Mumbai, 28.08.2013, streda - deň 83.

Dnes to bude krátke a tak trochu narýchlo. Balíme. Skončili, resp. mne ešte len skončia, prednášky a zajtra odchádzame na mesačný výlet po južnej Indii, a pravdepodobne sa už do školy ani do kampusu na nijak dlhšiu dobu nevrátime. Nebude dôvod, a ubytovanie je tu naozaj drahé. Takže posledých pár dní vybavujeme veci okolo odchodu - študijné oddelenie, knižnicu, nájom, pohľadnice... Zabaliť všetky veci, ktoré nepotrebujeme na cestu, odložiť ich u známych, ktorí zostávajú, a rozlúčiť sa so spolužiakmi... Dnes ráno prišiel Zdenkin kamarát z Brna, ktorý sa k nám pripojí na cestu. Priniesol nám malú ochutnávku domova v podobe syra a čokolády, Káveniek a Princesiek, ktoré som si "objednala" cez Mateja. Samozrejme, že chutili. Uvarili sme si cestoviny, zajtra odovzdáme byt, mňa čaká posledná prednáška a večer vyrážame na vlak. Budem sa snažiť, aby ste si mohli prečítať príspevky a pozrieť fotky z cesty čoskoro po návrate, alebo aspoň pár dní pred tým, než opustím Indiu. Plánovaný odchod je 9.10. Ozvem sa dovtedy!

Fotogaléria

Po príspevkoch z výletu pridaná fotogaléria, odkaz vpravo ;-) Verím, že sa bude páčiť!

Jodhpur, 17. - 19.08.2013, sobota - pondelok - deň 72. - 74.

Modré mesto s dominantou pevnosti.

Poznámky k prvej časti tohoto textu píšem na hojdačke strešnej terasy v malom hosteli v Jodhpure. Miesto má úžasný výhľad na mestskú pevnosť, čakám na objednané banánové palacinky s čokoládou a ako kulisu vnímam naozajstnú britskú angličtinu dvoch anglických turistov. Po celom dni strávenom cestovaním som rada, že mám chvíľu voľno, a je mi moc fajn. Posledným cieľom mojej cesty je rajastánske mesto Jodhpur, kam som vyrazila v sobotu ráno, aby som sa neskôr stretla sa so Zdenkou a našimi chalanmi.

Dnešným nemilým ranným prekvapením bola Corina, ktorá sa rozhodla v Jaipure ukončiť cestu a letieť späť do Mumbaja zo zdravotných dôvodov. Očná alergia či infekcia sa jej zhoršovala posledných pár dní a dnes ráno vyzerala naozaj zle. A keďže Španieli odchádzali do Dilí a domov do Madridu, znamenalo to, že časť cesty do Jodhpuru som musela prejsť sama. Stretla som predtým minimálne dve Európanky, ktoré cestovali po Indii samé, no predsa som sa necítila úplne pohodlne. Keďže však jediná iná možnosť bola vrátiť sa s Corinou do Mumbaja, vyrazila som so Španielmi vlakom do mesta Ajmer, kde som sa na obed odpojila, nechala sa zaviesť na autobusovú stanicu a prvou miestnou linkou odišla do Jodhpuru. Ajmer je podobné turistické miesto a necítila som sa v ňom nejako obzvlášť nebezpečne. Miestny autobus šiel pár minút po tom, ako som si kúpila lístok, a na rozdiel od drahej klimatizovanej expresnej linky, ktorá medzi oboma mestami premávala, zastavoval tento spoj vo viacerých mestách a mestečkách. Na niektorých úsekoch cesty bol preplnený, hlavne študentmi. Bolo v ňom teplo a sedačky neboli nijak obzvlášť pohodlné, no stretla som tam chalana, ktorý mi pomohol s orientáciou k rezervovanému hostelu. S vybitým mobilom bez kreditu, jediné, čo som si pamätala, bolo meno hostelu a nepresný názov ulice, kde sa mal nachádzať. Môj spolucestujúci obvolal svojich známych i zákaznícku infolinku, a podarilo sa mu získať presnú adresu i s telefónnym číslom na recepciu. Dozvedela som sa, že chalan pracuje na obchodnom oddelení indickej pobočky nejakej americkej firmy a je presne jeden z tých vzdelaných a perspektívnych mladých ľudí, ktorých by India rada falošne vydávala za väčšinovú a reprezentatívnu časť spoločnosti.

Pevnosť Megrangarh.

Hotel sa ukázal pekný a pohodlný, a ja som si v ňom po predchádzajúcich dňoch celkom oddýchla. V nedeľu doobeda dorazili Štěpán, Jakub a Zdenka, porozprávali sme si zážitky z dvoch rozdielnych ciest (ich výprava do Jodhpuru smerovala od pevnosti Chittorgarh cez mesto Udaipur), chalani za pomoci hotelového personálu vyhnali vo svojej izbe zpod postele malú krysu, a podvečer, keď prestalo páliť najsilnejšie slnko, sme sa vydali do mesta.

