Dnešný
článok bude o ľuďoch. Písala som ho dlho a mohla by som ešte veľmi dlho pokračovať. Pretože čo sa týka ľudí, ani plánované štyri mesiace môjho pobytu v tak odlišnej spoločnosti nie sú dosť dlhá doba na to,
aby som ich naozaj poznala a dokázala opísať, ale predsa sa o to
pokúsim.
Pred
odchodom som sa trochu obávala, ako moc (ne)bezpečné toto mesto, obzvlášť pre mňa ako ženu a európsku turistku, bude. Po
jeden a pol mesiaci musím povedať, že sa tu necítim nebezpečne.
Je pravda, že nechodievam do mesta sama, a rozhodne nie v noci, no zo skúsenosti i z rozprávania spolužiakov mám pocit, že
Mumbaj je snáď najbezpečnejšie indické mesto - možno jediné,
v ktorom ženy môžu vychádzať na ulicu i po
zotmení a necítiť sa ohrozene.
Čo sa týka
ľudí, musím zatiaľ povedať, že Indovia sú voči nám veľmi
milí, prívetiví a väčšinou (v závislosti na situácii, k čomu
sa dostanem neskôr) aj ochotní. S výnimkou vtieravých mestských
predavačov, voči ktorým začínam pociťovať niečo ako
"alergiu", si myslím, že sme pre nich zaujímavosť skôr
než nepriateľ či prípadná obeť. Zatiaľ jediná negatívna
skúsenosť, kedy nám niekto odmietol poradiť, sa nám stala na asi
hodinovej nočnej ceste rikšou, keď sme sa vracali z návštevy od francúzskych známych a ani jeden z dvoch vodičov nepoznal v neznámej časti
mesta cestu k univerzite. Pýtali sme sa niekoľkokrát na smer a
jediný človek, ktorý by nám vedel poradiť, iný šofér rikše,
chcel za informáciu 50 rupií. Géraud, ktorý strávil už predtým
nejakú dobu v Dilí, mu vynadal v hidnštine, a my sme pokračovali
v blúdení. Častejšie sa nám však stáva opak - totiž že nám
ľudia radia i vtedy, keď nepoznajú odpoveď. Preto je lepšie sa
pre istotu pýtať viackrát, ako som už spomínala pri opisovaní
prvého výletu.
Avšak
napriek všetkému chaosu a iným štandardom, ktoré tu vládnu, sa voči nám Indovia väčšinou správajú
veľmi prívetivo a niekedy až príliš ochotne. Sachin nás
napríklad nikdy nenechal platiť za taxíky a Noli, študentka,
ktorá ide na výmenu do Brna, nám so svojou kamarátkou jeden večer
doniesla kompletne pripravenú večeru (kura s cestovinami v
zázvorovej omáčke), z ktorej sme mali ešte aj obed na druhý deň,
a trvala na tom, že umyje riad. Podobne vo vlaku, na ulici, keď sa
pýtame na cestu, v obchode, kdekoľvek, všade sa nám miestni
snažia pomôcť, keď vidia, že sme cudzinci a nevieme si poradiť
sami (a to sa nám tu ešte stále stáva veľmi často). A zatiaľ
som si ani v náznaku nevšimla, že by z ich strany šlo o prejav
akéhosi povrchného pokrytectva voči cudzincom, s ktorým sa občas
ešte stále stretávam u nás. Poznáte to - Nemci, Briti,
Američania - sú zaujímaví a spôsobia rozruch, keď sa náhodou
objavia na mieste, kde by ich nik nečakal, no nakoniec sú to aj tak
"zazobaní Západniari", ktorí z nejakého dôvodu môžu
za to, že my sa nemáme tak dobre, ako by sme chceli. Na druhej strane, zatiaľ som navštívila len oblasti, kde sú miestni na turistov zvyknutí, takže sotva môžem zovšeobecňovať.
Trochu
podobnú skúsenosť spomínala v škole jedna prednášajúca. V
roku 2005 postihli mesto obrovské záplavy a ľudia uviazli s autami
na noc na uliciach. Majitelia áut v Indii patria k najvyšším
vrstvám spoločnosti a často nemajú ani zdania o tom, kto vlastne
sú obyvatelia mesta žijúci v rozsýpajúcich sa chatrčiach. Keď
títo "prominenti" mali stráviť noc v zaplavených autách
na uliciach, prichýlili ich práve obyvatelia ulice, a oni zistili,
že napriek obrovskej chudobe sú to veľmi pohostinní ľudia, ktorí
sa o nich postarali tak dobre, ako im to len ich možnosti
umožňovali.
Indovia
totiž pôsobia veľmi bezprostredným dojmom. Kamaráti sa medzi
sebou napríklad bežne objímajú a držia za ruky. A všetci veľmi,
veľmi veľa rozprávajú, všeobecne omnoho viac než sme zvyknutí
my. Slovami jednej prednášajúcej o skúsenosti učiteľky v
multikultúrnej triede v USA: Je problém donútiť čínskych
študentov otvoriť ústa a indických ústa zavrieť. Ich potrebu
rozpávať vidieť na prednáškach a cítite to, i keď s niekým
hovoríte vo dvojici. Niektorí vás nepustia k slovu, a dokážu
udržiavať konverzáciu, niekedy monológ, dlhú dobu bez vášho
intenzívnejšieho prispenia.
Indovia majú
tiež na všetko dostatok času a z ničoho si nerobia ťažkú hlavu
- čo vie niekedy naozaj nahnevať. Ich vystupovanie má ďaleko od
niečoho, čo by sme nazvali profesionalitou a ich neschopnosť
dodržiavať dohodnuté termíny mňa osobne tu hnevá zo všetkého
najviac. Je problém dohodnúť sa na stretnutí na určitú presnú
hodinu medzi dvoma ľuďmi, a vo väčšej skupine je to takmer
nemožné. O tom, ako sme pripravovali prezentáciu, som už písala,
a Zdenka s chalanmi majú úplne rovnaké skúsenosti. Sľúbia vám,
že sa zastavia pred obedom, vy na nich čakáte, a oni jednoducho
neprídu. Neodpovedajú na mail, a keď sa s nimi konečne stretnete,
odpovie vám spolužiačka pohodovo, že ona spala. Sľúbia vám, že
dajú o niečom vedieť, a nik sa neozve, a opäť v tom nikto nevidí
najmenší problém. Povedia vám v knižnici, že preukaz bude
hotový zajtra, prídete o dva dni (pre istotu) a stále ho nemajú.
Nahlásila som na recepcii opravu uvoľneného ventilu na
dvojplatničke, a trvalo 4 dni, kým sa naň prišiel kompetentný
človek pozrieť. Bol tu asi dve minúty, otočil ventilom a odišiel,
s tým, že sa vráti to opraviť. Prišiel o dva dni, s ním ďalší
traja pomocníci, ktorí mu asistovali sedením na stoličkách,
rozobral to, ešte raz odišiel a konečne to dal dokopy poobede.
Zúrila som. Na všetkom tu "pracuje" spústa ľudí,
neskutočne dlho to trvá a nikomu to nevadí. Okrem toho sú však
Indovia veľmi milí a zhovorčiví - a môj názor na nich záleží
na tom, čo z toho ma zrovna nahnevá alebo mi urobí radosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára