Mumbai, 26.06.2013, streda - deň dvadsiaty

Pred večerou sme si všimli, ako sa nám pred izbou okolo prahu dverí začínajú zoskupovať miniatúrne mravce, a pred chvíľou som v izbe zabila dva kusy polomŕtveho hmyzu, ktorý sa nápadne podobal na šváby. Dnešný príspevok bude na tému "Háveď".

Je jej tu spústa. Mravce pred dverami dorastajú možno 2 - 3 mm a sú pre nás novinkou, no dva šváby sme už objavili skôr, u nás i u chalanov. Komáre sa tu dajú, prirodzene, očakávať, napriek moskytiéram sa niekedy dostanú i do bytu, no verím, že bez sietiek na oknách by ich tu bolo omnoho viac. Najväčším prekvapením sú zatiaľ pre nás gekóny a iné malé jašterice. Nášho prvého gekóna sme objavili na stene na chodbe pred pár dňami, bol veľký možno 10 cm. Gekóny sú neškodné a živia sa iným malým hmyzom, takže istým spôsobom môžu byť aj užitočné. Nechali sme ho tam a keď sme sa vrátili z mesta, na stene ho už nebolo. Odvtedy sa nám však do bytu nasťahovali nejaké ďalšie menšie jašteričky, možno jeho druhové príbuzné. Snažíme sa zvyknúť si na ne, no ešte stále dokážu celkom vystrašiť, keď vám vybehnú na stenu z kúta pri stolíku alebo pri posteli. Objavili sme na podlahe tiež celkom veľkého pruhovaného pavúka, a dnes lietalo po izbe niečo obrovské, čierne a bzučiace, pripomínajúce prerasteného čmeliaka. Zatiaľ najhorší zážitok so stretnutím s hmyzími obyvateľmi mumbajských bytov mám našťastie len z rozprávania, konkrétne od francúzskych študentov bývajúcich v prenajatom byte v meste, u ktorých sme boli jeden večer na návšteve. Sedeli sme v komore pripomínajúcej balkón a delili sme sa o ňu s vyhodenou matracou, v ktorej žili blchy. Áno, matrace v takomto stave dostali Francúzi od majiteľa bytu pri nasťahovaní. (Zdenkinými slovami: Ešte šťastie, že my máme toho gekóna, keby náhodou...) 

(Videla som fotky, v akom stave bol byt ako celok, keď ho dostali. Nechám na vašej predstavivosti domyslieť si, čo všetko okrem cigaretových ohorkov ešte tvorilo súvislú vrstvu špiny na podlahách, toalete a v kúpeľni. Nech vás napadne čokoľvek, budete mať zrejme pravdu.)

Mumbai, 25.06.2013, utorok - deň devätnásty

Po dnešnom dni začínam chápať ľudí z môjho okolia, z rodiny a z priateľovej práce, ktorí sa sťažujú na výsledky, aké podávajú indické pobočky nadnárodných firiem. Dnes mám totiž za sebou ďalší "skvelý" zážitok - prvú tímovú prácu s indickými kolegami.

Dostali sme za úlohu pripraviť v šesťčlennom tíme krátku prezentáciu. Mala byť približne na 15 minút, založená na podkladoch z ľubovoľného článku z jednej knihy, písaného hovorovým a nie akademickým štýlom. Nič náročné na čas ani na vedomosti, jednoduché zadanie na začiatok semestra, ktoré by sme u nás považovali za "oddychovku". Tu sme sa však zasekli hneď na začiatku, a snáď neprekvapí, že opäť na organizačných "detailoch".

Prvý pokus o stretnutie, ktoré bolo naplánované na pondelok po obede, nám nevyšiel. Kontrolovala som v pondelok pravidelne mail, no dostala som až podvečer správu, že stretnutie sa nekonalo, pretože niektorí členovia tímu boli mimo kampus a nemohli prísť. S tým, že mi vedúci tímu dá vedieť, kedy bude ďalší termín. Dnes poobede, po návrate z nákupu v meste, som si našla správu, aby som sa k nim pripojila do knižnice. Ok, vyrážam do knižnice, dve hodiny po tom, ako mi mail poslali, a rozmýšľam, či už nejdem neskoro. Neskôr som sa tomuto naivnému nápadu sama pre seba zasmiala.

