Pune, 26.09.2013, štvrtok - deň 113.

Rada by som sa s vami v jednom z posledných príspevkov podelila o zážitok z práce v indickej nevládnej organizácii. Dúfam, že vás neodradí, keď príspevok bude trochu "odbornejší" než predchádzajúce.

Od pondelka trávim čas v nevládnej organizácii menom Annapurna Pariwar v meste Pune, vzdialenom asi 3 hodiny cesty od Mumbaja. Ide, samozrejme, o dobrovoľnícku výpomoc, ku ktorej som sa dostala vďaka sprievodkyni amerických študentov na univerzite, o ktorých návšteve som písala na začiatku júla.

Annapurna Pariwar je zvláštny a u nás nezvyčajný typ organizácie s "oficiálnym" akademickým pomenovaním "social enterpreneurship" či "sociálne podnikanie". Tu v Indii sa tieto organizácie tešia rastúcemu záujmu akademikov - sama som mala jeden kurz v škole, ktorý sa konceptu sociálneho podnikania venoval - a čoraz väčšiu obľubu majú i v praxi. Annapurna sa špecializuje na tzv. mikrofinancie. Mikrofinančné schémy v rozvojových teóriách i praxi taktiež lákajú pozornosť, avšak od "boomu", ktorý nasledoval po úspechoch prvých programov niekedy v 90-tych rokoch, koncept zdiskreditovali organizácie bankového charakteru, ktoré pod týmto názvom začali poskytovať klasické komerčné pôžičky. Po tom, ako som sa ešte na Mgr. štúdiu na MU k tomuto konceptu zľahka dostala, som k nemu tiež bola podozrievavá a skeptická. Annapurna je však nádherný príklad toho, ako tento model, keď sa robí zodpovedne a bez úmyslu na závratný zisk, dokáže naozaj ľuďom zmeniť život.

Mikrofinančný model v podstate kombinuje princípy klasickej firmy a neziskovej organizácie. Annapurna konkrétne začínala s pôžičkami, ktoré sú najrozšírenejším typom mikrofinančného sociálneho podnikania. Rozdiel medzi týmito organizáciami a klasickými finančnými inštitúciami je jednoducho v tom, že organizácie sociálneho podnikania neusilujú na prvom mieste, a vlastne ani na žiadnom inom, o maximálny finančný zisk. Zároveň však nie sú charitatívnou organizáciou, pretože jedna zo základných podmienok mikrofinančnej schémy je vlastná udržateľnosť; inak povedané organizácia si musí na seba vedieť svojou činnosťou zarobiť a teda nejaký zisk, pokiaľ chce fungovať a naďalej sa rozvíjať, musí generovať.

Jedným z paradoxov rozvojových štátov je, že ich obyvateľom často na relatívne veľkú osobnú zmenu stačia veľmi malé financie; mnoho ľudí však nedisponuje ani tímito základnými prostriedkami. Klientmi Annapurny sú takmer výhradne ženy žijúce v slumoch a venujúce sa nejakej drobnej podnikateľskej činnosti - predajkyne zeleniny na chodníkoch, krajčírky opravujúce odevy, slúžky vypomáhajúce v domácnostiach, a pod. Všetkým týmto ženám by pomohla drobná počiatočná investícia napríklad na nákup kolesovej káry na prepravu zeleniny či šijacieho stroja, ktorá by sa im vrátila už za krátku dobu. Keďže banky však samozrejme posudzujú rizikovosť klientov podľa počiatočného kapitálu a možnej zástavy, a znižujú úrokové miery s rastúcou výškou pôžičky, sú pre tieto "podnikateľky" klasické bankové pôžičky v podstate nedostupné. Pokiaľ ženy naozaj potrebujú súrne peniaze, upisujú sa k rôznym nebankovým "podvodníkom" a upadajú do dlhovej pasce, ktorá im nakoniec berie i to málo, čo majú.

Annapurna tak v podstate funguje ako sprostredkovateľ medzi bankou a klientkami, keď ako veľká organizácia s preukázateľnou dobrou históriou a platobnou disciplínou preberá na seba riziko nesplatenia, požičiava si vo veľkom a tým znižuje úrokovú mieru. Peniaze následne požičiava svojim klientkám za najnižší možný úrok, ktorý je potrebný k tomu, aby si zabezpečila vlastný chod. Bola som prekvapená, že rozdiel medzi nebankovými pôžičkami a tými, ktoré poskytuje organizácia, dosahuje násobky percent mesačne. Pre ilustráciu, záleží predsa na tom, či dostanete pôžičku za 1,5 alebo 5 či dokonca 10-percentný mesačný (!) úrok. Samotné pôžičky fungujú na prepracovanom komunitnom systéme, kedy ženy organizované v malých skupinkách vzájomne ručia za svoje splátky. Model, ktorý je u nás nepredstaviteľný, v indickej stále silne tradičnej, rodinne a komunitne založenej spoločnosti, funguje výborne. Annapurna tiež poskytuje časť pôžičiek z úročených úspor svojich klientiek, ktoré sú ženy povinné ročne odkladať. Vďaka tomu sa v podstate správa v princípe ako klasická banka, s tým rozdielom, že neprispôsobuje úroky dosiahnutiu maximálneho možného, ale minimálneho nutného zisku. Napriek čomu, čo učí mikroekonomická teória nulového zisku a medzných nákladov a príjmov, ten rozdiel je v praxi často obrovský. (Pre záujemcov: Na čiste teoretickej úrovni jedna z mikroekonomických teórii tvrdí, že po čase budú firmy vďaka zvyšujúcej sa konkurencii v pôvodne ziskových sektoroch vyrábať či poskytovať služby za cenu svojich aktuálnych nákladov, a ich zisky nebudú vyššie než by boli prípadné zisky z inej podnikateľskej činnosti.)

Spoločnosť začínala mikropôžičkami, no postupne obohatila svoj program o ďalšie projekty na podobnom princípe - mikro penzijné, životné a zdravotné poistenie, ktoré vďaka tomu, že ho poskytuje i rodinným príslušníkom, využíva v súčasnosti viac než 100 000 ľudí. Len spomeniem, že poviné zdravotné poistenie, aké poznáme z Európy, v Indii neexistuje, veľká väčšina ľudí si zdravotnú starostlivosť preto musí hradiť sama. Okrem finančných služieb tiež Annapurna prevádzkuje pre svoje klientky za malý poplatok detské jasle a hostel.

