no stále mi je pohodlnejšie hovoriť o ňom
ako o Trivandre. Leží takmer na samom geografickom juhu Indie,
necelých necelých 90 kilometrov vzdušnou čiarou od južného
mysu.
Od tohto
mesta, ktoré bolo poslednou dvojdňovou zastávkou našej cesty, som
veľa nečakala a o to viac ma prekvapilo. Zdenka s Filipom po istom
rozčarovaní z keralského počasia a indických obchodných praktík
zamierili z Alaphuzze opäť do Goy, do Trivandra sme teda odišli
len ja s Jakubom.
Už vo vlaku
sa k nám pripojil Angličan Freddie, ktorý cestoval sám mesiace po
Indii s hlavným cieľom cvičiť jógu. Keď sme v meste začali
hľadať ubytovanie, stretli sme druhého spoločníka, Izraelčana,
ktorí nás s nadšením zdravil ako prvých zahraničných turistov,
ktorých tu stretol. Následne sme zažili zvláštnu vec,
keď niekoľko lacných hostelov, ktorých bolo centrum plné, bolo
vypredaných. V meste sa totiž konal veľký festival, lákajúci
návštevníkov z blízka i ďaleka. Nakoniec sa nám podarilo
ubytovať spolu s Freddiem v trojmiestnej izbe v jednom z lacnejších
hotelov neďaleko nádražia. Na druhý deň ráno sme všetci štyria vyrazili do
centra, alebo aspoň na miesto, o ktorom som predpokladala, že
predstavuje centrum.
Trivandrum
je totiž moderné veľkomesto bez typického starého centra, tržníc
a malých uličiek, aké sme videli zatiaľ vo všetkých iných
mestách. Miesto klasických nízkych domčekov mu dominujú sklenené
firemné budovy a nákupné centrá. Stredom mesta sa tiahne asi 4 km
dlhá rušná hlavná ulica, ktorá sa neďaleko vlakovej stanice
križuje s inou podobnou cestou. Mesto je na indické pomery naozaj
čisté a jeho život pripomína tradičné západné metropoly.
Možno to bolo len kvôli festivalu, no ulice boli večer osvetlené
obrovským množstvom žiaroviek a svetelných reťazí. My sme sa vo
štvrtok ráno vydali do okolia obrovského chrámu, kam nás však
ako turistov odmietli vpustiť, a po krátkej prechádzke do blízkeho
múzea. Hoci nie som veľkým nadšencom pre
lokálne historické múzeá, expozície v čiastočne drevenom
mestskom palácovom komplexe boli celkom zaujímavé. Po obede sme si
šli pozrieť zoologickú záhradu, ktorú najnovší Lonely Planet
označuje za hlavnú turistickú atrakciu, keďže sa v nej natáčal
film Pí a jeho život. Antilopy, leopardy, plameniaky, a hlavne
zívajúce hrochy za 20 rupií vstupného určite stáli.
Na druhý
deň sme sa rozlúčili s našimi dvoma novými kamarátmi a s
Jakubom vyrazili do Varkaly, 40 km vzdialeného prímorského
turistického strediska. Nafotili sme jeden z typických indických
farebne zdobených chrámov, prešli sme sa po skalných útesoch nad
zrovna zaplavenou plážou, a vrátili sa do Trivandra práve včas,
aby sme videli vyvrcholenie festivalu, sprievod alegorických vozov
prechádzajúci hlavnou ulicou mesta. Keralský festival Onam je,
podľa dôležitosti, akú mu miestni pripisujú, zrejme niečo ako
naše Vianoce. Trval 6 dní, prilákal do mesta obrovské množstvo
ľudí a piatkový sprievod bol jeho vyvrcholením.
Zo 160-tich
vozov sme stihli vidieť viac než polovicu. Bolo pre mňa veľkým
prekvapením, koľko rôznych organizácií v meste a jeho okolí
pôsobí. Firmy, školy, občianske združenia, mestské a štátne
organizácie, všetci mali na festivale svoj väčší či menší
príspevok. Tak napríklad, vedecké múzeum viezlo obrovského
ozvučeného dinosaura, energetické spoločnosti predstavovali svoje
veterné elektrárne, jedna neziskovka názorne upozorňovala na
problém násilia na ženách, v pralese cestovnej kancelárie
"Monzoon tourism" pršalo a na jednom voze dokonca usmiate
makety pľúc a srdca povzbudzovali k darovaniu orgánov. Príroda,
lode, zvieratá, technika; zásah záchrannej služby, lekáreň,
model DNA; filmový festival, deti na korčuliach, domčeky,
stromčeky a mnoho iného. Účinkujúcich sprevádzali hudobníci
hrajúci na tradičné indické "tabla", nástroje
vzdialene pripomínajúce bubny či africké bongo, a krátke tanečné
vystúpenia mužov a žien v tradičných keralských kostýmoch.
Keralské tradičné umenie sa nazýva kathakali a spoznáte ho podľa
obrovských zlatých a farebných kostýmov a nazeleno namaľovaných
tvárí. Stretli sme sa s jeho sochami v múzeu, videli sme divadelné
predstavenie v telke na hoteli, a teraz i tanečníkov a "hercov"
naživo v sprievode. Celý sprievod prechádzal hlavnou ulicou pri
odklonenej doprave asi dve hodiny a my sme ho nasledovali ešte
niekoľko stoviek metrov do odľahlejšej časti mesta. Keďže to
bol posledný deň nášho výletu, zavŕšili sme ho večerou v
reštaurácii drahého hotela, ktorá si za kvalitnú obsluhu
účtovala len o niečo vyššie ceny než bežné podniky. V sobotu
ráno sme z Trivandra, ktoré nám pripravilo túto nečakanú
rozlúčku s južnou Indiou, odišli vlakom rovno do Mumbaja.
P.S.: Prvé
fotky z výletu sa budem snažiť nahrať do blogu i na Picasa hneď
po tom, ako sa mi podarí donútiť fotoaparát a hlavne jeho
SD-kartu k spolupráci. Keďže ani jeden z nás nie sme teraz v
Mumbaji, tisícky fotiek z Jakubovho foťáku budem mať k dispozícii
o necelé dva týždne. Verím, že sa budú páčiť, a zatiaľ
ďakujem za pochopenie. :-)
Allaphuzze, 17. - 18.09.2013, utorok - streda, deň 104. - 105.
Do mesta
Allaphuze, ktorého iné meno je tiež skrátene Aleppi, sme sa
dostali autobusom po príšernej rozbitej a serpentínovitej ceste z
Munnaru. Hlavným a v podstate jediným účelom tejto našej
zastávky bola vyhliadková plavba po stojatých pobrežných vodách.
Krajina v
Kerale vytvára jedinečný prírodný systém sladkovodných jazier
a kanálov, ktoré sa tiahnu dlhé desiatky kilometrov popri pobreží
a miestami zasahujú celkom hlboko do vnútrozemia. Prehliadky týchto
tzv. "backwaters" na rôznych typoch lodí a člnov patria
k hlavným turistickým cieľom návštevníkov Keraly. V samotnom
Aleppi je množstvo cestovných kancelárii a jednotlivcov, ktorí
poskytujú vyhliadkové plavby, no o ceny je tu nutné tvrdo
vyjednávať; nám sa dobrú kanceláriu podarilo nájsť na štrvtý
pokus. 5-hodinová plavba, ktorú sme absolvovali v stredu, sa
ukázala ako pekným, no po čase pomalým a nie veľmi vzrušujúcim
zážitkom. Viezli sme sa v sprievode jedného z miestnych
zamestnancov kancelárie na malej motorovej loďke, kam sme sa
pohodlne usadili a počas piatich hodín sme si celkom oddýchli.