Tržnica a hlavné námestie v starom meste.

Jodhpur je zasa iné mesto než dve predchádzajúce. Jeho centrum zdobí vysoká veža s hodinami, okolo ktorej sa rozprestiera malé námestie. Celé miesto pripomína stredovekú tržnicu - predávajú sa tu farebné oblečenia, zelenina a koreniny, a v dobe, keď sme tu boli my, postávalo v strede námestia pri hodinovej veži niekoľko kráv. Rikše, motorky a spústa ľudí dotvárajú atmosféru typického indického organizovaného chaosu. Od hlavného námestia sa tiahnu úzke uličky, ktoré postupne stúpajú na svahy pevnosti. Turistov je tu pomerne málo, a nám sa naskytá nádherný pohľad na malé modré domčeky pripomínajúce scenérie južného Talianska. Najväčším paradoxom tohto miesta sú všadeprítomné zapáchajúce kopy odpadu, ktoré kazia inak idylický dojem.

Vchod do pevnosti. Autor: Jakub

V pondelok, posledný deň výletu, sme sa vydali na pevnosť Mehrangarh. Týčila sa nad mestom, obrovská, vysoká a nedobytná, ako zhmotnený (Štěpánovými slovami) "sen každého malého chlapca." Strávili sme na nej najteplejšie hodiny dňa, no väčšina prehliadky bola našťastie v jej útrobách premenených na múzeum. Vo vnútri pevnosti sa nachádzajú prezdobené komnaty bývalých rajastánskych panovníkov plné vojenských a iných artefaktov, a z okien je nádherný výhľad na celé mesto rozprestierajúce sa pod hradbami. Okrem zahraničných turistov sme tu stretli množstvo zaujímavých indických návštevníkov - početné široké rodiny s deťmi a ženami v extrémne farebných a nazdobených sárí, ovešanými náramkami a náušnicami, aké v Mumbaji sotva uvidíte. Usúdili sme, že pôjde zrejme o slávnostné obleky miestnych ľudí na rodinnom výlete. Po prehliadke múzea sme si šli pozrieť hradby a vyfotiť modré mesto. Táto prezývka Jodhpuru právom patrí, keďže mnoho jeho domčekov natlačených na sebe je natretých rovnakou modrou farbou. Z výšky hradieb je to opäť nádherný pohľad. Na druhú stranu od mesta sa rozprestiera holá krajina, miestami s vyčnievajúcimi pahorkami, na ktorých sú postavené obranné pevnosti či telekomunikačné veže. Vnútrozemie Rajastánu tvorí púšť a jej okrajové časti, v tomto ročnom období posiate nevysokou zelenou vegetáciou, vidieť aj pri pohľade z pevnosti. Ktovie, možno jeden z našich ďalších menších výletov bude smerovať práve tam.

Jodhpur sme opustili pred siedmou hodinou večer a po celonočnej ceste vlakom sme dorazili pred obedom do Mumbaja. Privítal nás známy zápach mesta a spolužiaci oznamujúci nám dátum najbližšieho testu. Výlet sa nám však vydaril a verím, že si ho, na iných zaujímavých miestach Indie, na budúci mesiac zopakujeme.

Tradičné rajastánske umenie v múzeu. Autor: Jakub

Pohľad na mesto z hradieb pevnosti.

Jaipur, 16.08.2013, piatok - deň 71.

 Z Agry sme vyrazili podvečer do nášho ďalšieho cieľa, hlavného mesta štátu Rajastán - Jaipuru. Pred príchodom do mesta sme si "užili" večernú 5-hodinovú cestu vlakom, ktorá nebola zďaleka tak pohodlná a príjemná ako predchádzajúca. Indické vlaky tvoria veľmi dlhé súpravy vozňov, vo vnútri s jednoduchými čiastočne skladacími lavicami s koženými poťahmi, šikovne prispôsobenými na sedenie i ležanie. Turisti si ich veľmi chvália, pretože ako kompromis medzi cenou a kvalitou sú naozaj najlepší spôsob cestovania po krajine na dlhé vzdialenosti. I tie lôžkové sú na naše pomery neskutočne lacné, takže napríklad 16-hodinová cesta vás vyjde na približne 500 rupií. Problémom je, že diaľkové linky sú veľmi obľúbené a takmer vždy vypredané. Lístky si preto musíte kupovať buď veľmi skoro, často i mesiac vopred, alebo čakať deň pred odchodom ráno na stanici na predaj miesteniek, ktoré neboli uvoľnené do predbežnej rezervácie. Pokiaľ máte zahraničné turistické víza, môžte si uplatniť nárok na tzv. "foreigner's quota", špeciálne lístky určené pre turistov. Kvóta sa však na nás so študentskými vízami nevzťahuje. Keďže v Indii sa cestuje na úplne iné vzdialenosti než u nás, vlaky väčšinou premávajú v noci a dá sa v nich s menšími problémami vyspať. Odmyslela som si teda, že lavice od výroby pravdepodobne nikto nečistil, zabalila som sa do bavlnenej vložky do spacáku, veľmi praktického kusu vybavenia, ktorý mi odporučili kamaráti pred odchodom, natrela na seba po predchádzajúcom opaľovacom kréme repelent, použila dezinfekciu na ruky, prestalo mi vadiť teplo, štebotajúci spolucestujúci, zapnuté ventilátory takmer rovno vedľa hlavy, občasný príšerný zápach zvonku, a podarilo sa mi zaspať.

Mestský palác v Jaipure.

Vlakom sme teda dorazili vo štvrtok večer do Jaipuru. Ubytovali sme sa v krásnom hoteli a na druhý deň ráno zahájili okružnú jazdu mestom s dvoma dohodnutými šoférmi rikší. Jaipur je mesto úplne odlišné od predchádzajúceho Váránásí. Možno je to len dojem z konkrétnych mestských častí, ktoré sme zrovna navštívili, no Jaipur sa mi javil ako mesto rušné, živé, a istým spôsobom modernejšie. Ulice sú pomerne široké, čistejšie, a oproti iným dopravným prostriedkom a zvieratám po nich premáva omnoho viac áut. Prešli sme si ulicu hlavného bazáru v "pink city" - ružovom, ale v skutočnosti oranžovom meste, a zamierili ku kráľovskému mestskému palácu. Strávili sme v ňom dve príjemné hodiny, palác bol pre nás Európanov architektonicky zaujímavý, no nevyznačoval sa ničím konkrétne pozoruhodným. Mňa v ňom najviac zaujali  obrovské strieborné nádoby vystavené v múzeu.

Nádvorie mestského paláca.

Z paláca sme zamierili do neďalekej dediny, či skôr ešte mestskej časti, za slonami. Ako turistickú atrakciu tu prevádzkujú 20-minútovú jazdu na slonoch. Pôvodne som mala v pláne jazdu si vyskúšať, no keď som zvieratá videla, celkom ma prešla chuť. V niečom ako provizórna stajňa, vlastne len otvorený prístrešok so strechou, boli za nohy priviazané štyri slony, otočené smerom k prázdnej stene. Všimla som si, že obzvlášť jeden z nich mal celkom otrhané uši, a keď som sa na to spýtala, povedal mi chalan od obsluhy, že to je staré zranenie z džungle. A potom som si všimla, ako na nich chlapi nastupujú - spredu cez chobot, držiac sa za obrovské uši... Pohladkali sme si ich, vyfotili sme sa s nimi, a mohli sme si vybrať, na ktorom z nich sa chceme previesť. Chlapi doniesli kovové prepravky, ktoré priviazali na dve zvieratá, a európski turisti nasadali. Prevádzka na mňa neurobila dobrý dojem a nemala som chuť platiť tejto organizácii, jazdu som teda odmietla. Sprevádzala som však sprievod cez dedinu ako Corinina fotografka a obe sme boli spokojné.

Pevnosť Amber neďaleko Jaipuru.

Zo slonej dediny sme vyrazili na ďalšiu pamätihodnosť mesta - pevnosť Amber. Indický štát Rajastán je slávny okrem iného svojími pevnosťami. Mnohé z nich sú obrovské, rozľahlé a skutočne nedobytné. Tá, ktorú sme navštívili, sa týčila na kopci za mestom a spĺňala všetky tieto charakteristiky. Najzaujímavejšou jej časťou bol chrám, ktorého časť bola vysadená zrkadlovými sklíčkami. Bolo to opäť zaujímavé miesto, avšak bez niečoho konkrétneho výnimočného.

Nakoniec sme zamierili na nákup ďalších suvenírov a večer som sa odvážila dať si indickú večeru v hoteli. Omáčka k syru "paneer" trochu pálila, no inak bola celkom chutná. Interiér hotela bol moc pekným a príjemným miestom a my sme boli radi, že nemusíme stráviť ďalšiu noc vo vlaku.

Kobry ako turistické atrakcie.

Časť Jaipuru z pevnosti Amber.

Agra, 15.08.2013, štvrtok - deň 70.

Do našej ďalšej zastávky Agry sme dorazili po celonočnej ceste vlakom niekedy vo štvrtok doobeda. Odložili sme si batožinu a dali si sprchu v hoteli rezervovanom na pár hodín na deň a bez dlhších prestávok sme sa vydali k cieľu našej cesty - Taj Mahalu. Mesto Agra nie je nijako obzvlášť zaujímavé a okrem slávneho pomníku cisárovnej v ňom narazíte akurát na turistické obchody predávajúce predražené nekvalitné kusy kadečoho. Táto stavba však nedostatok ďalších zaujímavostí v meste plne kompenzuje.

Indická kráska v plnej kráse.