V knižnici som našla dvoch chalanov z nášho tímu, čo som považovala za počiatočný úspech. Dozvedela som sa, že ostatní majú do siedmej školu a pripoja sa k nám neskôr. Chalani ma nasmerovali na knihu a jeden konkrétny text, ktorý navrhovali k spracovaniu, požičali sme si teda knihy a pustili sme sa do čítania. Článok mal asi 20 strán a bol zaujímavý, opisoval príbeh ženy, ktorá založila v Indii bezplatnú telefonickú linku na pomoc deťom v núdzi. Mám rada podobné príbehy, dodávajú mi energiu a optimizmus, pretože ukazujú, čo všetko sa dá urobiť, pokiaľ človek vie, čo robí a naozaj chce.

Prečítali sme teda text a ja som očakávala, že sa pustíme do prípravy prezentácie. Pomaly sa mi podarilo presvedčiť ochotnejšieho kolegu, aby sme si pripravili osnovu, rozvrhnutie všetkých "až" piatich slajdov, ktoré prezentácia mala obsahovať, a spísali niekoľko poznámok, ktoré v nich použijeme. Trvalo to všetko neskutočne dlho a ja som začínala pochybovať, že sa nám podarí splniť, na čom sme sa s ním dohodli na začiatku, totiž že to budeme mať dnes hotové. V priebehu nášho "brainstormingu" sa k nám pripojil ďalší člen tímu, a tým naša práca pre dnešný deň skončila. Chalan si sadol k notebooku, ja som márne dúfala, že napríklad začal pripravovať slajdy, a nechala som mu čas. Keď som si však po dvadsiatich minútach prečítala všetky zaujímavé články v miestnej dennej tlači (škola má sympatický zvyk nechávať na sedačkách a stolíkoch aktuálne noviny) a hodiny prekročili siedmu, odvážila som sa spýtať môjho kolegu, ako pokračuje naša práca. Po ďalších piatich minútach, kedy si chalani niečo vzájomne dlho vysvetľovali, som sa dozvedela, že posledný príchodzí rozpošle na Facebooku zostávajúcim dvom členom tímu (ktorí nakoniec nedorazili) názov článku, a so samotnou prezentáciou budeme pokračovať o dva dni vo štvrtok. Odchádzala som o štvrť na osem, po takmer troch hodinách, a nechápala som, ako je možné, že v počte troch a neskôr štyroch ľudí sme nedokázali spracovať niečo, čo by som sama mala hotové rýchlejšie. Holt, mikroekonómia učí, že medzný produkt práce môže od určitého množstva pracovníkov vykazovať záporné výnosy; v Indii na to, zdá sa, niekedy stačia "pracovníci" traja... Táto forma "tímovej spolupráce" ma dokáže nahnevať - z mojich súbežných štúdii som predsa len zvyknutá na trochu iné nasadenie a efektivitu. Nemám nič proti skupinovým zadaniam, vadí mi však, keď sa zo spolupráce stáva prekážka.
Edit. 29.06.2013: Len doplním, že k prezentácii sme sa stretli ešte dvakrát, vo štvrtok večer a v piatok doobeda. Toto posledné stretnutie začalo o hodinu neskôr, po tom, ako do knižnice dorazil posledný člen tímu. Finálnu verziu pripravovali písali chalani bezomňa, samotné predstavenie na hodine dopadlo nakoniec úspešne.

Mumbai, 23.06.2013, nedeľa - deň sedemnásty

Dnes vám v príspevku opíšem neuveriteľný chaos v organizácii indickej verejnej dopravy, krásu indického vidieka a prekvapenie miestnych obyvateľov z príchodu bielych turistov. Na dnešný nedeľný deň sme si totiž naplánovali výlet do neďalekej dediny za mestom, na miesta, o ktorých sme na internete čítali, že v okolí Mumbaja stoja za návštevu. Kým sme sa tam však dostali, zažili sme opäť nejedno prekvapenie.

Už posledných pár dní intenzívne nepršalo, a dnes ráno našťastie taktiež nie, takže sme po raňajkách vyrazili. Cesta vlakom bola veľmi v pohode, v nedeľu doobeda smerom od centra bol vlak poloprázdny a bez problémov sme si sadli. Vystúpili sme na konečnej stanici, odkiaľ sme sa mali odviesť ešte dve alebo tri zastávky prímestským vlakom, a začali prvé tradičné komplikácie.