Krajina naokolo pripomínala typické obrázky z tropických oblastí
- palmy prevísali nad jazerom či stojatou riekou, brehy boli
posiate malými domčekmi, ktorých obyvatelia vykonávali pri vode
bežné domáce práce ako pranie bielizne či kúpanie detí... Bol to príjemný výlet, no tých 5 hodín na lodi akurát stačilo. Možno to
bolo premenlivým daždivo-slnečno-veterným utorkovým počasím
alebo dlhodobejšou únavou z cesty, no okrem tohto výletu nás Aleppi ničím nezaujalo. V stredu poobede, ihneď po
skončení plavby, sme sa tak s Jakubom poponáhľali na vlak smerom
do Trivandra.
Munnar, 14. - 16.09.2013, sobota - pondelok, deň 101. - 103.
V piatok
poobede sme odišli hrkotajúcim miestnym autobusom z Kočinu do
vnútrozemského Munnaru. Prekonali sme asi 1500 výškových metrov
a okrem zmeny tlaku nás privítala zima a dážď. Na chladné
počasie som, v sandáloch od mora, bez jediného svetra či bundy,
nebola pripravená, rovnako ako na jemný, no vytrvalý dážď,
ktorý nás sprevádzal takmer celé tri dni nášho pobytu. Munnar
však pre mňa predstavoval očakávaný vrchol nášho výletu a
napriek týmto rozmarom počasia ma nesklamal.
Čajovníkový krík. |
Tradíciu
pestovania čaju v Munnare založili Briti na konci 19. storočia a
niektoré zo stromčekov - čajovníkov vysadených v tej dobe
poskytujú úrodu ešte i dnes. Čajovníky sú malé drevinaté kry,
dorastajúce do výšky cca 1 metra. Krovinaté stonky sa strihajú
až ku koreňom každých 5 rokov, no samotný koreň dokáže plodiť
i 150 rokov. Samotné listy sú pomerne tuhé, vyrastajú zo
zdrevnatenýh stoniek a otrhávajú sa ručne, obvykle trikrát do
roka. Keďže celé údolia a úbočia hôr v širokom okolí Munnaru
sú vysadené čajovníkmi, skúsila som si predstaviť, ako náročná
práca zber čaju musí byť. Dnes pracujú ako zberačky hlavne
ženy, ktoré lístky otrhávajú buď priamo prstami, alebo s
použitím jednoduchých špeciálnych nožníc.
Okolie Munnaru. |
Čierny čaj
sa následne spracováva mechanicky, kedy sa lístky drvia a pri
niekoľkých preosiatiach sa ďalej triedi jeho kvalita podľa
veľkosti nadrvených častí. Prifarbovaný (najčastejšie zelený)
čaj sa vyrába pomerne komplikovane. Z čajových lískov sa najprv
vyžmýka "šťava", a následne sa napustia extraktom z
požadovanej rastliny, napríklad jasmínu. O žiadnych chemických
prímesiach nám sprievodca v múzeu nerozprával...
Plantáže. |
Na druhý
deň sme ja s Jakubom vyrazili na vyhliadkový výlet do okolia
organizovaný miestnou cestovnou kanceláriou. Hlavným bodom
programu bola vyhliadka na 2000 m. vysoké pahorky pohoria Západný
Ghát, ktoré sa tiahne severo-južným smerom pozdĺž indického
západného pobrežia. Hory akoby vyrastali z rovinatej krajiny,
ktorá sa črtala v diaľke, posiata veternými elektrárňami. Bol
na ne úžasný pohľad, a mňa vtedy zamrzelo, že vysokohorská
turistika sa vo vnútrozemskej Indii turistom nedoporučuje...
Cestou na
vyhliadku sme ešte zazreli dva prírodné (nedomesifikované) slony.
Pásli sa na stráni, kam bol na ne dobrý výhľad od cesty, a v
zelenej krajine vyzerali omnoho prirodzenejšie a spokojnejšie než
tí nešťastlivci slúžiaci ako turistické atrakcie na rôznych
miestach Indie. Táto skúsenosť s divokou prírodou bola zároveň
naša jediná, pretože žiadny z neďalekých národných parkov a
prírodných rezervácii sa nám nepodarilo navštíviť. V pondelok
na obed sme totiž opustili Munnar a vydali sa opäť k pobrežiu.
Západný Ghát. |
Kočin, 11. - 13.09.2013, streda - piatok, deň 98. - 100.
Keď som v polospánku o pol druhej v noci stála na maličkej
vlakovej stanici niekde neďaleko pobrežia Arabského mora v strednej Indii,
stanici, ktorej meno som ani nepoznala, rozmýšľala som v tú noc opӓť, prečo to
vlastne robím. To miesto malo svoje zvláštne čaro. Okrem mňa a mojich troch
spoluputovníkov tu bolo celkom dosť cestujúcich, ktorí stáli, sedeli, či, ako
je to na indických staniciach bežné, ležali a spali na studenej kamennej
podlahe. Napriek množstvu ľudí toto miesto bolo tiché, osvetlené tlmenými
svetlami vychádzajúcimi zo staničnej budovy, a vyžarovala z neho zvláštna
atmosféra. Jeden z nekonečného počtu indických žobrákov si prišiel pýtať
peniaze, rozprával sa však viac so sebou samým než s nami a onedlho si na
betónovom peróne rozložil svoju deku. S ohlásením príchodu vlaku sa na
nástupište začali trúsiť ďalší a ďalší cestujúci, a my sme sa len krátko
pozastavili nad tým, koľko ľudí cestuje na diaľkový vlak odchádzajúci o druhej
v noci zo stanice tak vzdialenej od akýchkoľvek veľkých miest. A my sme boli
jednými z nich. Tí z vás, ktorí cestujete radi a často, bez ďalšieho účelu, len
pre cestovanie samotné, možno poznáte ten pocit - keď neviete presne, za čím,
ale viete, že jednoducho musíte ísť, iba preto, že máte príležitosť, pretože
cestovateľské príležitosti sa neodmietajú...
Týmto 12-hodinovým nočným vlakom sme teda prekročili hranice
medzi indickými štátmi Karnatakou a Keralou a prišli v stredu poobede do
Kočinu. Práve Kerala, malý pruh pobrežia na juhu Indie a historické centrum
indo-európskeho a čínského obchodu s korením, je najbohatším a
najprogresívnejším indickým štátom. Je považovaná za oblasť s najvyššou
životnou úrovňou, gramotnosť keralského obyvateľstva už dlhodobo prekračuje 90%
a aj ekonomické ukazovatele sú vysoko nad indickým národným priemerom.
Zmena bola viditeľná už na čistej a udržiavanej vlakovej
stanici v Ernakulum, pevninskom meste "zrastenom" s ostrovným
Kočinom, a rovnako príjemným prvým dojmom zapôsobil samotný Kočin. Je to
zaujímavé mesto, ktorého minulosť odráža pestrú koloniálnu skúsenosť Indie.