Postavený v 17-tom storočí ako hrobka tretej manželky cisára Shah Jahana, Mumtaz Mahal, a obklopený rozľahlými záhradami, je Taj Mahal snáď najslávnejšou pamiatkou a turistickým symbolom Indie. Štyri priľahlé minarety napovedia, že ide pôvodne o moslimskú stavbu. Celá budova, každý kúsok interiéru i exteriéru, vrátane nádvoria, podlahy a stropov, je pokrytá bielym mramorom, ktorý jej do súčasnosti zachováva lesk a krásu. Ornamenty nad vchodom pri vzdialenom pohľade vyzerajú ako namaľované, no zblízka je vidieť, že sú to opäť kamene precízne opracované do požadovaných zakrivených a vlnitých tvarov a zasadené do okolitého mramoru. Spodné časti stavby zvonku i z zvnútra zdobia vytesané motívy kvetín, zatiaľ čo výzdoba vrchnej časti predstavuje imitáciu okien. Samotná hrobka sa nachádza priamo v srdci budovy, je však dobre dostupná cez vysoké masívne dvere. Zvnútra pôsobí celá stavba omnoho menším, menej priestranným dojmom. Mramorovú hrobku zdobia opäť vytesané ornamenty, osvetľujú vyššie posadené okná, a v pološere hlavnej miestnosti je zakázané fotografovať.

Stavbu obklopujú rozľahlé záhrady, do ktorých sa vstupuje cez vstupné brány, tiež masívne budovy červenej farby s bielymi ornamentmi. Pred hlavnou kupolou je vodná plocha s malými fontánkami, a všade je tu čisto. Bolo by samozrejme národnou hanbou Indov, keby nedokázali udržať čistotu ani na tomto mieste.
Na prehliadku celého areálu sme mali dve hodiny, boli to však dve hodiny v najostrejšom poludňajšom slnku. Z jeho odleskov na bielom nádvorí nás pálili oči a z tepla bolela hlava, no predsa sme si návštevu vychutnali. Zaplatili sme za ňu na indické pomery neuveriteľných 750 rupií, ktoré však nikoho z nás nemrzeli. Miesta ako toto vidí človek naozaj raz za život a bude si ich pamätať. Pozoruhodnou zhodou okolností sme my videli Taj Mahal v deň, kedy India oslavovala 65 rokov svojej nezávisloslosti...

Vstupná brána do areálu.

Moja maličkosť.

Váránásí, 13. a 14.08.2013, utorok a streda - deň 68. a 69.

Poznámky k nasledujúcim príspevkom som písala na osemdňovom výlete po indickom stredo-severe. Budem sa snažiť uverejniť ich s fotografiami tak rýchlo, ako mi to školský rozvrh a začínajúca chrípka dovolí. :-)

Váránásí.

Prvou zastávkou nášho výletu bolo "sväté" mesto Váránásí. Pokiaľ ste niekedy videli nejakú fotku pútnikov kúpajúcich sa v Gange, pravdepodobne to bolo z tohto mesta. Ide o jedno z najstarších kontinuálne osídlených miest na svete, odhaduje sa, že najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z 11- alebo 12-teho storočia p.n.l. Ako spomínal český režisér Igor Chaun v dokumente, ktorý sme pozerali pred pár týždňami, "to mesto bolo staré v dobách založenia Ríma." Pre hinduistov je Váránásí mestom extrémneho významu, keďže veria, že bolo založené samotným bohom Šivom, a podľa ich náboženstva tí, ktorí zomrú na tomto mieste, nebudú znova reiknarnovaní a uniknú nekonečnému kolotoču zrodenia a smrti na Zemi. Ganga pretekajúca týmto miestom má mať podobne očisťujúce účinky.

My sme náš výlet začali o pol piatej ráno, kedy nás s Corinou čakal taxík smerom na letisko. Pri letiskovej kontrole nás predbehla skupina žien v pruhovaných červeno-bielo-čiernych sárí, o ktorých som ochvíľu zistila, že to boli letušky. Cesta bola príjemná, jedlo chutné a nepálivé. So zastávkou na letisku v Dilí sme do Váránásí dorazili okolo dvanástej, kde nás vítalo priame slnko a teplota 32 stupňov. Mohlo to byť horšie, usúdili sme spoločne a berieme si taxík, ktorý nás má doviesť k hotelu. Máme síce podozrenie, že jeho cena opäť zahŕňa "národnostnú prirážku", no keďže nepoznáme iný spôsob dopravy z letiska, platíme 700 rupií a nechávame sa odviesť do centra mesta.

Jedna z kľudnejších ulíc starého mesta.