Počuli sme, že Indovia sú niekedy tak veľmi ochotní vám poradiť, že radia i vtedy, keď netušia nielen odpoveď, ale ani to, na čo sa ich pýtate. Overili sme si to dnes niekoľkokrát. Naša ďalšia cesta zo stanice totiž vyzerala asi nasledovne:

Nájdeme pokladňu a ideme si kúpiť cestovné lístky na spomínaných pár zastávok druhého vlaku. Zdenke a chalanom sa nepodarilo vysvetliť predavačovi, kam sa chceme dostať, pretože nejaký lístok sme síce dostali, no názov cieľovej stanice sa nepodobal ani na jednu z dedín, kam sme chceli ísť. Ok, možno je to lístok na nejaké zóny a toto je posledná platná zastávka, hovoríme si a v tom momente to nechávame tak. Vlak by mal odchádzať o pol jednej, ako hovoril predavač za okienkom. Fajn, potrebujeme ešťe zistiť odkiaľ. Nakoniec o pol jednej z celej stanice nič neodišlo, ale postupne.

Dostali sme teda nejaké lístky, a vydali sme sa hľadať nástupište. Prvý nápad, že sa skúsime spýtať v kancelárii, sa ukázal príliš optimistický hneď na začiatku, sledujeme šípky navádzajúce nás k "booking office", a prekvapivo končíme pri pokladniach. Prichádzame teda na jednu koľaj, ktorá pokračuje smerom od mesta, kde zrovna stojí dlhá súprava. Odhadujeme cestujúceho na peróne, ktorý by nám mohol rozumieť, a ukazujeme mu náš lístok. Chlapík prikyvuje, my teda nastupujeme do vlaku. Našťastie však už vieme, že v Indii sa je potreba vždy pýtať viackrát; pre istotu. Stojíme teda v uličke vlaku a dohadujeme sa, že ak vyrazí smerom k mestu, vyskakujeme. Opäť sa pýtame, na druhý pokus úspešne, jedného pána, kam ten vlak vlastne ide. Potvrdzuje nám, že ide smerom od mesta, sme spokojní. Pre istotu spomenieme našu zastávku, kde chceme po pár kilometroch vystupovať, a keďže on ju nepozná, ukazuje nám vytlačený cestovný poriadok, zoznam všetkých nasledujúcich zastávok. A nestačíme sa diviť - najbližšia je o 6 hodín!! Ide o veľmi diaľkovú linku zloženú zo súpravy lôžkových vozňov smerujúcu niekde do indického vnútrozemia. Vymeníme si ohúrené pohľady, poďakujeme sa nášmu záchrancovi a vyskakujeme z vlaku. Pomohli by sme si, to určite...

Takže sme opäť na nástupišti a znova skúšame šťastie. Ďalší človek nás posiela na konečnú koľaj, odkiaľ sme predpokladali, že chodia vlaky len smerom do mesta, nie naopak, no keď sme už tam, iný chalan nám hovorí, že náš smer je momentálne kvôli výluke uzavretý a máme ísť autobusom zo stanice neďaleko. Keďže sa nám ale nedarí nájsť autobusovú stanicu, vraciame sa po krátkej obchôdzke okolia naspäť na nádražie, pýtame sa dievčat na infostánku akejsi banky, ktoré sa na nás (po tom, čo sme okolo nich prešli už snáď desaťkrát) trochu uškŕňali, ani ony však netušia. Ja to vzdávam a navrhujem, aby sme si šli pozrieť túto okrajovú časť mesta a poobede sa vrátili naspäť na intrák. Bola som opäť prehlasovaná, tentoraz poviem, že našťastie. Zdenka sa ešte dozvedá, že vraj do "našej" dediny predsa vlak chodieva, ale len raz za deň ráno okolo deviatej, a vraj je to 3, a podľa iného miestneho zdroja zasa 30, kilometrov, a mali by sme si vziať rikšu. Končíme teda na stanovišti taxikárov, kde sa okolo nás okamžite zhlukuje hrča šoférov. V tom momente mi pripomínajú hyeny obklopujúce svoju budúcu korisť. Podarí sa nám zjednať cenu zo 400 na 300 rupií, a nasadáme všetci štyria k šoférovi, ktorý nás vezie rozsypanou cestou plnou výmoľov netušíme kam.