Jedinou aktivitou, ktorá neprodukuje vlastný príjem a je teda založená na čiste charitatívnom princípe, je projekt vzdelávacieho štipendia, ku ktorému som bola zaradená. Organizácia plánuje v blízkej dobe aktívnu kampaň s cieľom získať nových darcov spomedzi domácich i zahraničných spoločností a jednotlivcov, čo inak znamená presvedčiť bohaté firmy a ich zamestnancov, aby venovali malú časť svojich ziskov a mzdy na podporu štúdia detí ich klientiek. Prekvapivo podľa slov manažérky projektu indickí zamestnanci i zamestnávatelia, i tí z bohatších vrstiev, majú silný zmysel pre komunitu a spoločnosť a keď príde na darovanie a pomoc chudobným, sú často celkom ochotní. Po tom, čo všetko som počula, čítala a videla o obrovských rozdieloch medzi ľuďmi, mi to znelo trochu zvláštne, no vysvetľujem si to tým, že ľudia nemusia byť rovnostárski (indická kastovná spoločnosť takou rozhodne nie je) na to, aby boli solidárni...

Po dohode s manažérkami, vzhľadom k môjmu veľkému handicapu - neznalosti marátštiny (miestny jazyk v štáte Maharaštra) - je mojou úlohou pripraviť prezentačné materiály a interný manuál pre zamestnancov Annapurny, ktorí budú kontaktovať nových potenciálnych donorov. Nečakala som síce takéto umiestnenie, ale i skúsenosť s public relations, marketingom fundraisingu a inými anglickými výrazmi, ktoré som doteraz nemala príliš v obľube, sa môže hodiť.

A na záver: Dnes som bola v Annapurne štvrtý deň a mala som šťastie, že ma prijala vrchná šéfka a zakladateľka spoločnosti, dr. Medha Purao Samant. Táto žena, dcéra ekonóma a charitatívnej organizátorky, a sama vlastníčka doktorátu, založila pred dvadsiatmi rokmi Annapurnu tým, že požičala deviatim chudobným "podnikateľkám" malý obnos rupií. Za dvadsať rokov sa jej organizácia vyvinula v inštitúciu poskytujúcu zvýhodnené pôžičky viac než 35 000 klientov, hlavne však klientkám, žijúcim v 200 slumoch v Pune a Mumbaji.

Sama dr. Medhatai, ako ju v organizácii familiárne volajú (slovo "tai" znamená v jazyku Marathi označenie pre staršiu sestru) je jedna z tých ľudí, stretnutie s ktorými môžte považovať za zážitok. Jej zamestnankyne k nej majú viditeľný rešpekt a úctu, vo mne zanechala dojem veľmi kultivovanej, inteligentnej a vzdelanej ženy. Rozprávali sme sa o mnohých veciach - o začiatkoch a súčasnosti organizácie, získavaní sponzorov, ale i o indickom boji s korupciou, ekonomike, rozvojovej ceste a intelektuálnej debate o budúcnosti krajiny... Rozprávala realisticky, avšak pozitívne, presne v štýle, ktorý mi dodáva energiu a pocit, že i tie najhoršie veci ide zmeniť k lepšiemu, pokiaľ ľudia naozaj chcú. 

Čaká ma tu v Annapurne ešte sedem dní, na ktoré sa celkom teším.

Západné pobrežie a Mumbai, 21. - 22.09.2013, sobota - nedeľa, deň 108. - 109.

V sobotu ráno som teda nastúpila obávanú najdlhšiu vlakovú cestu, akú som doteraz absolvovala; nepretržitých 29 hodín a 1 800 kilometrov vo vlaku už možno nikdy neprekročím. Cesta však bola prekvapivo celkom príjemná, rozhodne príjemnejšia než predchádzajúce. Hoci sa nám nepodarilo kúpiť lístok v klimatizovanom vagóne, i ten obyčajný, do ktorého sme sa dostali, bol prekvapivo omnoho čistejší, než tie, na aké som si doteraz (ne)zvykla. Vlak šiel celý víkend a z Trivandra do mesta Chandigarh severne od Dilí a urazil presne 3415 kilometrov a 57 hodín. Jeho pesažiermi boli miesto rodín s deťmi hlavne ľudia cestujúci do práce, ktorí robili omnoho tichšiu spoločnosť. Dokonca aj predajcov vo vlaku som párkrát vďačne využila. Niekoľkokrát sme s Jakubom užasli nad tým, že cesta stála na osobu neuveriteľných 590 rupií - za ich ekvivalent, necelých 8 Eur či 200 Kč, sa doma nedostanem 250 km z Brna do Považskej... Nakoniec nás teda vypredaný klimatizovaný vagón ani trochu nemrzel.

V nedeľu poobede po príchode sme si v Mumbaji dali výbornú zmrzlinu a unavení z cesty došli do školského kampusu. Ubytovala ma kamoška Dechen a večer sme zašli s Corinou na večeru. Nečakala som to, ale školský kampus, ktorý som s nadšením pred troma týždňami opúšťala, bol po celom výlete celkom príjemným a ukľudňujúcim miestom. Nezostala som tam však dlho, pretože v pondelok ráno som sa ponáhľala do nevládnej organizácie v inom veľkom meste Pune.

Trivandrum, 19. - 20.09.2013, štvrtok - piatok, deň 106. - 107.

V Indii je celkom bežné, že mestá majú v mnohých mietnych jazykoch viacero názvov, ktoré sa na seba niekedy ani veľmi nepodobajú. Iné meno pre hlavné mesto Keraly je Thiruvananthapuram, Mesto posvätného hada. Trvalo mi nejakú dobu, kým som si toto slovo dokázala po slabikách zapamätať, no stále mi je pohodlnejšie hovoriť o ňom ako o Trivandre. Leží takmer na samom geografickom juhu Indie, necelých necelých 90 kilometrov vzdušnou čiarou od južného mysu.

Od tohto mesta, ktoré bolo poslednou dvojdňovou zastávkou našej cesty, som veľa nečakala a o to viac ma prekvapilo. Zdenka s Filipom po istom rozčarovaní z keralského počasia a indických obchodných praktík zamierili z Alaphuzze opäť do Goy, do Trivandra sme teda odišli len ja s Jakubom.

Už vo vlaku sa k nám pripojil Angličan Freddie, ktorý cestoval sám mesiace po Indii s hlavným cieľom cvičiť jógu. Keď sme v meste začali hľadať ubytovanie, stretli sme druhého spoločníka, Izraelčana, ktorí nás s nadšením zdravil ako prvých zahraničných turistov, ktorých tu stretol. Následne sme zažili zvláštnu vec, keď niekoľko lacných hostelov, ktorých bolo centrum plné, bolo vypredaných. V meste sa totiž konal veľký festival, lákajúci návštevníkov z blízka i ďaleka. Nakoniec sa nám podarilo ubytovať spolu s Freddiem v trojmiestnej izbe v jednom z lacnejších hotelov neďaleko nádražia. Na druhý deň ráno sme všetci štyria vyrazili do centra, alebo aspoň na miesto, o ktorom som predpokladala, že predstavuje centrum.