Vystavané Portugalcami, dobyté Holanďanmi a neskôr prevzaté pod britskú správu,
Kočin ako bývalé obchodné centrum južnej Indie uchováva mnohé európske vplyvy a
pamӓtihodnosti. Keďže pre nás však mesto znamenalo len krátku zastávku na ceste
do vnútrozemského Munnaru, videli sme históriu a súčasnosť Kočinu hlavne na
architektúre malých uličiek a kaviarní v samotnom centre. Uličky sú pekné a
čisté, vďaka čomu mesto pripomína atmosféru južnej Európy ešte viac než
rajastánsky Jodhpur. Že ide o turisticky navštevované centrum, vidíte na
všadeprítomných obchodoch so suvenírmi, ručne vyrábanými doplnkami a korením,
ako aj na miestnych cenách. V Kočine kúpite zaujímavejšie a na pohľad
kvalitnejšie veci než na bežných tržniciach napríklad v Mumbaji, reštaurácie pôsobia
luxusnejším dojmom a kaviarne sa interiérom podobajú tým naším. Nájdete tu
židovskú štvrť a podobne ako v Goe, opӓť porovnateľne viac kostolov. V jednom z
nich sme objavili bývalú hrobku Vasca de Gamy, ktorý tu zomrel v roku 1524.
Predtým, než ho 10 rokov po jeho smrti previezli do Lisabonu, bolo jeho telo
uložené v nenápadnej kamennej krypte tohto kostola.
Je možno trochu škoda, že sme naprehliadku Kočinu
nemali viac času. Po takmer dvoch celých dňoch strávených v centre sme Kočin
opustili v piatok na obed, kedy sme sa vydali opӓť do vnútrozemia na návštevu
čajovníkových plantáží v Munnare.
Gokarna / Pláž Om, 06. - 10.09.2013, piatok - utorok, deň 93. - 97.
More neďaleko pláže Om. |
Mestečko Gokarna. |
Gokarna, 06.09.2013, piatok - deň 93.
Do Gokarny sme sa dostali po "úžasnom" rannom zážitku, ktorý som sa pokúsila zaznamenať tak skoro, ako to bolo možné, v reštaurácii pri raňajkách. Uverejňujem tak, ako sa to postupne stalo:
Cesta nočným autobusom prebiehala bez problémov, až na to, že vodič sa poponáhľal a na miesto, kde sme vystupovali, prišiel oproti plánovanému príchodu o pol šiestej ráno o takmer dve hodiny skôr. Znamenalo to, že o trištvrte na štyri nás, rozospatých s narýchlo zbalenou batožinou, vyložil autobus na križovatke dvoch prašných, neosvetlených a neobývaných ciest. Bolo to však zároveň parkovisko pre zopár rikší a parkoval tam i taxík, zhodou okolností dostatočne veľký k tomu, aby pohodlne naložil šiestich turistov s batožinami. Pýtame sa na cenu, no keďže vieme, že nie sme v situácii, aby sme si mohli dovoliť vyjednávať, súhlasíme s 200 rupiami za 10 kilometrov a necháme sa zaviesť do Gokarny. Na ceste pred mestom nás zastavuje policajt a chce vidieť pasy. Kontrola však prebehla bez problémov a neskôr sa nás policajt už len spýtal, kam ideme a či máme dohodnuté ubytovanie. S taxikárom prehodili zopár viet, možno o tom, kam by nás mal o štvrtej v noci v spiacom mestečku zaviesť… Prechádzame ďalej prázdnými cestami, kde sa pred nami z tmy vynárajú chodci a cyklisti, kde sme však nestretli, až po posledných pár metrov v meste, jediné auto. Prichádzame do mesta a taxikár nám zastavuje na mieste, ktoré označil ako centrum, a my vidíme, že náš plán „schovať“ sa niekam v meste, kým sa rozvidnie, podľa možnosti aspoň na recepciu nejakého hotela, tak úplne nevyšiel. Ulica sa tu rozdvojuje, no obe jej vetvy lemujú malé obchodíky so stiahnutými plechovými roletami. Prázdne cesty osvetľujú slabé pouličné lampy a ani v jednom dome sa nesvieti. Pýtame sa, ako ďaleko je k pláži, a vodič nám ponúkne odvoz. Po pár odbočkách a asi dvoch minutách cesty sme pri pláži a zažívame ďalší šok. Mestská pláž vyzerá snáď ešte horšie než samotné mesto. Špinavá s kopami naplaveného odpadu, drevenými ohradami okolo niečoho, čo kedysi boli snáď novovysadené stromy, rozpadajúcim sa plotom pred troma zatvorenými obchodíkmi… so spiacimi kravami a túlavými psami, osvetlená jediným vysokým reflektorom, pripomíná pohľad z postapokalyptického filmu. Platíme ale za taxík a čaká nás ďalšie prekvapenie – vodič zrazu chce od nás 200 rupií za osobu. Hádame sa pri aute, no nepomáha, a tak odchádzame k altánku s lavičkami, ktoré vidíme neďaleko. Tu nás s nadšením vítajú dva psy - nevyzerajú nijako agresívne, no môžu mať choroby. O chvíľu za nami prichádza taxikár stále s tým istým– 200 na osobu. Opӓť sa hádame a chlap sa dokonca snaží proti nám poštvať psy. Fenky sa však s nami extrémne rýchlo skamarátili a pustili sa s varovným štekotom doňho. Pozeráme so Zdenkou na seba a čakáme, čo ešte bude nasledovať. Chvíľu sme dúfali, že taxikár odíde, no na toho chlapa nefungovalo nič. Zdenka mu nadávala do podvodníkov, ja som sa snažila ísť naňho s logikou a zdravým rozumom a pripomenúť mu, že s nami stráca čas a možno práve prichádza o iných zákazníkov, Bea prijala jeho hru a rovnako mu dookola opakovala, že na tom sme sa nedohodli, Ervan ho demonštratívne ignoroval, Jakub ho ignoroval úplne, a Filip mu ponúkol ešte jednu stovku. Po dvadsiatich minútach konečne pochopil, že z nás viac nedostane, a odišiel, tváriac za urazene, predstierajúc s mobilom, že snáď ide niekomu telefonovať. Našťastie sa už nevrátil, s posilou ani sám. Dlho som rozmýšľala, čo vedie dospelého človeka k tomu, aby sa správal takto; a či je chudoba, ktorá sa automaticky ponúka ako odpoveď, naozaj odpoveď dostatočná. Na pláži potom ešte za tmy zhasli svetlá a začali sa tam zbiehať ľudia, chvíľu posedeli na lavičkách vedľa nás a odišli, ktovie kam. Nevyzerali nebezpečne. Chvíľu po tom, ako odišiel taxikár, nás pozval na čaj majiteľ jedného z obchodíkov, ktorý už dlhšiu dobu pripravoval predajňu. Vďačne sme prijali a po úsvite, keď pláž začali zapĺňať rybári chystajúci lode a siete a vyrážajúci na more, kúpajúci sa ľudia a zberači nevedno čoho, vyrazili sme aj my, na najbližšiu pláž Om, ktorú príručka Lonely Planet popisovala ako použiteľnú na kúpanie. Prišli sme k nej bez problémov, cez zelenú krajinu v sprievode piatich túlavých psov a vychádzajúceho slnka. Dali sme si raňajky, našli jediné vhodné ubytovanie v jednoduchých plážových chatkách, a užívali sme si odpočinok po náročnom ráne. Dalo zabrať...