Vystúpili sme však a zistili sme, že sme správne, v diaľke vidíme kopce, ktoré poznávame z internetu. Prechádzame cez prvú dedinu, kde nás miestni navigujú do hôr, a po chvíľke sa nám otvára nádherná scenéria kopcov s priľahlými ryžovými poľami v údolí. Zisťujeme, že v údolí sa často pasú kravy, ktorých "stopy" nachádzame a snažíme sa do nich nestúpať, i nám však toto miesto po dvoch týždňoch vo veľkomeste poskytuje skutočnú pastvu pre oči. Celá krajina tu má výraznú sýtozelenú farbu, nízky trávnatý porast si letné monzúny očividne užíva. Dávame si prvú desiatu, fotíme okolie a užívame čerstvý vzduch bez mestského zápachu a širokú pláň pod nami bez stopy odpadkov. Prešli sme postupne dva nižšie kopce, na zostupe z druhého nás prekvapil krátky dážď, a cez polia a dvor jednej sympatickej rodiny sme sa dostali na asfaltovú cestu. Prechádzame cez ďalšie dve dediny, míňame policajné auto, ktorého posádka nám želá "best of the luck" (žeby indické forma "veľa šťastia"?) a ochvíľu rodinu, ktorá nás pozýva na čaj. Odbočujeme medzi ryžové polia, kde sme stretli dvoch miestnych farmárov, ktorí práve s pomocou záprahu kráv orali rozmočené budúce ryžové pole. Keďže sme sa chceli dostať za svetla do mesta, cestu sme otočili a vydali sa naspäť. A opäť nás prekvapili miestni dedinčania, pre ktorých sme museli byť skutočnou atrakciou. Náš prechod postupne troma dedinami vyzeral chvíľami ako scéna z lacného filmu. Prechádzali sme ulicami a ľudia zastavovali svou prácu (typicky zametanie pred domami) a pozerali po nás. Deti sa prestávali hrať a pozerali po nás. Celé rodiny stáli vo dverách svojich domov a volali na svojich chýbajúcich členov a niekedy i na nás. Ďalší vyzerali z okien, tí odvážnejší na nás kývali či sa nás snažili niečo pýtať (v Hindštine či tzv. Hinglish, ako sa hovorí mumbajskej zmesi angličtiny a hindštiny, ktorou sa tu v meste a okolí rozpráva). Chalani na motorkách a niekedy i automobilisti na nás trúbili a kývali, istá dvojica motorkárov dokonca zastavila kúsok pred nami a hľadela na nás celú cestu, kým sme šli okolo. Jedna rodina nás požiadala o fotografiu pred ich domom, a pred obchodom, kde sme sa zastavili na malý nákup tekutín, sa zhlúkol menší dav, snažiaci sa s nami rozprávať o všetkých tých pár veciach, na ktoré ich angličtina postačovala. Odmietli sme ponuku zahrať si kriket s miestnou mládežou na ihrisku a nakoniec sme úspešne došli do nejakej väčšej dediny rovno pred autobusovú zastávku a mali sme zrejme veľké šťastie, autobus do mesta odchádzal o 10 minút. Podobná cesta, za ktorú sme ráno dali 300 rupií taxikárovi, nás stála dohromady 20 v autobuse. Nevadilo nám to však, keď sme si uvedomili, že i 300 rupií po prepočte na osobu a našu menu je 25 Kč alebo jedno euro... Došli sme teda úspešne na autobusovú stanicu, ktorú sme ráno nenašli, prešli si ďalšou dlhou páchnucou slumovou ulicou, nasadli na vlak a vyrazili, zablatení, hladní, unavení, doštípaní od komárov a spálení od výnimočného indického slnka, domov.
 