Trivandrum je totiž moderné veľkomesto bez typického starého centra, tržníc a malých uličiek, aké sme videli zatiaľ vo všetkých iných mestách. Miesto klasických nízkych domčekov mu dominujú sklenené firemné budovy a nákupné centrá. Stredom mesta sa tiahne asi 4 km dlhá rušná hlavná ulica, ktorá sa neďaleko vlakovej stanice križuje s inou podobnou cestou. Mesto je na indické pomery naozaj čisté a jeho život pripomína tradičné západné metropoly. Možno to bolo len kvôli festivalu, no ulice boli večer osvetlené obrovským množstvom žiaroviek a svetelných reťazí. My sme sa vo štvrtok ráno vydali do okolia obrovského chrámu, kam nás však ako turistov odmietli vpustiť, a po krátkej prechádzke do blízkeho múzea. Hoci nie som veľkým nadšencom pre lokálne historické múzeá, expozície v čiastočne drevenom mestskom palácovom komplexe boli celkom zaujímavé. Po obede sme si šli pozrieť zoologickú záhradu, ktorú najnovší Lonely Planet označuje za hlavnú turistickú atrakciu, keďže sa v nej natáčal film Pí a jeho život. Antilopy, leopardy, plameniaky, a hlavne zívajúce hrochy za 20 rupií vstupného určite stáli.

Na druhý deň sme sa rozlúčili s našimi dvoma novými kamarátmi a s Jakubom vyrazili do Varkaly, 40 km vzdialeného prímorského turistického strediska. Nafotili sme jeden z typických indických farebne zdobených chrámov, prešli sme sa po skalných útesoch nad zrovna zaplavenou plážou, a vrátili sa do Trivandra práve včas, aby sme videli vyvrcholenie festivalu, sprievod alegorických vozov prechádzajúci hlavnou ulicou mesta. Keralský festival Onam je, podľa dôležitosti, akú mu miestni pripisujú, zrejme niečo ako naše Vianoce. Trval 6 dní, prilákal do mesta obrovské množstvo ľudí a piatkový sprievod bol jeho vyvrcholením.

Zo 160-tich vozov sme stihli vidieť viac než polovicu. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, koľko rôznych organizácií v meste a jeho okolí pôsobí. Firmy, školy, občianske združenia, mestské a štátne organizácie, všetci mali na festivale svoj väčší či menší príspevok. Tak napríklad, vedecké múzeum viezlo obrovského ozvučeného dinosaura, energetické spoločnosti predstavovali svoje veterné elektrárne, jedna neziskovka názorne upozorňovala na problém násilia na ženách, v pralese cestovnej kancelárie "Monzoon tourism" pršalo a na jednom voze dokonca usmiate makety pľúc a srdca povzbudzovali k darovaniu orgánov. Príroda, lode, zvieratá, technika; zásah záchrannej služby, lekáreň, model DNA; filmový festival, deti na korčuliach, domčeky, stromčeky a mnoho iného. Účinkujúcich sprevádzali hudobníci hrajúci na tradičné indické "tabla", nástroje vzdialene pripomínajúce bubny či africké bongo, a krátke tanečné vystúpenia mužov a žien v tradičných keralských kostýmoch. Keralské tradičné umenie sa nazýva kathakali a spoznáte ho podľa obrovských zlatých a farebných kostýmov a nazeleno namaľovaných tvárí. Stretli sme sa s jeho sochami v múzeu, videli sme divadelné predstavenie v telke na hoteli, a teraz i tanečníkov a "hercov" naživo v sprievode. Celý sprievod prechádzal hlavnou ulicou pri odklonenej doprave asi dve hodiny a my sme ho nasledovali ešte niekoľko stoviek metrov do odľahlejšej časti mesta. Keďže to bol posledný deň nášho výletu, zavŕšili sme ho večerou v reštaurácii drahého hotela, ktorá si za kvalitnú obsluhu účtovala len o niečo vyššie ceny než bežné podniky. V sobotu ráno sme z Trivandra, ktoré nám pripravilo túto nečakanú rozlúčku s južnou Indiou, odišli vlakom rovno do Mumbaja.

P.S.: Prvé fotky z výletu sa budem snažiť nahrať do blogu i na Picasa hneď po tom, ako sa mi podarí donútiť fotoaparát a hlavne jeho SD-kartu k spolupráci. Keďže ani jeden z nás nie sme teraz v Mumbaji, tisícky fotiek z Jakubovho foťáku budem mať k dispozícii o necelé dva týždne. Verím, že sa budú páčiť, a zatiaľ ďakujem za pochopenie. :-)

Allaphuzze, 17. - 18.09.2013, utorok - streda, deň 104. - 105.

Do mesta Allaphuze, ktorého iné meno je tiež skrátene Aleppi, sme sa dostali autobusom po príšernej rozbitej a serpentínovitej ceste z Munnaru. Hlavným a v podstate jediným účelom tejto našej zastávky bola vyhliadková plavba po stojatých pobrežných vodách.

Krajina v Kerale vytvára jedinečný prírodný systém sladkovodných jazier a kanálov, ktoré sa tiahnu dlhé desiatky kilometrov popri pobreží a miestami zasahujú celkom hlboko do vnútrozemia. Prehliadky týchto tzv. "backwaters" na rôznych typoch lodí a člnov patria k hlavným turistickým cieľom návštevníkov Keraly. V samotnom Aleppi je množstvo cestovných kancelárii a jednotlivcov, ktorí poskytujú vyhliadkové plavby, no o ceny je tu nutné tvrdo vyjednávať; nám sa dobrú kanceláriu podarilo nájsť na štrvtý pokus. 5-hodinová plavba, ktorú sme absolvovali v stredu, sa ukázala ako pekným, no po čase pomalým a nie veľmi vzrušujúcim zážitkom. Viezli sme sa v sprievode jedného z miestnych zamestnancov kancelárie na malej motorovej loďke, kam sme sa pohodlne usadili a počas piatich hodín sme si celkom oddýchli. Krajina naokolo pripomínala typické obrázky z tropických oblastí - palmy prevísali nad jazerom či stojatou riekou, brehy boli posiate malými domčekmi, ktorých obyvatelia vykonávali pri vode bežné domáce práce ako pranie bielizne či kúpanie detí... Bol to príjemný výlet, no tých 5 hodín na lodi akurát stačilo. Možno to bolo premenlivým daždivo-slnečno-veterným utorkovým počasím alebo dlhodobejšou únavou z cesty, no okrem tohto výletu nás Aleppi ničím nezaujalo. V stredu poobede, ihneď po skončení plavby, sme sa tak s Jakubom poponáhľali na vlak smerom do Trivandra.

Breh jazera obrastený leknami.

Premávka na jazere.

Hausbóty zaparkované na jazere.

Jeden z množstva kanálov stojatých vôd.

Vegetácia na malom bočnom kanáli.

Munnar, 14. - 16.09.2013, sobota - pondelok, deň 101. - 103.

V piatok poobede sme odišli hrkotajúcim miestnym autobusom z Kočinu do vnútrozemského Munnaru. Prekonali sme asi 1500 výškových metrov a okrem zmeny tlaku nás privítala zima a dážď. Na chladné počasie som, v sandáloch od mora, bez jediného svetra či bundy, nebola pripravená, rovnako ako na jemný, no vytrvalý dážď, ktorý nás sprevádzal takmer celé tri dni nášho pobytu. Munnar však pre mňa predstavoval očakávaný vrchol nášho výletu a napriek týmto rozmarom počasia ma nesklamal.

Čajovníkový krík.

Malé mestečko samo osebe nie je ničím výnimočné a nenachádza sa v ňom nič konkrétne, čo by stálo za zvýšenú pozornosť. Turisti ho však navštevujú často, kvôli čajovníkovým plantážam rozprestierajúcim sa v jeho okolí. Mesto je známym pestovateľským miestom indického čaju a dokonca má svoje čajové múzeum, ktoré návštevníkom predstavuje históriu a súčasnosť pestovania čaju v okolí Munnaru. Dozvedeli sme sa v ňom napríklad, že:

Tradíciu pestovania čaju v Munnare založili Briti na konci 19. storočia a niektoré zo stromčekov - čajovníkov vysadených v tej dobe poskytujú úrodu ešte i dnes. Čajovníky sú malé drevinaté kry, dorastajúce do výšky cca 1 metra. Krovinaté stonky sa strihajú až ku koreňom každých 5 rokov, no samotný koreň dokáže plodiť i 150 rokov. Samotné listy sú pomerne tuhé, vyrastajú zo zdrevnatenýh stoniek a otrhávajú sa ručne, obvykle trikrát do roka. Keďže celé údolia a úbočia hôr v širokom okolí Munnaru sú vysadené čajovníkmi, skúsila som si predstaviť, ako náročná práca zber čaju musí byť. Dnes pracujú ako zberačky hlavne ženy, ktoré lístky otrhávajú buď priamo prstami, alebo s použitím jednoduchých špeciálnych nožníc.

Okolie Munnaru.

Takto nazbierané čajovníkové lístky putujú do fabriky, kde sa následne, opäť manuálne, triedia. Tri "farebné" druhy čaju, ktoré poznáme, v skutočnosti nepochádzajú z rôznych druhov rastlín, ale rozlišujú sa podľa zrelosti. Spodné lístky, najstaršie, najpevnejšie a najtmavšie, sa stanú čiernym čajom, stredne "dozreté" budú zeleným, a vrchné, najmladšie, najjemnejšie a i najmenšie sa predávajú ako biely čaj. Tých je, samozrejme, veľmi málo, čo odráža i cena bieleho čaju nielen u nás, ale i v mieste jeho pôvodu, v Munnare. Podarilo sa mi kúpiť jeho malé množstvo v jedinej z predajní v mestečku a i na naše bežné ceny bol pomerne drahý.

Čierny čaj sa následne spracováva mechanicky, kedy sa lístky drvia a pri niekoľkých preosiatiach sa ďalej triedi jeho kvalita podľa veľkosti nadrvených častí. Prifarbovaný (najčastejšie zelený) čaj sa vyrába pomerne komplikovane. Z čajových lískov sa najprv vyžmýka "šťava", a následne sa napustia extraktom z požadovanej rastliny, napríklad jasmínu. O žiadnych chemických prímesiach nám sprievodca v múzeu nerozprával...

Plantáže.

Po návšteve múzea sme sa šli prejsť pomedzi plantáže do priľahlých kopcov nad mestečkom. Na úbočia posiate sýtozelenými čajovníkmi bol nádherný pohľad a my sme si napriek občasnému dažďu vychutnali prvú prechádzku v prírode po veľmi dlhej dobe. Prekvapili nás tam však pijavice, o ktorých sme sa neskôr dozvedeli, že sa tu po dažďoch objavujú bežne. Nečakali sme ich a nedávali sme si pozor, dvaja z nás preto obdržali na nohách zopár uštipnutí. Pijavice nie sú nebezpečné, pokiaľ sú však prisaté dlhšiu dobu, nemali by sa, podobne ako kliešte, odtrhávať, aby vo vás časť z nich nezostala. Vraj na ne pomáha vypálenie cigaretou. Tie naše sme našťastie objavili dosť skoro a túto "alternatívnu liečbu" sme nemuseli skúšať.

Na druhý deň sme ja s Jakubom vyrazili na vyhliadkový výlet do okolia organizovaný miestnou cestovnou kanceláriou. Hlavným bodom programu bola vyhliadka na 2000 m. vysoké pahorky pohoria Západný Ghát, ktoré sa tiahne severo-južným smerom pozdĺž indického západného pobrežia. Hory akoby vyrastali z rovinatej krajiny, ktorá sa črtala v diaľke, posiata veternými elektrárňami. Bol na ne úžasný pohľad, a mňa vtedy zamrzelo, že vysokohorská turistika sa vo vnútrozemskej Indii turistom nedoporučuje...

Cestou na vyhliadku sme ešte zazreli dva prírodné (nedomesifikované) slony. Pásli sa na stráni, kam bol na ne dobrý výhľad od cesty, a v zelenej krajine vyzerali omnoho prirodzenejšie a spokojnejšie než tí nešťastlivci slúžiaci ako turistické atrakcie na rôznych miestach Indie. Táto skúsenosť s divokou prírodou bola zároveň naša jediná, pretože žiadny z neďalekých národných parkov a prírodných rezervácii sa nám nepodarilo navštíviť. V pondelok na obed sme totiž opustili Munnar a vydali sa opäť k pobrežiu.
 

Západný Ghát.

Kočin, 11. - 13.09.2013, streda - piatok, deň 98. - 100.

Keď som v polospánku o pol druhej v noci stála na maličkej vlakovej stanici niekde neďaleko pobrežia Arabského mora v strednej Indii, stanici, ktorej meno som ani nepoznala, rozmýšľala som v tú noc opӓť, prečo to vlastne robím. To miesto malo svoje zvláštne čaro. Okrem mňa a mojich troch spoluputovníkov tu bolo celkom dosť cestujúcich, ktorí stáli, sedeli, či, ako je to na indických staniciach bežné, ležali a spali na studenej kamennej podlahe. Napriek množstvu ľudí toto miesto bolo tiché, osvetlené tlmenými svetlami vychádzajúcimi zo staničnej budovy, a vyžarovala z neho zvláštna atmosféra. Jeden z nekonečného počtu indických žobrákov si prišiel pýtať peniaze, rozprával sa však viac so sebou samým než s nami a onedlho si na betónovom peróne rozložil svoju deku. S ohlásením príchodu vlaku sa na nástupište začali trúsiť ďalší a ďalší cestujúci, a my sme sa len krátko pozastavili nad tým, koľko ľudí cestuje na diaľkový vlak odchádzajúci o druhej v noci zo stanice tak vzdialenej od akýchkoľvek veľkých miest. A my sme boli jednými z nich. Tí z vás, ktorí cestujete radi a často, bez ďalšieho účelu, len pre cestovanie samotné, možno poznáte ten pocit - keď neviete presne, za čím, ale viete, že jednoducho musíte ísť, iba preto, že máte príležitosť, pretože cestovateľské príležitosti sa neodmietajú...

Týmto 12-hodinovým nočným vlakom sme teda prekročili hranice medzi indickými štátmi Karnatakou a Keralou a prišli v stredu poobede do Kočinu. Práve Kerala, malý pruh pobrežia na juhu Indie a historické centrum indo-európskeho a čínského obchodu s korením, je najbohatším a najprogresívnejším indickým štátom. Je považovaná za oblasť s najvyššou životnou úrovňou, gramotnosť keralského obyvateľstva už dlhodobo prekračuje 90% a aj ekonomické ukazovatele sú vysoko nad indickým národným priemerom.

Zmena bola viditeľná už na čistej a udržiavanej vlakovej stanici v Ernakulum, pevninskom meste "zrastenom" s ostrovným Kočinom, a rovnako príjemným prvým dojmom zapôsobil samotný Kočin. Je to zaujímavé mesto, ktorého minulosť odráža pestrú koloniálnu skúsenosť Indie. Vystavané Portugalcami, dobyté Holanďanmi a neskôr prevzaté pod britskú správu, Kočin ako bývalé obchodné centrum južnej Indie uchováva mnohé európske vplyvy a pamӓtihodnosti. Keďže pre nás však mesto znamenalo len krátku zastávku na ceste do vnútrozemského Munnaru, videli sme históriu a súčasnosť Kočinu hlavne na architektúre malých uličiek a kaviarní v samotnom centre. Uličky sú pekné a čisté, vďaka čomu mesto pripomína atmosféru južnej Európy ešte viac než rajastánsky Jodhpur. Že ide o turisticky navštevované centrum, vidíte na všadeprítomných obchodoch so suvenírmi, ručne vyrábanými doplnkami a korením, ako aj na miestnych cenách. V Kočine kúpite zaujímavejšie a na pohľad kvalitnejšie veci než na bežných tržniciach napríklad v Mumbaji, reštaurácie pôsobia luxusnejším dojmom a kaviarne sa interiérom podobajú tým naším. Nájdete tu židovskú štvrť a podobne ako v Goe, opӓť porovnateľne viac kostolov. V jednom z nich sme objavili bývalú hrobku Vasca de Gamy, ktorý tu zomrel v roku 1524. Predtým, než ho 10 rokov po jeho smrti previezli do Lisabonu, bolo jeho telo uložené v nenápadnej kamennej krypte tohto kostola.

Je možno trochu škoda, že sme naprehliadku Kočinu nemali viac času. Po takmer dvoch celých dňoch strávených v centre sme Kočin opustili v piatok na obed, kedy sme sa vydali opӓť do vnútrozemia na návštevu čajovníkových plantáží v Munnare.

Gokarna / Pláž Om, 06. - 10.09.2013, piatok - utorok, deň 93. - 97.

More neďaleko pláže Om.

Po vnútrozemskom Hampi bola Gokarna naša ďalšia prímorská destinácia. Proti pôvodnému plánu sme sa tu kvôli vypredaným vlakom "zasekli" na neplánovaných 5 dní. Po rannom príchode do mesta sme sa ubytovali napláži Om, ktorá mala myť najzaujímavjším turistickým miestom v okolí, a po modernej Goe i jedným z najnavštevovanejších prímorských destinácií na západnom pobreží Indie. Keďže sme tu boli opӓť mimosezóny, miesto zívalo prázdnotou. Pláž bola špinavšia než tie goanské, otvorená bola jediná reštaurácia a ubytovanie poskytovalo jediné zariadenie. Dostali sme teda jednoduché plážové chatky, ktorých majitelia nám nevenovali nijakú zvláštnu pozornosť, pretože boli zaneprázdnení stavebnými prácami na novovznikajúcej vedľajšej rovnakej stavbe. Zaspávali sme však za zvuku morského príboja, čo prekvapivo pôsobilo ukľudňujúco viac než rušivo. Celkovo však to miesto bolo takpovediac odrezané od sveta, takže vӓčšinu času sme trávili čítaním na izbe, v reštaurácii či pri mori, a asi dvoma návštevami  pár kilometrov vzdialenej Gokarny. More samotné bolo opӓť osviežujúce, no keďže ja som doteraz neobjavila krásu prímorských dovoleniek, po veľmi krátkej dobe pre mňa toto miesto prestalo byť zaujímavé. Bezcieľne ležanie v teple na pláži, kedy ste až do večernej sprchy pokrytí zmesou opaľovacieho krému, piesku, potu a morskej soli, naozaj pre mňa nie je tá správna zábava. V kombinácii s daždivým počasím, ktoré nás stretlo počas dvoch z piatich dní pobytu, som sa naozaj tešila na náš ďalší cieľ cesty. Francúzi nás opustili v nedeľu a my sme v utorok večer konečne vyrazili do mestečka Gokarny, pozreli si počas čakania na taxík kúzelnícke predstavenie, a pred polnocou sa vydali na nočný vlak do Kočinu.

Mestečko Gokarna.

Predajci kvetinových dekorácií.

Gokarna, 06.09.2013, piatok - deň 93.

Do Gokarny sme sa dostali po "úžasnom" rannom zážitku, ktorý som sa pokúsila zaznamenať tak skoro, ako to bolo možné, v reštaurácii pri raňajkách. Uverejňujem tak, ako sa to postupne stalo:

Cesta nočným autobusom prebiehala bez problémov, až na to, že vodič sa poponáhľal a na miesto, kde sme vystupovali, prišiel oproti plánovanému príchodu o pol šiestej ráno o takmer dve hodiny skôr. Znamenalo to, že o trištvrte na štyri nás, rozospatých s narýchlo zbalenou batožinou, vyložil autobus na križovatke dvoch prašných, neosvetlených a neobývaných ciest. Bolo to však zároveň parkovisko pre zopár rikší a parkoval tam i taxík, zhodou okolností dostatočne veľký k tomu, aby pohodlne naložil šiestich turistov s batožinami. Pýtame sa na cenu, no keďže vieme, že nie sme v situácii, aby sme si mohli dovoliť vyjednávať, súhlasíme s 200 rupiami za 10 kilometrov a necháme sa zaviesť do Gokarny. Na ceste pred mestom nás zastavuje policajt a chce vidieť pasy. Kontrola však prebehla bez problémov a neskôr sa nás policajt už len spýtal, kam ideme a či máme dohodnuté ubytovanie. S taxikárom prehodili zopár viet, možno o tom, kam by nás mal o štvrtej v noci v spiacom mestečku zaviesť… Prechádzame ďalej prázdnými cestami, kde sa pred nami z tmy vynárajú chodci a cyklisti, kde sme však nestretli, až po posledných pár metrov v meste, jediné auto. Prichádzame do mesta a taxikár nám zastavuje na mieste, ktoré označil ako centrum, a my vidíme, že náš plán „schovať“ sa niekam v meste, kým sa rozvidnie, podľa možnosti aspoň na recepciu nejakého hotela, tak úplne nevyšiel. Ulica sa tu rozdvojuje, no obe jej vetvy lemujú malé obchodíky so stiahnutými plechovými roletami. Prázdne cesty osvetľujú slabé pouličné lampy a ani v jednom dome sa nesvieti. Pýtame sa, ako ďaleko je k pláži, a vodič nám ponúkne odvoz. Po pár odbočkách a asi dvoch minutách cesty sme pri pláži a zažívame ďalší šok. Mestská pláž vyzerá snáď ešte horšie než samotné mesto. Špinavá s kopami naplaveného odpadu, drevenými ohradami okolo niečoho, čo kedysi boli snáď novovysadené stromy, rozpadajúcim sa plotom pred troma zatvorenými obchodíkmi… so spiacimi kravami a túlavými psami, osvetlená jediným vysokým reflektorom, pripomíná pohľad z postapokalyptického filmu. Platíme ale za taxík a čaká nás ďalšie prekvapenie – vodič zrazu chce od nás 200 rupií za osobu. Hádame sa pri aute, no nepomáha, a tak odchádzame k altánku s lavičkami, ktoré vidíme neďaleko. Tu nás s nadšením vítajú dva psy - nevyzerajú nijako agresívne, no môžu mať choroby. O chvíľu za nami prichádza taxikár stále s tým istým– 200 na osobu. Opӓť sa hádame a chlap sa dokonca snaží proti nám poštvať psy. Fenky sa však s nami extrémne rýchlo skamarátili a pustili sa s varovným štekotom doňho. Pozeráme so Zdenkou na seba a čakáme, čo ešte bude nasledovať. Chvíľu sme dúfali, že taxikár odíde, no na toho chlapa nefungovalo nič. Zdenka mu nadávala do podvodníkov, ja som sa snažila ísť naňho s logikou a zdravým rozumom a pripomenúť mu, že s nami stráca čas a možno práve prichádza o iných zákazníkov, Bea prijala jeho hru a rovnako mu dookola opakovala, že na tom sme sa nedohodli, Ervan ho demonštratívne ignoroval, Jakub ho ignoroval úplne, a Filip mu ponúkol ešte jednu stovku. Po dvadsiatich minútach konečne pochopil, že z nás viac nedostane, a odišiel, tváriac za urazene, predstierajúc s mobilom, že snáď ide niekomu telefonovať. Našťastie sa už nevrátil, s posilou ani sám. Dlho som rozmýšľala, čo vedie dospelého človeka k tomu, aby sa správal takto; a či je chudoba, ktorá sa automaticky ponúka ako odpoveď, naozaj odpoveď dostatočná. Na pláži potom ešte za tmy zhasli svetlá a začali sa tam zbiehať ľudia, chvíľu posedeli na lavičkách vedľa nás a odišli, ktovie kam. Nevyzerali nebezpečne. Chvíľu po tom, ako odišiel taxikár, nás pozval na čaj majiteľ jedného z obchodíkov, ktorý už dlhšiu dobu pripravoval predajňu. Vďačne sme prijali a po úsvite, keď pláž začali zapĺňať rybári chystajúci lode a siete a vyrážajúci na more, kúpajúci sa ľudia a zberači nevedno čoho, vyrazili sme aj my, na najbližšiu pláž Om, ktorú príručka Lonely Planet popisovala ako použiteľnú na kúpanie. Prišli sme k nej bez problémov, cez zelenú krajinu v sprievode piatich túlavých psov a vychádzajúceho slnka. Dali sme si raňajky, našli jediné vhodné ubytovanie v jednoduchých plážových chatkách, a užívali sme si odpočinok po náročnom ráne. Dalo zabrať...

Hampi, 03. - 05.09.2013, utorok - štvrtok, deň 90. – 92.

V utorok sa mi podarilo prežiť prvú dlhú dennú cestu vlakom. Trvala od ôsmej do tretej hod. a po zbytok výletu sa budem snažiť, aby bola i jednou z posledných. Sedem hodín dňa sme tak strávili v spoločnosti rodiny s dieťaťom, ktoré striedavo poslúchalo a neposlúchalo rodičov, iných starších detí, ktoré prejavovali hlasné nadšenie z vecí ako tma v tuneloch, slečny, ktorá si na vedľajšom lôžku so slúchatkami na ušiach pospevovala svoje obľúbené indické hity, a vlakových predavačov, ktorí sa približne každých desať minút hlásili hlasným predstavovaním svojho tovaru. Tak napríklad "lassi, lassi, lasííííííí" je mliečny nápoj s roznymi príchuťami, "koffi, čaj, koffi, čaj, koffi, čáááááj" si domyslíte, a "samosa, samosa, samosááááá" je miestna vyprážaná špecialita z jednoduchého cesta pripravovaná často na počkanie pouličnými predavačmi. Lassi ani samosu som nemala zatiaľ odvahu ochutnať a asi sa to do konca pobytu už nezmení.

.

Vstupná brána do chrámu v obnovenej dedine.