Hampi, 03. - 05.09.2013, utorok - štvrtok, deň 90. – 92.
V utorok sa mi podarilo prežiť prvú dlhú dennú cestu vlakom. Trvala od ôsmej do tretej hod. a po zbytok výletu sa budem snažiť, aby bola i jednou z posledných. Sedem hodín dňa sme tak strávili v spoločnosti rodiny s dieťaťom, ktoré striedavo poslúchalo a neposlúchalo rodičov, iných starších detí, ktoré prejavovali hlasné nadšenie z vecí ako tma v tuneloch, slečny, ktorá si na vedľajšom lôžku so slúchatkami na ušiach pospevovala svoje obľúbené indické hity, a vlakových predavačov, ktorí sa približne každých desať minút hlásili hlasným predstavovaním svojho tovaru. Tak napríklad "lassi, lassi, lasííííííí" je mliečny nápoj s roznymi príchuťami, "koffi, čaj, koffi, čaj, koffi, čáááááj" si domyslíte, a "samosa, samosa, samosááááá" je miestna vyprážaná špecialita z jednoduchého cesta pripravovaná často na počkanie pouličnými predavačmi. Lassi ani samosu som nemala zatiaľ odvahu ochutnať a asi sa to do konca pobytu už nezmení.
. |
Vstupná brána do chrámu v obnovenej dedine. |
Hampi je obnovená dedina v indickom vnútrozemí v štáte Karnataka, ktorá vstala z mŕtvych vďaka zreštaurovaným vykopávkam stredovekého mesta a významného náboženského centra. Na ploche cca 30 km štvorcových sa tu nachádza niekoľko zachovalých chrámových stavieb a neskutočne veľa zrúcanín, najstaršie z ktorých pochádzajú z 13-teho storočia. Samotnej dedine dominuje chrámový komplex Virupakšá (má to byť meno jednej z podoby boha Šivy) s impozantnou vstupnou bránou. Stavby i dedina sú zasadené do nádhernej polopúštnej krajiny so skalnými pyramídovými pahorkami, ktoré tvoria obrovské pieskovo sfarbené na seba naskladané kamene. Z najbližšieho pahorku, kam sme sa vydali v stredu, je úžasný výhľad na celú rozľahlú krajinu a starobylé ľudské výtvory uprostred "ničoho". Po všetkých prevažne mestských výletoch a samozrejme pobyte v Mumbaji pôsobila okolitá príroda neskutočne osviežujúco.
Starobylé stavby v krajine okolo Hampi. |
Krajina v okolí. |
Goa, 30.08. - 02.09.2013, piatok - pondelok, deň 85. - 88.
Do turistickej Goy, prvého cieľa nášho výletu, sme dorazili nočným vlakom v piatok ráno. Večer predtým sme sa odsťahovali z bytu v kampuse, rozlúčili sa so Sachinom, Corinou a švédskymi spolubývajúcimi a urobili posledné fotky z nášho trojmesačného prechodného domova. Neplánujeme sa tam vracať na žiadnu dlhšiu dobu, než bude potrebné kvôli papierom pri odchode. Podarilo sa mi zbaliť štyri plné tašky a batohy, ktoré nebudem na výlete potrebovať, a uložila som ich u našej bývalej spolubývajúcej a kamošky z Bhutánu Dechen. Radšej som nemyslela na to, ako to všetko neskôr dostanem do lietadla.
V piatok ráno sme teda vystúpili na vlakovej stanici v goanskom meste Madgaone a nechali sa zaviesť taxíkom priamo na pláž. Turistická Goa je maličký indický štát a na indické pomery celkom zvláštne miesto. V 16. storočí toto miesto obsadili Portugalci, ktorí chceli ovládnuť dobové námorné obchodné cesty. Napriek britskej koloniálnej správe v Indii tu Portugalci vládli s prestávkami asi štyri storočí a ich prítomnosť je viditeľná i v súčasnosti. Prvou zvláštnosťou miesta je katolícke kresťanstvo, ktoré je všadeprítomné a demonštruje sa tu na naše pomery veľmi výrazným spôsobom - kostolmi, nápismi Jesus a svӓtými obrazy na nezvyčajných miestach ako autobusy, obchody a pod. Okrem toho tu však je čisto (v Indii naozaj zvláštnosť), plážové reštaurácie sa neodlišujú od tých v južnej Európe a ponúkajú dobré európske jedlá, v autobusoch hrá typická letná discohudba a obchodov s alkoholom je tu viac než kdekoľvek inde. Liberálna a pohodová Goa je vraj tiež v sezóne miestom hipisákov, divokých párty a diskoték, kde sa dá zohnať bez vӓčších problémov rôzny nelegálny "tovar". Indická polícia však vraj, aspoň deklaratívne, zaujíma proti drogovému priemyslu a priekupníctvu tvrdý postoj a a konzumácia čohokoľvek nelegálneho môže turistov stáť nemalé nepríjemnosti.
Pláž Benaulim, kde sme strávili prvé tri dni, je nádherné miesto, a keďže sme tu mimo sezóny, máme ju v podstate celú pre seba. Tiahne sa desiatky či stovky metrov, pokrytá čistučkým jemným pieskom, ktorý sa pozvoľna zvažuje do mora. More je tu tiež čisté a jeho drobné plody - mušličky na piesku - dotvárajú atmosféru tropického raja, vysneného dovolenkového miesta mnohých turistov. Nám atmosféru kazilo akurát niekoľko miestnych Indov, ktorí sa nás snažili fotiť, ležiacich, či skor ležiace, na pláži. No a samozrejme teplo. Pláž je teraz v podstate bez turistov práve kvoli aktuálnemu počasiu. Sezóna tu začína v októbri, kedy sa pred zimou počasie ochladzuje, a trvá po celú zimu, približne do februára. Najrušnejšie obdobie tu je okolo vianoc. Teraz však práve skončili monzúny, ktoré ochladzovali vzduch a tlmili priame tropické slnko, je tu preto momentálne asi najteplejšie obdobie roka a cez obed je pláž nepoužiteľná. Slnko páli a my sme sa napriek silnému opaľovaciemu krému prvý deň - niekto viac a niekto menej, no predsa všetci - spálili. Až tu sme si uvedomili, že sa geograficky nachádzame takmer na úrovni Somálska či najjužnejších častí Saharskej púšte.
No napriek teplu sme si Benaulim užili, tak trochu detským spôsobom. Ja som lovila vlny a Jakub staval hrad. Ubytovanie sme našli rýchlo, v rodinnom dome neďaleko od mora. Privítala nás príjemná pani a poskytla nám dve podkrovné izby, ktoré majitelia šikovne prerobili na hosťovské. Miesto pripomínalo naše dediny, na malých uličkách pobiehali sliepky, psy a dokonca prasatá, pod stromami sa pásli kravy a z neďalekého rybníka, na ktorý sme mali výhľad z okna, sa ozývali typické zvuky letného večera vydávané jeho obyvateľmi. Pláž bola večer ponorená do tmy, s jediným svetlom pochádzajúcim z blízkej reštaurácie, a videli sme tu dokonca po prvýkrát v Indii hviezdy.