Vstup do dediny. Autor: Jakub

Miestni z nás boli nadšení. Autor: Zdenka

Život na dedine. Autor: Zdenka

Pohľad do okolia. Autor: Zdenka

"Vrcholová" so Štěpánom. Autor: Jakub

Mumbai, 20.06.2013, štvrtok - deň štrnásty

Dnešná prednáška, na ktorú som sa tešila na základe odporúčania kamaráta, bola pre mňa veľkým sklamaním, najmä preto, že veľkej väčšine z prednášanej látky som jednoducho nerozumela. Moja účasť však sa však ukázala prínosná v inom smere - stretla som a dokonca som sa rozprávala s ďalším z "maoistov", pre mňa ešte stále vzácnym a nepochopiteľným druhom intelektuálov. Tento chalan povedal navyše niečo podobné, len obrátene - totiž že on sám, podľa jeho slov, tiež zatiaľ nestretol nikoho s názormi ako ja - alebo tým myslel nás všeobecne? Bol prekvapený, keď sme mu hovorili, že súčasná Európa skutočne nezbožňuje Marxa, že komunizmus nemusí byť vždy tým, za čo sa sám vydáva, že človek predsa nemôže veriť všetkému, čo vidí na youtube. Očividne mal chuť do debaty - som teda naozaj zvedavá, čo si na nás o Európe, Indii a spoločnosti celkovo ešte nachystá. Verím, že má toho spústu a mne sa to možno (ne)bude páčiť...

Mumbai, 19.06.2013, streda - deň trinásty

Musím sa s vami podeliť o dnešnú úsmevnú maličkosť. Naša švajčiarska spolubývajúca dnes bola na nákupoch na trhoch v meste, a keďže sme ju dnes po prednáške nesthli na byte, našli sme si na kuchynskej linke balíček zabalený v papierovom vrecúšku z obchodu. S odkazom "Malý darček pre vás, kežde ste spomínali, ako moc vám tu chýba". Keď sme ho otvorili, musím povedať, že snáď nikdy doteraz som sa tak netešila nakrájanému bochníku chleba:-). Naozajstný "náš" poctivý chlieb! Stáli sme nad ním so Zdenkou a Štepánom s nadšením, a v tom momente bol pre nás to najcennejšie, čo sme zrovna mali. Silvia ho spoznala ako "východoeurópsky" chlieb podľa vône, a kúpila ho špeciálne pre nás. Aj takáto drobnosť mi vtedy urobila obrovskú radosť...

Mumbai, 18.06.2013, utorok - deň dvanásty

Mám za sebou dostatočne dlhú dobu pobytu v indickej metropole, takže pristupujem k malej rekapitulácii. Môžem povedať, že na mnohé veci si už zvykám a mnohé iné ma už neprekvapujú. Už napríklad nemám potrebu fotiť každú väčšiu skládku odpadu pri ceste; a všadeprítomné vrany prehrabujúce sa v ňom už beriem len ako mumbajskú obdobu našich mestských holubov. Neťahá ma to už hladkať a kŕmiť psy a mačky, pre ktoré mám doma jednoducho slabosť. Prestáva mi vadiť neustály dážď a kaluže na chodníkoch a necítim sa, akoby na mňa všade striehla infekcia, čakala na to, kedy si po pobyte vonku neumyjem ruky dezinfekčným mydlom. Zvykla som si spať pri hluku zapnutého ventilátora, sprchovať sa v studenej vode, používať čističku vody a pri otváraní okna kontrolovať moskytiéru. Odvykám si jesť čokoládu a sušienky, ktoré mi tu príliš nechutia, pri mojej spotrebe sa ťažko kupujú "do zásoby" a oproti iným potravinám sú pomerne drahé. Dokonca už dokážem zjesť - síce s nepomerne obrovskou porciou ryže, ale predsa to považujem za veľký pokrok - tradične nakorenenú večernú polievku. Učím sa, že najlepšie ovocie sa, rovnako ako u nás, kupuje na trhu skôr než v supermarkete, učím sa zjednávať ceny a nepodliehať lákadlám výhodného zmenného kurzu. Na naše pomery je tu totiž skutočne všetko veľmi, veľmi lacné - i tie najdrahšie veci dostanete za cenu, za akú sa bežne predávajú u nás na Slovensku či v Česku. A učím sa chodiť taxíkom - autorikšou - na vzdialenosti, ktoré by som doma s radosťou prešla po vlastných. V Brne som bola zvyknutá behať a chodiť pešo či na bicykli všade, kam sa len dalo. Tu však ulice nie sú prispôsobené pohodovým mestským prechádzkam a ja v tejto šialenej premávke a na chodníkoch plných pouličných predavačov nemám chuť chodiť v meste v podstate nikam. Dnes som však bola na mojej prvej lekcii jógy vôbec. A hoci k jóge som sa vždy doteraz stavala skôr skepticky, po skoro dvoch týždňoch bez väčšej fyzickej aktivity bola táto večerná hodina neskutočne energická a osviežujúca.

Čo sa týka školy, je úžasné, že na rozdiel od prvých dní sa teraz už stále stretávame s novými spolužiakmi, bez toho, aby sme sa vôbec museli snažiť. Študenti si nás nachádzajú sami, sú na nás zvedaví a niekedy, napríklad pri hľadaní správnej učebne, veľmi nápomocní. Pokiaľ môžem za tú krátku dobu rozpoznať, povedala by som, že TISS je naozaj veľmi kvalitná vzdelávacia inštitúcia a tomu zodpovedajú i jej študenti. Jeden z rozdielov, ktorý som si všimla ihneď na prvých prednáškach, bol trochu zarážajúci: indickí kolegovia nemajú taký problém rozprávať, aký vidím všeobecne u mojich českých a slovenských spolužiakov. Jednotlivé kurzy, i prednášky, nehovoriac o seminároch, sú tu vyučované veľmi interaktívnou formou, ktorej sa študenti sami dožadujú. Na dnešnej hodine sa nás napríklad vyučujúci po predstavení osnovy kurzu spýtal, čo od kurzu očakávame my a na čo by sme sa chceli zamerať - a Indovia odpovedali omnoho aktívnejšie, než som zvyknutá z nášho českého prostredia. Viem, že tých z vás, ktorí máte za sebou študijný pobyt na "Západných" univerzitách, tento prístup možno neprekvapí, no ja som takéto progresívne a otvorené prostredie tu v Indii určite nečakala. Naopak, na čom by škola mala ešte rozhodne popracovať, sú organizačné "detaily", ktoré však niekedy veľmi nepríjemne kazia celkový dojem. Keď vám nesedí miestnosť prednášky uvedená v rozvrhu, ktorý ste pár dní predtým na niekoľký pokus získali od študijného oddelenia a ktorý nakoniec vidíte i na dverách učebne, náladu vám to rozhodne nepozdvihne. Podobne ako keď prídete na prednášku a dozviete sa na mieste, že sa nekoná... Celkovo ale môžem povedať, že škola ma prekvapila zatiaľ príjemne; a to ostatné tiež pôjde, len to chce čas.

Mumbai, 16.06.2013, nedeľa - deň desiaty

India moja milovaná... Snažím sa ju mať rada, naozaj. Snažím sa pozorovať bez predsudkov, byť zhovievavá a hlavne chápať... Chápať veci, ktoré mi doma prídu nepochopiteľné, o ktorých by som ešte pred odchodom neverila, že niekde na svete vôbec existujú. Snažím sa chápať a pochopiť a verím, že keď sa mi to podarí, začnem mať túto krajinu naozaj rada. Niekedy to však je pre mňa príliš veľké sústo. Niekedy mám pocit, že India sama mi hádže polená pod nohy.

Zúčastnili sme sa dnes premietania politického dokumentu radikálne - revolučného hnutia čerpajúceho inšpiráciu i názov od Mao Ce-Tunga. Už to samo mi prišlo zvláštne, nepredpokladla som, že tento človek, ku ktorému sa dnes nehlási už ani jeho rodná Čína, bude mať ešte v dnešnom svete reálny vážny ohlas. Považovala som za potrebné spýtať sa miestnej študentky, nakoľko názory producentov filmu vyjadrujú všeobecné presvedčenie indickej verejnosti, a podľa jej odpovede ide stále o menšinový názor.

Snažím sa však chápať a podľa istých faktov uvádzaných vo filme, o ktorých som čítala už skôr a ktoré preto považujem za pravdu viac než propagandu, má pôsobenie týchto "povstalcov" isté opodstatnenie. Guerillová jednotka v indickom vnútrozemí bojuje proti centrálnej vláde páchajúcej na domácom obyvateľstve niečo, čo by sme u nás v Európe nazvali zločiny proti ľudskosti, rovnako ako proti zahraničným ťažobným spoločnostiam, ktoré s vládnou pomocou a s odvolaním na kúzelné slovíčko "development" ("rozvoj") zabavujú domácemu kmeňovému obyvateľstvu pôdu, predstavujúcu ich tradičný a jediný zdroj obživy. (Tejto téme budem venovať omnoho viac priestoru neskôr.)