Kým dôjdeme do mesta, prechádzame vidieckou krajinou, korá na nás urobila dobrý dojem, podobne ako spočiatku i mesto. Prechádzame v taxíku preplnenými ulicami a ja poznamenávam, že presne takto som si predstavovala Indiu. Vystupujeme na rušnej hlavnej ulici a musíme dlhou úzkou uličkou prekrižovať niekoľko ďalších ulíc, kým sa dostaneme k hotelu. Už na tejto prvej ceste mestom cítime, že je iné než teraz už známy Mumbaj. Cítime to na zápachu (neexistujúcej) kanalizácie, korenín, zvláštneho dymu a zvieracej prítomnosti. Kravy sú tu na uliciach všade, pozor pod nohy. Výrazné elektrické stožiare a spleť káblov lemujú každú väčšiu ulicu v meste, a nad nimi sa týčia ošrpané budovy s ornamentmi, drevenými balkónmi a nazdobenými strechami. Cyklorikše sú na "ľudský pohon" a nahrádzajú autá, zatiaľ čo klasických známych rikší je tu viditeľne menej. Uliciam a uličkám vládnu motorky. Ľudia vyzerajú inak, i tí žijúci na ulici. Väčšinou stretávame starších a takmer výlučne mužov, zarastených šedivých chlapov zahalených vo farebných kusoch plátna, pripomínajúcich postavy z populárnych indických etnických pohľadníc. Ani predavači postávajúci okolo stánkov na nás nepôsobia príliš priateľským dojmom. Niekto nám hovorí, myslím, že to bol taxikár, že si máme dávať pozor. Vyhľadávame mladších obsluhujúcich predavačov, ktorí nás navigujú na cestu. S ich pomocou sa konečne dostávame k hotelu a ja sa cítim trochu lepšie, keď vidím, že je plný turistov. Dostávame ošumelú izbu s popukanou omietkou, kde nie je nič iné než dve postele a výklenok v stene na odloženie vecí. Slová "sparťanské podmienky", ktorými tento hostel popísal Jakubov turistický sprievodca, izbu dokonale vystihujú. No nesťažujem sa, postele sú čisté, kúpeľňa tiež, a je to veľmi lacné. Na terase hotela je úžasný výhľad na Gangu, ktorá pripomína tekuté blato a je to jednoznačne najšpinavšia rieka, akú som kedy videla. Stretávame tu anglickú turistku Sam, ktorá nám bude najbližšie dva dni robiť spoločnosť, a po chvíli i skupinku Španielov a ich "vedúceho", Corininho známeho, ktorému vďačíme za organizáciu tohto výletu. Španieli sú veselá kopa, väčšina z nich je na spiatočnej ceste z dobrovoľníckeho pobytu v Kambodži. Vyrážame s Corinou do mesta k rieke a sme svedkom prvého, našťastie za celý výlet i posledného, incidentu.

Na nábreží Gangy môžte vidieť, keď máte šťastie a odvahu, pohrebné hranice so spaľujúcimi telami zomrelých. Hinduizmus vníma zomieranie úplne odlišne od našej európskej kultúry. Smrť je "oslavovaná" ako začiatok nového života novým znovuzrodením. Miestnym snáď i preto nevadia turisti zvedaví na tento náboženský obrad. Mŕtve telo sa zabalí do látiek, ozdobí kvetinami, spáli na hranici a jeho popol sa vysype do rieky. Vo Váránásí je to atrakcia pre turistov, a ako sme zistili, i dobrý biznis.

Šli sme sa s Corinou prejsť k rieke, keď nás odchytil jeden chalan a volal nás, aby sme vyšli na malú terasu, z ktorej sme pod nami videli zatiaľ len horiace drevo. Nemali sme v pláne pozorovať tento náboženský rituál, no z terasy bol pekný výhľad na rieku, tak sme prikývli. Chalan chcel 15 rupií za každých desať minút a my sme sa rozhodli chvíľu zostať, pozrieť si rieku a odísť. Po pár minútach sa k nám dorútil starý chlap, ktorý zrazu pýtal 250 rupií od každej z nás. S chalanom sa začali hádať a keďže sa to schyľovalo k bitke, obe sme vytiahli 100-rupiové bankovky, menšie sme zrovna nemali, a chystali sa na odchod. Corine ju dedo doslova vytrhol z ruky a potom ju chlapi medzi sebou roztrhli. Mladší z dvojice nám radil, aby sme šli preč, odišli sme teda rýchlym krokom z terasy, s rozhádanou dvojicou v pätách. Podarilo sa nám ich zbaviť v jednej z bočných malých uličiek, kde sme zašli do malého obchodíku s oblečením.

Ohňová šou na brehu rieky.

Ochvíľu sme sa vrátili do hotela a pripojili k Angličanke a Španielom, s ktorými sme šli pozorovať nejaký každodenný rituál na brehu rieky. Jeho presný účel (iný než ako aktrakcia pre turistov) som nepostrehla, pripomínal mi však mystickú ohňovú a dymovú šou. Zvoniace zvony z vedľajšieho chrámu, muži v ligotavých oblečeniach pripomínajúcich mužskú verziu sárí, predvádzali na terase na nábreží nad riekou predstavenie so zapálenými širokými dymovými tyčinkami, kadidlami, ohňovými kahanmi, pozorovaní množstvom turistov s fotoaparátmi. Je tma, pred nami sa okrem tohto výjavu rozprestiera špinavá Ganga, pred chvíľou spadlo zopár kvapiek dažďa a teraz oblaky nad riekou raz za čas osvetľujú blesky. Váránásí je predsa len zaujímavé miesto...

Posledným zážitkom dňa, ktorý stojí za zmienku, bolo stretnutie s chlapíkom, ktorý nás volal na "pivo". Po tom, ako sa Španieli spýtali náhodného okoloidúceho pred hotelom, kde by sa niečo ako pivo dalo kúpiť, som bola svedkom iného zaujímavého "predstavenia". Chlapík nás zaviedol pár metrov za roh ku svojmu domu, predstavil nás svojej mame a dal nám privoňať z hmoty pripomínajúcej plastelínu, ktorú som ja ani niektorí moji spoločníci nedokázali identifikovať. Ukázal sa z neho pašerák ópia z Afganistanu a pre zaujímavosť - chcel od nás 4000 rupii (asi 1350 Kč alebo 50 eur) za cca 5 gramov.

Na druhý deň sme dali mestu druhú šancu a vyplatilo sa. Tie isté ulice, ktorými sme prechádzali večer za tmy, keď boli plné ľudí - turistov a predavačov, v stredu doobeda pôsobili omnoho prívetivejším dojmom. Pozreli sme si chrám s vyobrazeniami z Kámásutry (podobné "perličky" nájdete v Indii na mnohých miestach), vypočuli sme si prednášku od miestneho aromaterapeuta o prírodnej medicíne (bohužiaľ však chcel za olejčeky a korenie neskutočnú sumu), nakúpili sme niekoľko kusov textilných suvenírov a párkrát sme sa museli v úzkej uličke schovať do najbližšieho krámku, pretože okolo nás prechádzal pohrebný sprievod s nosidlami, oznamujúci sa hlasným pokrikom. Veľkým prekvapením dňa pre mňa bolo, keď som na ceste k taxíku, ktorý nás podvečer viezol na stanicu, stretla skupinu slovenských turistov. Prehodili sme zopár viet a ja som sa ponáhľala za mojou skupinkou, aby sme si následne, presne po indicky, počkali nejakú dobu na taxík, ktorý nás zaviezol na stanicu vzdialenú 100 km na vlak do Agry.

Ganga pri pohľade z hotelovej terasy.

Starec pred nepálskym chrámom.

Mumbai, 11.08.2013, nedeľa - deň 66.

Dnes prispievam krátkym článkom o svadobnej recepcii, ktorú som spomínala v predchádzajúcom príspevku.

Hneď na začiatok musím uviesť, že celá táto akcia nebola vôbec natoľko nezvyčajná, ako som so zvedavosťou a trochu i s obavami očakávala. Podľa mojich nových kamarátov, s ktorými som šla z kampusu, to vlastne vôbec nebola typická indická svatba. O mladej dvojici už dosť vypovedá to, že obaja študujú doktoráty na "západných" školách - on, Rahul, v Hamburgu a ona, Daksha, v Dilí a zároveň niekde v USA. Ich svadobná recepcia sa tak viac než v tradičnom indickom štýle konala v štýle tradičných západných "večierkov". Veľká sála s ozdobenými stoličkami a pódiom, kde sedeli, väčšinu času vlastne stáli, mladomanželia. Množstvo hostí prichádzalo a odchádzalo, bavili sa v neformánej uvoľnenej atmosfére a sotva bolo možné spoznať, kto bol z rodiny a kto kamarát. Veľký okruh kamarátov tvorili ľudia z našej univerzity, kde obaja mladomanželia jednu dobu študovali. Stretla som tam dokonca vyučujúceho, ktorého kurz mám zapísaný. Už dlhšiu dobu som sa chystala požiadať ho o pomoc pri hľadaní literatúry k mojej dizertačnej práci, a toto neformálne stretnutie mi prišlo veľmi vhod.

To, že šlo o indickú udalosť, najviac pripomínali farebné ženské sári a kurty (no našli sa tam i dievčatá v omnoho menej slávnostných tričkách, nohaviciach a sukniach a dokonca chalani v botaskách) a fakt, že hoci sme boli pozvaní na piatu a prišli po pol šiestej, vítala nás takmer prázdna sála a samotný program začal okolo siedmej. Program pozostával z toho, že moderátor spomedzi kamarátov povedal niekoľko viet v hidštine, mladomanželia rozkrojili svadobný koláč a postavili sa na pódium, kde im postupne prichádzali hostia gratulovať. Ja s Karanom, chalanom z univerzity, sme deň pred svatbou kúpili veľkú ťažkú knihu, fotografickú biografiu dr. Ambedkara, autora indickej ústavy a jedného z najvýznamnejších indických štátnikov. Mladomanželia sú intelektuálna dvojica a táto kniha i mne prišla ako vhodný dar.