V sobotu sme si urobili malý výlet do neďalekého mesta Stará Goa, kam sme sa vydali na návštěvu miestnych známych kostolov. V porovnaní s indickou tradičnou architektúrou mi veľmi pripomínali domáce prostredie a nijako príliš ma nezaujali. Jeden z nich mal byť najvačším kostolom v Ázii a časť jeho interiéru bola prerobená na múzeum portugalskej kolonizácie. Mala som tu pocit, že miestni sú tu na svoju portugalskú minulosť istým spôsobom hrdí... No a v pondelok sme zašli na inú pláž menom Palolem, vzdialenú 30 kilometrov, no zároveň viac než hodinu cesty miestnymi autobusmi. Cesta na pláž, či už samotný pobyt na autobusovej stanici, bol zážitkom.
Indické autobusy, miestne i diaľkové, majú okrem vodiča i jedného či dvoch sprievodcov, ktorí predávajú lístky a dozerajú na to, aby cestujúci neprehliadli svoju zastávku. Niekedy, ako napríklad na stanici v Madgaone, sprievodcovia pracujú i ako "nadháňači", ako sme ich nazvali. Znamená to, že pred odchodom stoja pred autobusom a vyhlasujú nahlas meno cieľovej i ďalších doležitých zastávok. Nie že by to nebolo napísané na vývesnej tabuli na autobuse i na zastávke, no sprievodcova i tak, extrémne rýchlo a niekoľokrát za sebou vo viac-menej pravidelných intervaloch, zakričí do obecenstva zjednodušený cestovný poriadok linky. Na stanici v Madgaone sa tak niekedy naraz prekrikuje niekoľko sprievodcov a ak sa ako turista nachvíľu zastavíte na jednom mieste, ochvíľu je pri vás niekto, pýtajúc sa, kam chcete ísť. Sprievodca pokrikuje názvy zastávok i za jazdy z otvoreného okna autobusu, a zastavuje mimo zastávok okoloidúcim. Autobusy však jazdia rýchlo, takže neplánované zastávky cestu ani príliš nenatiahnu. Tak trochu Kocúrkovo, a pre mňa opӓť výraz indického organizovaného chaosu.
Jedným z takých autobusov sme sa teda v pondelok doviezli na pláž Palolem, ktorú príručka Lonely Planet označuje za snáď najkrajšie miesto v celej Goe. V porovnaní s dlhou a rovnou Benaulim to bol neveľký záliv lemovaný palmami, ktorý sme však opӓť mali skoro celý pre seba. Výhodou tejto pláže boli skalné kamene vyčnievajúce z piesku, do tieňa ktorých sa dalo schovať pred priamym páliacim slnkom. Inak to však bol už štvrtý deň na pláži, a pre mňa, ktorá nie som žiadnym nadšeným fanúšikom tohto typu turistiky, už Palolem nebola tak veľmi zaujímavá, ako by ju zrejme ocenili iní cestujúci. Tešila som sa na ďalších pár dní, na ktoré sme mali naplánovanú odbočku z pobrežia do vnútrozemského Hampi.
Mumbai, 28.08.2013, streda - deň 83.
Dnes to bude
krátke a tak trochu narýchlo. Balíme. Skončili, resp. mne ešte
len skončia, prednášky a zajtra odchádzame na mesačný výlet po
južnej Indii, a pravdepodobne sa už do školy ani do kampusu na
nijak dlhšiu dobu nevrátime. Nebude dôvod, a ubytovanie je tu
naozaj drahé. Takže posledých pár dní vybavujeme veci okolo
odchodu - študijné oddelenie, knižnicu, nájom, pohľadnice...
Zabaliť všetky veci, ktoré nepotrebujeme na cestu, odložiť ich u
známych, ktorí zostávajú, a rozlúčiť sa so spolužiakmi... Dnes
ráno prišiel Zdenkin kamarát z Brna, ktorý sa k nám pripojí na
cestu. Priniesol nám malú ochutnávku domova v podobe syra a
čokolády, Káveniek a Princesiek, ktoré som si "objednala"
cez Mateja. Samozrejme, že chutili. Uvarili sme si cestoviny, zajtra
odovzdáme byt, mňa čaká posledná prednáška a večer vyrážame
na vlak. Budem sa snažiť, aby ste si mohli prečítať príspevky a
pozrieť fotky z cesty čoskoro po návrate, alebo aspoň pár dní
pred tým, než opustím Indiu. Plánovaný odchod je 9.10. Ozvem sa
dovtedy!
Jodhpur, 17. - 19.08.2013, sobota - pondelok - deň 72. - 74.
Modré mesto s dominantou pevnosti. |
Dnešným nemilým ranným
prekvapením bola Corina, ktorá sa rozhodla v Jaipure ukončiť cestu
a letieť späť do Mumbaja zo zdravotných dôvodov. Očná alergia či infekcia sa
jej zhoršovala posledných pár dní a dnes ráno vyzerala naozaj
zle. A keďže Španieli odchádzali do Dilí a domov do Madridu,
znamenalo to, že časť cesty do Jodhpuru som musela prejsť sama.
Stretla som predtým minimálne dve Európanky, ktoré cestovali po
Indii samé, no predsa som sa necítila úplne pohodlne. Keďže však
jediná iná možnosť bola vrátiť sa s Corinou do Mumbaja,
vyrazila som so Španielmi vlakom do mesta Ajmer, kde som sa na obed
odpojila, nechala sa zaviesť na autobusovú stanicu a prvou miestnou
linkou odišla do Jodhpuru. Ajmer je podobné turistické miesto a
necítila som sa v ňom nejako obzvlášť nebezpečne. Miestny autobus
šiel pár minút po tom, ako som si kúpila lístok, a na rozdiel od drahej
klimatizovanej expresnej linky, ktorá medzi oboma mestami premávala,
zastavoval tento spoj vo viacerých mestách a mestečkách. Na niektorých úsekoch cesty bol preplnený, hlavne študentmi. Bolo v
ňom teplo a sedačky neboli nijak obzvlášť pohodlné, no stretla
som tam chalana, ktorý mi pomohol s orientáciou k rezervovanému
hostelu. S vybitým mobilom bez kreditu, jediné, čo som si pamätala,
bolo meno hostelu a nepresný názov ulice, kde sa mal nachádzať.
Môj spolucestujúci obvolal svojich známych i zákaznícku
infolinku, a podarilo sa mu získať presnú adresu i s telefónnym
číslom na recepciu. Dozvedela som sa, že chalan pracuje na
obchodnom oddelení indickej pobočky nejakej americkej firmy a je presne jeden z tých vzdelaných a perspektívnych mladých ľudí,
ktorých by India rada falošne vydávala za väčšinovú a
reprezentatívnu časť spoločnosti.
Pevnosť Megrangarh. |
Tržnica a hlavné námestie v starom meste. |
Vchod do pevnosti. Autor: Jakub |
Jodhpur sme
opustili pred siedmou hodinou večer a po celonočnej ceste vlakom
sme dorazili pred obedom do Mumbaja. Privítal nás známy zápach
mesta a spolužiaci oznamujúci nám dátum najbližšieho testu.
Výlet sa nám však vydaril a verím, že si ho, na iných
zaujímavých miestach Indie, na budúci mesiac zopakujeme.
Tradičné rajastánske umenie v múzeu. Autor: Jakub |
Pohľad na mesto z hradieb pevnosti. |
Jaipur, 16.08.2013, piatok - deň 71.