Došli sme ale úspešne na stanicu a následne rikšou do turistického Hampi. Ako to tu v Indii chodí, dostali sme okamžite od šoféra rikše doporučenie na hostel s reštauráciou, samozrejme vlastnený jeho známym. Majitelia sa však nakoniec ukázali ako príjemní ľudia zvyknutí na turistov. Ubytovali sme sa, dali sme si večeru a počkali na Francúzov Ervana a Beu, ktorí za nami prišli z Mumbaja na pár dní na výlet. Chalani požičali gitaru, s ktorou sme strávili pekný večer na hostelovej terase s výhľadom na rieku.

Hampi je obnovená dedina v indickom vnútrozemí v štáte Karnataka, ktorá vstala z mŕtvych vďaka zreštaurovaným vykopávkam stredovekého mesta a významného náboženského centra. Na ploche cca 30 km štvorcových sa tu nachádza niekoľko zachovalých chrámových stavieb a neskutočne veľa zrúcanín, najstaršie z ktorých pochádzajú z 13-teho storočia. Samotnej dedine dominuje chrámový komplex Virupakšá (má to byť meno jednej z podoby boha Šivy) s impozantnou vstupnou bránou. Stavby i dedina sú zasadené do nádhernej polopúštnej krajiny so skalnými pyramídovými pahorkami, ktoré tvoria obrovské pieskovo sfarbené na seba naskladané kamene. Z najbližšieho pahorku, kam sme sa vydali v stredu, je úžasný výhľad na celú rozľahlú krajinu a starobylé ľudské výtvory uprostred "ničoho". Po všetkých prevažne mestských výletoch a samozrejme pobyte v Mumbaji pôsobila okolitá príroda neskutočne osviežujúco.

Starobylé stavby v krajine okolo Hampi.

Trochu iný dojem vo mne zanechala dedina. Tú tvorila sieť asi troch krát troch malých na seba kolmých uličiek. Keďže miesto žije len z turistického ruchu, v každom dome je buď hostel, reštaurácia alebo obchod, najčastejšie so suvenírmi. Je to celkom príjemné miesto, až na to, že ako turista ním nemáte šancu prejsť bez toho, aby sa vám nesnažili miestni niečo predať či ponúkať svoje služby. Deti s pohľadnicami za nami chodili do reštaurácie počas raňajok a obeda a niektorým predavačom som nedokázala vysvetliť, že naozaj nenosím nijakú "handmade very cheap" (ručne vyrádanú veľmi lacnú) bižutériu a nemám eurá ani doláre, na ktoré by mi mohli poskytnúť "very good rate" (veľmi dobrý kurz). Tí istí ľudia ma zdravili a zastavovali zakaždým, keď som počas troch dní prešla po maličkej uličke. Z menších farebných batôžtekov, ktoré mi zo dňa na deň ušili v jednom malom obchodíku, som však mala radosť i potom, ako sa mi jeden z nich po prvom dni používania rozpáral. 

Krajina v okolí.

Po pamiatkach v okolí sme sa vydali i vo štvrtok, kedy sme si požičali bicykle. Miestami piesočné a skalnaté chodníky neboli prispôsobené pre bicykle, no sedemkilometrový okruh bol zjazdný a ukázala sa z neho pekná a príjemne náročná prechádzka. Došli sme do najbližšej "obyčajnej" dediny, dali si obed a popri potoku, banánových plantážach a popod žltkasté skalné pahorky sme sa dostali k rieke, v ktorej údajne sídlil krokodíl a znemožňoval kúpanie. Zrúcaniny bývalých náboženských stavieb pre nás prestali byť po nejakej dobe zaujímavé, no prírodu sme si užili do konca. Stretli nás tu však po ceste dve nepríjemnosti, ktoré si budem zrejme pamӓtať. Prvou bola žena vystavujúca na obdiv dieťa trpiace ťažkým fyzickým i mentálnym postihnutím. Pri rýchlom kroku, ktorým som okolo nich prešla, som si všimla, že dievčatko neurčiteľného veku sedelo v zvláštnej polohe a malo neprimerane maličkú hlavičku i končatiny. Ženská ma, rovnako ako na ostatných okoloidúcich, zdravila a ukazovala pritom na dieťa, aby sme sa akože prišli pozrieť. Prišlo mi to extrémne nechutné a bola to ďalšia z vecí, o ktorých som si doteraz naivne myslela, že v dnešnom svete snáď už neexistujú... Iná situácia sa nám stala v dedine, kam sme "zablúdili" po ceste a zastavili sa na obed. Odparkovali sme si bicykle na chodníku pred domom, ktorý bol zrovna tiež reštauráciou. Keď sme sa vrátili z iného podniku, privítal nás namrzený chlap s bicyklami vo svojom dvore a naozaj bizarnou historkou. Vraj kým sme boli preč, prišli policajti s tým, že parkovanie na chodníku je zakázané, a on, aby nedostal pokutu, im musel dať zadarmo obed - a od nás chcel, samozrejme, jeho preplatenie, vo výške necelých 200 rupií. Keď sme bez dlhšieho vybavovania sa odišli, vydal sa sa nami na motorke s dvoma mladšími spoločníkmi. Tí mu, našťastie, po chvíli dohovorili a on to vzdal. I tak ma však prekvapilo, čo všetko sú tu ľudia, pokiaľ ide o peniaze, schopní vymyslieť a tváriť sa pri tom neskutočne vážne. I napriek tomuto sme si však Hampi užili a mne osobne sa to miesto, skôr vďaka prírode než chrámom a zrúcaninám, veľmi páčilo. Opustili sme ho podvečer, keď sme odišli nočným autobusom opӓť na pobrežie do mestečka Gokarny.

Goa, 30.08. - 02.09.2013, piatok - pondelok, deň 85. - 88.

Do turistickej Goy, prvého cieľa nášho výletu, sme dorazili nočným vlakom v piatok ráno. Večer predtým sme sa odsťahovali z bytu v kampuse, rozlúčili sa so Sachinom, Corinou a švédskymi spolubývajúcimi a urobili posledné fotky z nášho trojmesačného prechodného domova. Neplánujeme sa tam vracať na žiadnu dlhšiu dobu, než bude potrebné kvôli papierom pri odchode. Podarilo sa mi zbaliť štyri plné tašky a batohy, ktoré nebudem na výlete potrebovať, a uložila som ich u našej bývalej spolubývajúcej a kamošky z Bhutánu Dechen. Radšej som nemyslela na to, ako to všetko neskôr dostanem do lietadla.

V piatok ráno sme teda vystúpili na vlakovej stanici v goanskom meste Madgaone a nechali sa zaviesť taxíkom priamo na pláž. Turistická Goa je maličký indický štát a na indické pomery celkom zvláštne miesto. V 16. storočí toto miesto obsadili Portugalci, ktorí chceli ovládnuť dobové námorné obchodné cesty. Napriek britskej koloniálnej správe v Indii tu Portugalci vládli s prestávkami asi štyri storočí a ich prítomnosť je viditeľná i v súčasnosti. Prvou zvláštnosťou miesta je katolícke kresťanstvo, ktoré je všadeprítomné a demonštruje sa tu na naše pomery veľmi výrazným spôsobom - kostolmi, nápismi Jesus a svӓtými obrazy na nezvyčajných miestach ako autobusy, obchody a pod. Okrem toho tu však je čisto (v Indii naozaj zvláštnosť), plážové reštaurácie sa neodlišujú od tých v južnej Európe a ponúkajú dobré európske jedlá, v autobusoch hrá typická letná discohudba a obchodov s alkoholom je tu viac než kdekoľvek inde. Liberálna a pohodová Goa je vraj tiež v sezóne miestom hipisákov, divokých párty a diskoték, kde sa dá zohnať bez vӓčších problémov rôzny nelegálny "tovar". Indická polícia však vraj, aspoň deklaratívne, zaujíma proti drogovému priemyslu a priekupníctvu tvrdý postoj a a konzumácia čohokoľvek nelegálneho môže turistov stáť nemalé nepríjemnosti.

Pláž Benaulim, kde sme strávili prvé tri dni, je nádherné miesto, a keďže sme tu mimo sezóny, máme ju v podstate celú pre seba. Tiahne sa desiatky či stovky metrov, pokrytá čistučkým jemným pieskom, ktorý sa pozvoľna zvažuje do mora. More je tu tiež čisté a jeho drobné plody - mušličky na piesku - dotvárajú atmosféru tropického raja, vysneného dovolenkového miesta mnohých turistov. Nám atmosféru kazilo akurát niekoľko miestnych Indov, ktorí sa nás snažili fotiť, ležiacich, či skor ležiace, na pláži. No a samozrejme teplo. Pláž je teraz v podstate bez turistov práve kvoli aktuálnemu počasiu. Sezóna tu začína v októbri, kedy sa pred zimou počasie ochladzuje, a trvá po celú zimu, približne do februára. Najrušnejšie obdobie tu je okolo vianoc. Teraz však práve skončili monzúny, ktoré ochladzovali vzduch a tlmili priame tropické slnko, je tu preto momentálne asi najteplejšie obdobie roka a cez obed je pláž nepoužiteľná. Slnko páli a my sme sa napriek silnému opaľovaciemu krému prvý deň - niekto viac a niekto menej, no predsa všetci - spálili. Až tu sme si uvedomili, že sa geograficky nachádzame takmer na úrovni Somálska či najjužnejších častí Saharskej púšte.

No napriek teplu sme si Benaulim užili, tak trochu detským spôsobom. Ja som lovila vlny a Jakub staval hrad. Ubytovanie sme našli rýchlo, v rodinnom dome neďaleko od mora. Privítala nás príjemná pani a poskytla nám dve podkrovné izby, ktoré majitelia šikovne prerobili na hosťovské. Miesto pripomínalo naše dediny, na malých uličkách pobiehali sliepky, psy a dokonca prasatá, pod stromami sa pásli kravy a z neďalekého rybníka, na ktorý sme mali výhľad z okna, sa ozývali typické zvuky letného večera vydávané jeho obyvateľmi. Pláž bola večer ponorená do tmy, s jediným svetlom pochádzajúcim z blízkej reštaurácie, a videli sme tu dokonca po prvýkrát v Indii hviezdy. 

V sobotu sme si urobili malý výlet do neďalekého mesta Stará Goa, kam sme sa vydali na návštěvu miestnych známych kostolov. V porovnaní s indickou tradičnou architektúrou mi veľmi pripomínali domáce prostredie a nijako príliš ma nezaujali. Jeden z nich mal byť najvačším kostolom v Ázii a časť jeho interiéru bola prerobená na múzeum portugalskej kolonizácie. Mala som tu pocit, že miestni sú tu na svoju portugalskú minulosť istým spôsobom hrdí... No a v pondelok sme zašli na inú pláž menom Palolem, vzdialenú 30 kilometrov, no zároveň viac než hodinu cesty miestnymi autobusmi. Cesta na pláž, či už samotný pobyt na autobusovej stanici, bol zážitkom. 

Indické autobusy, miestne i diaľkové, majú okrem vodiča i jedného či dvoch sprievodcov, ktorí predávajú lístky a dozerajú na to, aby cestujúci neprehliadli svoju zastávku. Niekedy, ako napríklad na stanici v Madgaone, sprievodcovia pracujú i ako "nadháňači", ako sme ich nazvali. Znamená to, že pred odchodom stoja pred autobusom a vyhlasujú nahlas meno cieľovej i ďalších doležitých zastávok. Nie že by to nebolo napísané na vývesnej tabuli na autobuse i na zastávke, no sprievodcova i tak, extrémne rýchlo a niekoľokrát za sebou vo viac-menej pravidelných intervaloch, zakričí do obecenstva zjednodušený cestovný poriadok linky. Na stanici v Madgaone sa tak niekedy naraz prekrikuje niekoľko sprievodcov a ak sa ako turista nachvíľu zastavíte na jednom mieste, ochvíľu je pri vás niekto, pýtajúc sa, kam chcete ísť. Sprievodca pokrikuje názvy zastávok i za jazdy z otvoreného okna autobusu, a zastavuje mimo zastávok okoloidúcim. Autobusy však jazdia rýchlo, takže neplánované zastávky cestu ani príliš nenatiahnu. Tak trochu Kocúrkovo, a pre mňa opӓť výraz indického organizovaného chaosu.

Jedným z takých autobusov sme sa teda v pondelok doviezli na pláž Palolem, ktorú príručka Lonely Planet označuje za snáď najkrajšie miesto v celej Goe. V porovnaní s dlhou a rovnou Benaulim to bol neveľký záliv lemovaný palmami, ktorý sme však opӓť mali skoro celý pre seba. Výhodou tejto pláže boli skalné kamene vyčnievajúce z piesku, do tieňa ktorých sa dalo schovať pred priamym páliacim slnkom. Inak to však bol už štvrtý deň na pláži, a pre mňa, ktorá nie som žiadnym nadšeným fanúšikom tohto typu turistiky, už Palolem nebola tak veľmi zaujímavá, ako by ju zrejme ocenili iní cestujúci. Tešila som sa na ďalších pár dní, na ktoré sme mali naplánovanú odbočku z pobrežia do vnútrozemského Hampi.