Po gratuláciách som sa s nimi vyfotila, dala som si spolu s ostatnými hosťami večeru, ktorá prekvapivo nebola veľmi pálivá, a po celkovo troch hodinách strávených na svadbe sme sa so spolužiakmi zo školy vydali naspäť do kampusu. Bola to zaujímavá udalosť a som veľmi rada, že som sa jej mohla zúčastniť, no rozhodne to nebola typická indická svadba. Je však možné, že moje liberálne presvedčenie by si s tou tradičnou rozumelo omnoho menej.

Mumbai, 08.08.2013, štvrtok - deň 63.

Dnes sa môj pobyt v Indii preklápa do druhej polovice a ja som si s uvedomila, že zatiaľ som toho z Indie okrem tohto veľkomesta príliš nevidela. Budem sa to však snažiť napraviť hneď na budúci týždeň. Vo štvrtok, 15. augusta, je štátny sviatok indickej nezávislosti a pre nás je to ideálna príležitosť odísť na viacdňový výlet mimo mesto bez toho, aby sme mali v škole neospravedlniteľné absencie. Kúpili sme si teda s Nemkou Corinnou letenky do Varanasi, kde sa pridáme ku skupine Španielov na týždenný výlet po indických pamiatkach. Španielov som zatiaľ nestretla, no verím, že budú v pohode, už len preto, že dokázali celkom podrobne naplánovať tento výlet. Okrem "posvätnej" Gangy v slávnom Varanasi máme v pláne Taj Mahal a niekoľko ďalších zastávok na ceste do Dilí. Pôvodne som sa chcela zúčastniť nejakej oslavy výročia nezávislosti v Mumbaji, no verím, že tento výlet bude mať minimálne rovnakú vzdelávaco - zážitkovú hodnotu. Pretože možno bude v rámci tohto pobytu môj najväčší a posledný.

Pretože čo sa týka školy, môj pobyt sa tu neúprosne blíži ku koncu. Prednášky budem mať ešte necelý mesiac, a na začiatku septembra by som rada vyrazila do neďalekého mesta Pune na dobrovoľnícky pobyt v jednej neziskovej organizácii. Stretla som totiž na škole ženu, ktorá pracuje s podobnými organizáciami a pri rozhovore mi predstavila naozaj zaujímavé projekty. Zatiaľ sme v štádiu dohadovania sa, no pokiaľ mi to vyjde, mohla by som stráviť mesiac v organizácii, ktorá poskytuje mikropôžičky pre viac než 50 tisíc žien pracujúcich v najrôznejších odvetviach. Ide o veľký a naozaj úspešný a kvalitný rozvojový projekt, a účasť na ňom mi môže priniesť viac než prípadná cesta po južnom pobreží krajiny, čo bola moja druhá septembrová alternatíva.

V škole sa mi konečne podarilo vybaviť preukaz do knižnice, takže som si požičala zopár nezvyčajných kúskov literatúry. Školská knižnica je celkom bohatá na tituly venované krajinám, o ktorých u nás doma veľmi nevieme. Okrem "povinného čítania" o vývoji indickej ekonomiky a politických reformách 20. storočia mám rozčítanú knihu od bývalého britského konzultanta vlády africkej Sierry Leone. Autor v nej podrobne popisuje politickú a ekonomickú situáciu najchudobnejšej krajiny sveta v 80-tych rokoch. I v porovnaní so súčasnou Indiou je to zase ešte o trochu "iný level"...

Ďalšou zaujímavosťou posledných dní je pozvánka na indickú svatbu, ktorú som dostala od jedného z nových kamarátov. Bývalá spolubývajúca Silvia ma pri odchode z Mumbaja zoznámila so svojím známym, chalanom, ktorý pracuje a študuje doktorát v Hamburgu a vedel by mi pomôcť s literatúrou pre moju disertačnú prácu. Teraz, po pár týždňoch, som spolu s ďalšími spolužiakmi zo školy dostala pozvánku na jeho svatbu. Hoci pôjde "len" o svatobnú recepciu pre kamarátov a známych a bolo mi povedané, že môžem bez problémov prísť v rifliach, i tak som celkom zvedavá. Predsa len, podobných udalostí sa človek neúčastní každý deň. ;-)

Dnes som sa tiež opäť stretla s Noli a chalanom, ktorý ide s ňou k nám na univerzitu. Obaja sú moc fajn, dokonca nemajú problém s dodržiavaním dohodnutých termínov, a veľmi sa tešia do Brna. Predtým, než som zistila, že to na svatbu nebude potrebné, ma Noli s jej kamoškou obliekla do svojho sári. Bol to zvláštny pocit. Verím, že by som si naň zvykla, keby to bolo potrebné, no predsa som rada, že môžem prísť v niečom mne bližšom a pohodlnejšom.

Z posledných drobností spomeniem, že na byte sme úspešne odmrazili obrovskú vrstvu namrazeného ľadu v chladničke a menej úspešne bojujeme s plesňami. Objavujú sa na nezvyčajných miestach ako dlhšie nenosené oblečenie, nepoužívaný kuchynský riad, drevená polička nad stolíkom či brašňa na fotoaparát. Naopak, úplne som vzdala boj s komármi a v kampuse už ani večer nepoužívam repelent. Komáre tu sú neodbytné a dokážu si k vám nájsť cestu vždy a všade, no najčastejšie k nohám - a to i napriek tomu, že máme sieťku na okne a spávame v bavlnených vložkách do spacáku. Zajtra sa chystáme do mesta na trhy a možno do galérie a v pondelok nás čaká prvý školský test. Držte palce!

Mumbai, 04.08.2013, nedeľa - deň 59.

Ozývam sa zasa po dlhšej dobe. Čo so mnou bolo?
Posledný týždeň som strávila liečením nejakých zvláštnych žalúdočných problémov. Liečenie začínalo bežnou prehliadkou u školskej lekárky a končilo v blízkej nemocnici ultrazvukom a vyšetrením, kedy sa ma ujal chirurgický špecialista s britským doktorátom. Z nemocnice, kam ma školská lekárka poslala, som mala dobrý dojem. Zrejme šlo o drahé zdravotnícke zariadenie pre lepšie situovaných obyvateľov mesta, čomu nasvedčuje i to, že na miestne pomery som za vyšetrenie zaplatila celkom vysokú čiastku. Vybrala som spolu šesť druhom liekov a niektoré z nich mi, zdá sa, pomohli. Doktor mi, podobne ako lekári u nás, nepovedal presne, čo by to mohlo byť, no podľa liekov, ktoré som od neho dostala, možno nejaká baktéria z jedla. Stále sa však snažím nejesť nič, čo by sa môjmu žalúdku nemuselo páčiť - čo však zároveň znamená prísť o všetky zaujímavé sladkosti predávané v meste, i o obedy a večere v kampuse - tie ma však nijako obzvlášť nemrzia. Tiež to však znamená, že tento pobyt bude naozaj záťažová skúška mojich kuchárskych schopností a improvizácie.

Po dlhej dobe som tak včera bola na "výlete" mimo kampus a jeho okolie, konkrétne na nákupoch a fotografickej prechádzke v Powai, jednej z najlepších mestských častí, s novou spolubývajúcou Andreou zo Švajčiarska. Z fotografovania nakoniec veľa nebolo, keďže ochrankár jedného z rezidenčných objektov i mestský policajt ma upozornili, že fotiť budovy je zakázané. Zopár fotiek mám, ale nechcela som príliš provokovať.

Powai je jedna z dvoch najlepších častí Mumbaja. Na rozdiel od väčšiny mesta, ktoré vyrástlo samo, bola Powei vystavaná podľa zámerného developerského plánu na území predtým zrejme zastavaným slumami. Teraz sú tu 30-poschodové, nabielo natreté a čisté rezidenčné budovy, sídli tu niekoľko medzinárodných spoločností a drahých hotelov, mumbajská technická univerzita Indian Institute of Technology, a na okraji štvrte leží veľké jazero a národný park, ktorý sme navštívili nedávno. Autá sa tu toľko neponáhľajú, palmami vysadené ulice sú čisté a dokonca na nich fungujú odpadkové koše. Obchody supermarketového typu sú tiež čisté a nezapáchajú a kúpite v nich bežný "európsky" tovar. Pred jedným, v ktorom sme boli, som dokonca objavila na toto mesto neuveriteľnú vec - špeciálny kôš na separáciu biologicky ťažko závadného odpadu. Na miestnych obyvateľoch vidíte, že patria k vyššej triede, obliekajú sa moderne, vedia veľmi dobre po anglicky, a po ľuďoch bez domova či všadeprítomných slumových chatrčiach tu nie je ani stopy. Je to ako miesto z iného sveta a svoj luxus si stráži. Vysoké rezidenčné domy a hotely tvoria uzavreté areály s vlastnými parkami a ochrankou a nemali by ste ich fotiť. Miesto sa nachádza na veľmi miernom kopci, no svojím charakterom nás automaticky zvádzalo k tomu, že sme o ňom hovorili v štýle "hore" a ceste naspäť ako smerom "dolu".

Odtiaľto sme sa prešli k inému obchodu, kam mala Andrea namierené. Po pár uliciach sa luxusná štvrť začala meniť, ešte dlhú dobu však okolie vyzeralo "obývateľne". Nakoniec sme však zasa skončili na úzkej nepriechodnej prašnej ulici plnej nákladiakov a lemovanej pouličnými obývanými stánkami, a vedeli sme, že sme opäť v Mumbaji, aký je nám dobre známy. Neprekvapí, že sme boli blízko letiska, ktoré je doslova obrastené slumami, v oblasti, ktorá na mňa urobila ten príšerný prvý dojem po príchode.