Mestský palác v Jaipure. |
Nádvorie mestského paláca. |
Pevnosť Amber neďaleko Jaipuru. |
Nakoniec sme
zamierili na nákup ďalších suvenírov a večer som sa odvážila
dať si indickú večeru v hoteli. Omáčka k syru "paneer"
trochu pálila, no inak bola celkom chutná. Interiér hotela bol moc
pekným a príjemným miestom a my sme boli radi, že nemusíme
stráviť ďalšiu noc vo vlaku.
Kobry ako turistické atrakcie. |
Časť Jaipuru z pevnosti Amber. |
Agra, 15.08.2013, štvrtok - deň 70.
Do našej
ďalšej zastávky Agry sme dorazili po celonočnej ceste vlakom
niekedy vo štvrtok doobeda. Odložili sme si batožinu a dali si
sprchu v hoteli rezervovanom na pár hodín na deň a bez dlhších
prestávok sme sa vydali k cieľu našej cesty - Taj Mahalu. Mesto
Agra nie je nijako obzvlášť zaujímavé a okrem slávneho pomníku
cisárovnej v ňom narazíte akurát na turistické obchody
predávajúce predražené nekvalitné kusy kadečoho. Táto stavba
však nedostatok ďalších zaujímavostí v meste plne kompenzuje.
Indická kráska v plnej kráse. |
Stavbu obklopujú rozľahlé záhrady, do ktorých sa vstupuje cez
vstupné brány, tiež masívne budovy červenej farby s bielymi
ornamentmi. Pred hlavnou kupolou je vodná plocha s malými
fontánkami, a všade je tu čisto. Bolo by samozrejme národnou
hanbou Indov, keby nedokázali udržať čistotu ani na tomto mieste.
Na prehliadku celého areálu sme mali dve hodiny, boli to však dve hodiny v najostrejšom poludňajšom slnku. Z jeho odleskov na bielom nádvorí nás pálili oči a z tepla bolela hlava, no predsa sme si návštevu vychutnali. Zaplatili sme za ňu na indické pomery neuveriteľných 750 rupií, ktoré však nikoho z nás nemrzeli. Miesta ako toto vidí človek naozaj raz za život a bude si ich pamätať. Pozoruhodnou zhodou okolností sme my videli Taj Mahal v deň, kedy India oslavovala 65 rokov svojej nezávisloslosti...
Na prehliadku celého areálu sme mali dve hodiny, boli to však dve hodiny v najostrejšom poludňajšom slnku. Z jeho odleskov na bielom nádvorí nás pálili oči a z tepla bolela hlava, no predsa sme si návštevu vychutnali. Zaplatili sme za ňu na indické pomery neuveriteľných 750 rupií, ktoré však nikoho z nás nemrzeli. Miesta ako toto vidí človek naozaj raz za život a bude si ich pamätať. Pozoruhodnou zhodou okolností sme my videli Taj Mahal v deň, kedy India oslavovala 65 rokov svojej nezávisloslosti...
Váránásí, 13. a 14.08.2013, utorok a streda - deň 68. a 69.
Poznámky k
nasledujúcim príspevkom som písala na osemdňovom výlete po
indickom stredo-severe. Budem sa snažiť uverejniť ich s
fotografiami tak rýchlo, ako mi to školský rozvrh a začínajúca
chrípka dovolí. :-)
Váránásí. |
My sme náš
výlet začali o pol piatej ráno, kedy nás s Corinou čakal taxík
smerom na letisko. Pri letiskovej kontrole nás predbehla skupina
žien v pruhovaných červeno-bielo-čiernych sárí, o ktorých som
ochvíľu zistila, že to boli letušky. Cesta bola príjemná, jedlo
chutné a nepálivé. So zastávkou na letisku v Dilí sme do
Váránásí dorazili okolo dvanástej, kde nás vítalo priame slnko
a teplota 32 stupňov. Mohlo to byť horšie, usúdili sme spoločne
a berieme si taxík, ktorý nás má doviesť k hotelu. Máme síce
podozrenie, že jeho cena opäť zahŕňa "národnostnú
prirážku", no keďže nepoznáme iný spôsob dopravy z
letiska, platíme 700 rupií a nechávame sa odviesť do centra
mesta.
Jedna z kľudnejších ulíc starého mesta. |
Na nábreží
Gangy môžte vidieť, keď máte šťastie a odvahu, pohrebné
hranice so spaľujúcimi telami zomrelých. Hinduizmus vníma
zomieranie úplne odlišne od našej európskej kultúry. Smrť je
"oslavovaná" ako začiatok nového života novým
znovuzrodením. Miestnym snáď i preto nevadia turisti zvedaví na
tento náboženský obrad. Mŕtve telo sa zabalí do látiek, ozdobí
kvetinami, spáli na hranici a jeho popol sa vysype do rieky. Vo
Váránásí je to atrakcia pre turistov, a ako sme zistili, i dobrý
biznis.
Šli sme sa
s Corinou prejsť k rieke, keď nás odchytil jeden chalan a volal
nás, aby sme vyšli na malú terasu, z ktorej sme pod nami videli
zatiaľ len horiace drevo. Nemali sme v pláne pozorovať tento
náboženský rituál, no z terasy bol pekný výhľad na rieku, tak
sme prikývli. Chalan chcel 15 rupií za každých desať minút a my
sme sa rozhodli chvíľu zostať, pozrieť si rieku a odísť. Po pár
minútach sa k nám dorútil starý chlap, ktorý zrazu pýtal 250
rupií od každej z nás. S chalanom sa začali hádať a keďže sa
to schyľovalo k bitke, obe sme vytiahli 100-rupiové bankovky,
menšie sme zrovna nemali, a chystali sa na odchod. Corine ju dedo
doslova vytrhol z ruky a potom ju chlapi medzi sebou roztrhli. Mladší
z dvojice nám radil, aby sme šli preč, odišli sme teda rýchlym
krokom z terasy, s rozhádanou dvojicou v pätách. Podarilo sa nám
ich zbaviť v jednej z bočných malých uličiek, kde sme zašli do
malého obchodíku s oblečením.
Ohňová šou na brehu rieky. |
Posledným
zážitkom dňa, ktorý stojí za zmienku, bolo stretnutie s
chlapíkom, ktorý nás volal na "pivo". Po tom, ako sa
Španieli spýtali náhodného okoloidúceho pred hotelom, kde by sa
niečo ako pivo dalo kúpiť, som bola svedkom iného zaujímavého
"predstavenia". Chlapík nás zaviedol pár metrov za roh
ku svojmu domu, predstavil nás svojej mame a dal nám privoňať z
hmoty pripomínajúcej plastelínu, ktorú som ja ani niektorí moji
spoločníci nedokázali identifikovať. Ukázal sa z neho pašerák
ópia z Afganistanu a pre zaujímavosť - chcel od nás 4000 rupii
(asi 1350 Kč alebo 50 eur) za cca 5 gramov.
Na druhý
deň sme dali mestu druhú šancu a vyplatilo sa. Tie isté ulice,
ktorými sme prechádzali večer za tmy, keď boli plné ľudí -
turistov a predavačov, v stredu doobeda pôsobili omnoho
prívetivejším dojmom. Pozreli sme si chrám s vyobrazeniami z
Kámásutry (podobné "perličky" nájdete v Indii na
mnohých miestach), vypočuli sme si prednášku od miestneho
aromaterapeuta o prírodnej medicíne (bohužiaľ však chcel za
olejčeky a korenie neskutočnú sumu), nakúpili sme niekoľko kusov
textilných suvenírov a párkrát sme sa museli v úzkej uličke
schovať do najbližšieho krámku, pretože okolo nás prechádzal
pohrebný sprievod s nosidlami, oznamujúci sa hlasným pokrikom.
Veľkým prekvapením dňa pre mňa bolo, keď som na ceste k taxíku,
ktorý nás podvečer viezol na stanicu, stretla skupinu slovenských
turistov. Prehodili sme zopár viet a ja som sa ponáhľala za
mojou skupinkou, aby sme si následne, presne po indicky, počkali nejakú
dobu na taxík, ktorý nás zaviezol na stanicu vzdialenú 100 km na
vlak do Agry.
Ganga pri pohľade z hotelovej terasy. |
Starec pred nepálskym chrámom. |
Mumbai, 11.08.2013, nedeľa - deň 66.
Dnes prispievam krátkym článkom o svadobnej
recepcii, ktorú som spomínala v predchádzajúcom príspevku.
Hneď na
začiatok musím uviesť, že celá táto akcia nebola vôbec natoľko
nezvyčajná, ako som so zvedavosťou a trochu i s obavami očakávala.
Podľa mojich nových kamarátov, s ktorými som šla z kampusu, to
vlastne vôbec nebola typická indická svatba. O mladej dvojici už
dosť vypovedá to, že obaja študujú doktoráty na "západných"
školách - on, Rahul, v Hamburgu a ona, Daksha, v Dilí a
zároveň niekde v USA. Ich svadobná recepcia sa tak viac než v
tradičnom indickom štýle konala v štýle tradičných západných
"večierkov". Veľká sála s ozdobenými stoličkami a
pódiom, kde sedeli, väčšinu času vlastne stáli, mladomanželia.
Množstvo hostí prichádzalo a odchádzalo, bavili sa v neformánej
uvoľnenej atmosfére a sotva bolo možné spoznať, kto bol z rodiny
a kto kamarát. Veľký okruh kamarátov tvorili ľudia z
našej univerzity, kde obaja mladomanželia jednu dobu študovali. Stretla
som tam dokonca vyučujúceho, ktorého kurz mám zapísaný. Už
dlhšiu dobu som sa chystala požiadať ho o pomoc pri hľadaní
literatúry k mojej dizertačnej práci, a toto neformálne
stretnutie mi prišlo veľmi vhod.
To, že šlo
o indickú udalosť, najviac pripomínali farebné ženské sári a
kurty (no našli sa tam i dievčatá v omnoho menej slávnostných
tričkách, nohaviciach a sukniach a dokonca chalani v botaskách) a
fakt, že hoci sme boli pozvaní na piatu a prišli po pol šiestej,
vítala nás takmer prázdna sála a samotný program začal okolo
siedmej. Program pozostával z toho, že moderátor spomedzi
kamarátov povedal niekoľko viet v hidštine, mladomanželia
rozkrojili svadobný koláč a postavili sa na pódium, kde im
postupne prichádzali hostia gratulovať. Ja s Karanom, chalanom z
univerzity, sme deň pred svatbou kúpili veľkú ťažkú knihu,
fotografickú biografiu dr. Ambedkara, autora indickej ústavy a
jedného z najvýznamnejších indických štátnikov. Mladomanželia
sú intelektuálna dvojica a táto kniha i mne prišla ako vhodný
dar.
Po
gratuláciách som sa s nimi vyfotila, dala som si spolu s ostatnými
hosťami večeru, ktorá prekvapivo nebola veľmi pálivá, a po
celkovo troch hodinách strávených na svadbe sme sa so spolužiakmi
zo školy vydali naspäť do kampusu. Bola to zaujímavá udalosť a
som veľmi rada, že som sa jej mohla zúčastniť, no rozhodne to
nebola typická indická svadba. Je však možné, že moje liberálne
presvedčenie by si s tou tradičnou rozumelo omnoho menej.
Mumbai, 08.08.2013, štvrtok - deň 63.
Dnes sa môj
pobyt v Indii preklápa do druhej polovice a ja som si s uvedomila,
že zatiaľ som toho z Indie okrem tohto veľkomesta príliš
nevidela. Budem sa to však snažiť napraviť hneď na budúci
týždeň. Vo štvrtok, 15. augusta, je štátny sviatok indickej
nezávislosti a pre nás je to ideálna príležitosť odísť na
viacdňový výlet mimo mesto bez toho, aby sme mali v škole
neospravedlniteľné absencie. Kúpili sme si teda s Nemkou Corinnou
letenky do Varanasi, kde sa pridáme ku skupine Španielov na
týždenný výlet po indických pamiatkach. Španielov som zatiaľ
nestretla, no verím, že budú v pohode, už len preto, že dokázali
celkom podrobne naplánovať tento výlet. Okrem "posvätnej"
Gangy v slávnom Varanasi máme v pláne Taj Mahal a niekoľko
ďalších zastávok na ceste do Dilí. Pôvodne som sa chcela
zúčastniť nejakej oslavy výročia nezávislosti v Mumbaji, no
verím, že tento výlet bude mať minimálne rovnakú vzdelávaco -
zážitkovú hodnotu. Pretože možno bude v rámci tohto pobytu môj
najväčší a posledný.
Pretože čo
sa týka školy, môj pobyt sa tu neúprosne blíži ku koncu.
Prednášky budem mať ešte necelý mesiac, a na začiatku septembra
by som rada vyrazila do neďalekého mesta Pune na dobrovoľnícky
pobyt v jednej neziskovej organizácii. Stretla som totiž na škole
ženu, ktorá pracuje s podobnými organizáciami a pri rozhovore mi
predstavila naozaj zaujímavé projekty. Zatiaľ sme v štádiu
dohadovania sa, no pokiaľ mi to vyjde, mohla by som stráviť mesiac
v organizácii, ktorá poskytuje mikropôžičky pre viac než 50
tisíc žien pracujúcich v najrôznejších odvetviach. Ide o veľký
a naozaj úspešný a kvalitný rozvojový projekt, a účasť na ňom
mi môže priniesť viac než prípadná cesta po južnom
pobreží krajiny, čo bola moja druhá septembrová alternatíva.
V škole sa
mi konečne podarilo vybaviť preukaz do knižnice, takže
som si požičala zopár nezvyčajných kúskov literatúry. Školská
knižnica je celkom bohatá na tituly venované krajinám, o ktorých
u nás doma veľmi nevieme. Okrem "povinného čítania" o
vývoji indickej ekonomiky a politických reformách 20. storočia
mám rozčítanú knihu od bývalého britského konzultanta vlády
africkej Sierry Leone. Autor v nej podrobne popisuje politickú a
ekonomickú situáciu najchudobnejšej krajiny sveta v 80-tych
rokoch. I v porovnaní so súčasnou Indiou je to zase ešte o trochu
"iný level"...
Ďalšou
zaujímavosťou posledných dní je pozvánka na indickú svatbu,
ktorú som dostala od jedného z nových kamarátov. Bývalá
spolubývajúca Silvia ma pri odchode z Mumbaja zoznámila so svojím
známym, chalanom, ktorý pracuje a študuje doktorát v Hamburgu a
vedel by mi pomôcť s literatúrou pre moju disertačnú prácu.
Teraz, po pár týždňoch, som spolu s ďalšími spolužiakmi zo
školy dostala pozvánku na jeho svatbu. Hoci pôjde "len"
o svatobnú recepciu pre kamarátov a známych a bolo mi povedané,
že môžem bez problémov prísť v rifliach, i tak som celkom
zvedavá. Predsa len, podobných udalostí sa človek neúčastní
každý deň. ;-)
Dnes som sa
tiež opäť stretla s Noli a chalanom, ktorý ide s ňou k nám na
univerzitu. Obaja sú moc fajn, dokonca nemajú problém s
dodržiavaním dohodnutých termínov, a veľmi sa tešia do Brna.
Predtým, než som zistila, že to na svatbu nebude potrebné, ma
Noli s jej kamoškou obliekla do svojho sári. Bol to zvláštny
pocit. Verím, že by som si naň zvykla, keby to bolo potrebné, no
predsa som rada, že môžem prísť v niečom mne bližšom a
pohodlnejšom.
Z posledných
drobností spomeniem, že na byte sme úspešne odmrazili obrovskú
vrstvu namrazeného ľadu v chladničke a menej úspešne bojujeme s
plesňami. Objavujú sa na nezvyčajných miestach ako dlhšie
nenosené oblečenie, nepoužívaný kuchynský riad, drevená
polička nad stolíkom či brašňa na fotoaparát. Naopak, úplne som
vzdala boj s komármi a v kampuse už ani večer nepoužívam
repelent. Komáre tu sú neodbytné a dokážu si k vám nájsť
cestu vždy a všade, no najčastejšie k nohám - a to i napriek
tomu, že máme sieťku na okne a spávame v bavlnených vložkách
do spacáku. Zajtra sa chystáme do mesta na trhy a možno do galérie
a v pondelok nás čaká prvý školský test. Držte palce!
Mumbai, 04.08.2013, nedeľa - deň 59.
Ozývam sa zasa po dlhšej dobe. Čo so mnou bolo?
Posledný týždeň som strávila liečením nejakých zvláštnych žalúdočných problémov. Liečenie začínalo bežnou prehliadkou u školskej lekárky a končilo v blízkej nemocnici ultrazvukom a vyšetrením, kedy sa ma ujal chirurgický špecialista s britským doktorátom. Z nemocnice, kam ma školská lekárka poslala, som mala dobrý dojem. Zrejme šlo o drahé zdravotnícke zariadenie pre lepšie situovaných obyvateľov mesta, čomu nasvedčuje i to, že na miestne pomery som za vyšetrenie zaplatila celkom vysokú čiastku. Vybrala som spolu šesť druhom liekov a niektoré z nich mi, zdá sa, pomohli. Doktor mi, podobne ako lekári u nás, nepovedal presne, čo by to mohlo byť, no podľa liekov, ktoré som od neho dostala, možno nejaká baktéria z jedla. Stále sa však snažím nejesť nič, čo by sa môjmu žalúdku nemuselo páčiť - čo však zároveň znamená prísť o všetky zaujímavé sladkosti predávané v meste, i o obedy a večere v kampuse - tie ma však nijako obzvlášť nemrzia. Tiež to však znamená, že tento pobyt bude naozaj záťažová skúška mojich kuchárskych schopností a improvizácie.
Posledný týždeň som strávila liečením nejakých zvláštnych žalúdočných problémov. Liečenie začínalo bežnou prehliadkou u školskej lekárky a končilo v blízkej nemocnici ultrazvukom a vyšetrením, kedy sa ma ujal chirurgický špecialista s britským doktorátom. Z nemocnice, kam ma školská lekárka poslala, som mala dobrý dojem. Zrejme šlo o drahé zdravotnícke zariadenie pre lepšie situovaných obyvateľov mesta, čomu nasvedčuje i to, že na miestne pomery som za vyšetrenie zaplatila celkom vysokú čiastku. Vybrala som spolu šesť druhom liekov a niektoré z nich mi, zdá sa, pomohli. Doktor mi, podobne ako lekári u nás, nepovedal presne, čo by to mohlo byť, no podľa liekov, ktoré som od neho dostala, možno nejaká baktéria z jedla. Stále sa však snažím nejesť nič, čo by sa môjmu žalúdku nemuselo páčiť - čo však zároveň znamená prísť o všetky zaujímavé sladkosti predávané v meste, i o obedy a večere v kampuse - tie ma však nijako obzvlášť nemrzia. Tiež to však znamená, že tento pobyt bude naozaj záťažová skúška mojich kuchárskych schopností a improvizácie.
Po dlhej
dobe som tak včera bola na "výlete" mimo kampus a jeho okolie, konkrétne
na nákupoch a fotografickej prechádzke v Powai, jednej z najlepších
mestských častí, s novou spolubývajúcou Andreou zo Švajčiarska.
Z fotografovania nakoniec veľa nebolo, keďže ochrankár jedného z
rezidenčných objektov i mestský policajt ma upozornili, že fotiť
budovy je zakázané. Zopár fotiek mám, ale nechcela som príliš
provokovať.
Powai je
jedna z dvoch najlepších častí Mumbaja. Na rozdiel od väčšiny
mesta, ktoré vyrástlo samo, bola Powei vystavaná podľa zámerného
developerského plánu na území predtým zrejme zastavaným
slumami. Teraz sú tu 30-poschodové, nabielo natreté a čisté
rezidenčné budovy, sídli tu niekoľko medzinárodných spoločností
a drahých hotelov, mumbajská technická univerzita Indian Institute
of Technology, a na okraji štvrte leží veľké jazero a národný
park, ktorý sme navštívili nedávno. Autá sa tu toľko
neponáhľajú, palmami vysadené ulice sú čisté a dokonca na nich
fungujú odpadkové koše. Obchody supermarketového typu sú tiež čisté a nezapáchajú
a kúpite v nich bežný "európsky" tovar. Pred jedným, v
ktorom sme boli, som dokonca objavila na toto mesto neuveriteľnú
vec - špeciálny kôš na separáciu biologicky ťažko závadného
odpadu. Na miestnych obyvateľoch vidíte, že patria k vyššej triede, obliekajú sa moderne, vedia veľmi dobre po anglicky, a po ľuďoch bez domova či všadeprítomných slumových
chatrčiach tu nie je ani stopy. Je to ako miesto z iného sveta a
svoj luxus si stráži. Vysoké rezidenčné domy a hotely tvoria
uzavreté areály s vlastnými parkami a ochrankou a nemali by ste
ich fotiť. Miesto sa nachádza na veľmi miernom kopci,
no svojím charakterom nás automaticky zvádzalo k tomu, že sme o
ňom hovorili v štýle "hore" a ceste naspäť ako smerom
"dolu".
Odtiaľto
sme sa prešli k inému obchodu, kam mala Andrea namierené. Po pár
uliciach sa luxusná štvrť začala meniť, ešte dlhú dobu však
okolie vyzeralo "obývateľne". Nakoniec sme však zasa
skončili na úzkej nepriechodnej prašnej ulici plnej nákladiakov a
lemovanej pouličnými obývanými stánkami, a vedeli sme, že sme
opäť v Mumbaji, aký je nám dobre známy. Neprekvapí, že sme boli blízko
letiska, ktoré je doslova obrastené slumami, v oblasti, ktorá na
mňa urobila ten príšerný prvý dojem po príchode.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)