Po premietaní filmu sme mali s mojou švajčiarskou spolubývajúcou krátku debatu na tému komunizmu. A opäť som sa presvedčila, že India dokáže vždy prekvapiť. Silvia mi totiž rozprávala, ako na nejakom úrade zazrela na stene obraz Stalina. Úprimne, dostalo ma to. Ktovie prečo som o istých málo veciach z nášho "Západného" myslenia predpokladala, že sú - že musia byť - proste univerzálne... Áno, snažím sa rozumieť a chápať, ale moj slovensko - európsky mozog predsa len na niektoré veci zrejme zatiaľ nedostačuje. Ako sa môže akýkoľvek štát v dnešnej dobe otvorene hlásiť k odkazu tohoto maniakálneho psychopata??!

Mumbai, 15.06.2013, sobota, deň deviaty

Dnes v noci som si trochu vyskúšala, ako dokážem znášať pocit hroziaceho bezprostredného rizika. Už večer, keď som si líhala spať, som sa necítila úplne najlepšie. Po celom dni v daždi a mokrom oblečení, kedy som chvíľkami cítila nepríjemnú zimu, som si ľahla asi okolo desiatej, dúfajúc, že pri hlasných rozhovoroch prichádzajúcich z otvoreného okna sa mi snáď podarí zaspať. Bohužiaľ spánok nechcel prísť a napriek tomu, že bolo stále rovnaké teplo, mne bolo čoraz chladnejšie. Obliekla som si tričko s rolákom ku krku a teplú mikinu a zabalila som sa do deky. Zdenka s chalanmi pozerali vedľa film, ja som bola som sama v noci na izbe a to nie je dobrá kombinácia. Spomenula som si, čo hovorila Silvia - doktori vás tu na začiatku liečia dvoma spôsobmi - ak máš zimnicu, môže to byť malária, ak nemáš, bude to niečo iné... a mne bolo stále nejako chladno a zároveň teplo a pri sprchovaní som si našla na nohe výrazne červený štípanec od komára... Vstala som teda a o pol štvrtej (- internet našťastie fungoval -) som sa pustila som do googlenia. Ok, príznaky malárie sa všeobecne podobajú na chrípku a patrí medzi ne zimnica, teplota, niekedy bolesti svalov a žalúdočné problémy, a mnohé iné. Záleží to od mnohých faktorov, ako sú odolnosť organizmu, predchádzajúce užívanie antimalarík, typ nákazy. Symptómy bývajú podobné chrípke, malária sa ale prejavuje sa po 8 - 30 dňoch od infikácie. Toto ma ukľudnilo - pred ôsmymi dňami som tu predsa ešte nebola. V celom Mumbaji ochorelo minulý rok za 9 mesiacov niečo cez 15 000 ľudí - to predsa nie je, hovorím si, na to, koľké milióny ich žijú v slumoch, tak závratné číslo; musela by to byť veľká náhoda, aby som niečo dostala ja týždeň po príchode. Ale predsa, dostala som sa na stránky miestnych novín, ktoré písali o zvyšujúcom sa výskyte horúčky dengue a víruse H1N1 v meste, všetko chorobách, o ktorých som doma vzdialene počula, že tam niekde existujú a raz za čas na ne umierajú ľudia i v našom "civilizovanom svete"... Poznala som môj organizmus a vedela som, že presne takto reaguje na začínajúcu chrípku, ale predsa - moja fantázia a nervozita už i niektoré z ďalších symptómov dopracovali. Musela som však uvažovať triezvo, v kritických situáciách - a táto moja ešte zďaleka nebola tak kritická - vám totiž nič iné nepomôže. Podarilo sa mi nakoniec zaspať a zobudila som sa až na obed pred pol 12-tou, či lepšie povedané, zobudila ma upratovacia služba. A hoci stále mi bolo v mikine vzhľadom na okolitú teplotu podozrivo príjemne, keď som si požičiavala od chalanov teplomer, cítila som sa už omnoho lepšie. Francúzsky elektronický teplomer mi na dvakrát nameral 36,7, takže som ho s úľavou vrátila a pár minút na to mi začalo byť tradične teplo.

Zbytok nášho "tímu" šiel potom na obed, ktorý ja však ešte stále bojkotujem, takže som si zasa konečne uvarila niečo trochu "tradičnejšie". Neverila by som dovtedy, aké chutné jedlo sa dá pripraviť zo zemiakov opekaných na masle po pridaní cesnaku, soli a dvoch kusov rajčiny. Ten cesnak som tam mohla dať neskôr, celkom mi zhorel, no človek ako ja sa najlepšie učí na vlastných chybách...

Mumbai, 14.06.2013, piatok - deň ôsmy

Dnes sme si urobili výlet na neďaleký Elephanta Island, ostrov známy svojimi jaskyňami s vytesanými sochami a stĺpmi starými asi 1500 rokov. Je to zvláštne vedieť, že toto všetko vzniklo v dobe, kedy sa naši predkovia sťahovali východnou Európou a žili v nanajvýš drevených obydliach bez nejakej známej formy politickej organizácie. O starovekom Grécku a Rímskej ríši u nás vieme pomene dosť, avšak práve na miestach ako Elephanta Island si človek uvedomí, ako málo tušíme o civilizáciách na východe. Výlet sa nám ale nanajvýš nevydaril, aspoň podľa môjho (neskromného?) úsudku. Moji traja českí kolegovia si, naopak, deň celkom užili.

Na lodi tesne pred dažďom.

Ráno začalo tradične daždivo. Nastúpili sme do vlaku smerujúceho do centra mesta, my so Zdenkou celkom bez problémov, no chalani sa doňho nezmestili (už nás to vlastne ani neprekvapilo) a prišli asi o 15 minút neskôr. Chvíľu sa zdalo, že prestane pršať. Po príchode sme si vyfotili krásnu koloniálnu budovu stanice Chatratapati Shjivali zapísanú na zozname UNESCO a prešli na autobusovú zastávku, kde sme sa odfotili s niekoľkými Indmi a hlavne Indkami v nádherných šatách a oni s nami. Jeden pán požiadal Jakuba o zaslanie fotografie a my sme z toho mali veľkú radosť. Odviezli sme sa autobusom ku Gate of India a inheď nasadli na loď smerujúcu k ostrovu. Na palube sme zasa robili fotky mumbajskej pobrežnej dominanty, indických rodín a okolitých prístavov s odparkovanými nákladnými loďami. Počas tejto cesty však začalo opäť pršať a do večera neprestalo.

Vystúpili sme z lode a lialo. Lialo celú cestu až k jaskyniam, pred ktorými sme sa nachvíľu schovali pod známy modrý igelit a rozmýšľali, čo ďalej. Môj návrh, aby sme to otočili, bol prehlasovaný pomerom 3:1, a tak sme pokračovali. Náladu nám všetkým trochu zdvihlo, keď som našla spiatočný lístok a videla, čo z neho zostalo - kusy rozmočeného papiera prilepené ku vrecku kraťasov. Kúpili sme si lístky (s neuveriteľnou "národnostnou prirážkou" - "Indians - 10, Foreigners - 250"), na ktoré sme dostali zľavu, zrejme ako kompenzáciu za chýbajúceh sprievodcu, a šli sme priamo k jaskyniam. Jaskyne sami osebe sú úžasnou architektonickou historickou pamiatkou, no ja som zrovna nebola v nálade niečo také oceniť. Odfotila som sa s pár turistami, ktorí ma o to požiadali, a dokumentovanie kamenného hinduistického interiéru som prenechala Zdenke a Jakubovi. Na spiatočnej ceste si všetci okrem mňa dali obed v reštaurácii a vyrazili sme k lodi, ktorá nám pred očami odplávala.

Detail výzdoby. Autor: Jakub

Vstup do hlavnej z jaskýň.Autor: Jakub

Po príchode na pevninu nás čakalo ďalšie nemilé prekvapenie, keď nás loď miesto pri Bráne Indie vysadila v nejakom špinavom nákladnom doku, a my sme netušili, kam sa odtiaľ vydať. Za pomoci menšej skupinky indických turistov sme nakoniec došli, mokrí až po uši, na nejakú stanicu, odkiaľ nám práve z protiľahlej koľaje ušiel vlak, a nasadli do vlaku, ktorý šiel asi o 15 minút neskôr. Na ceste domov sme sa na železnici zasekli asi na hodinu, a keď sme konečne opäť vyrazili, na ďalších zastávkach nastupovali snáď všetci cestujúci, ktorí na vlak po celú tú hodinu čakali... Táto cesta vlakom, horšia než ktorákoľvek iná doterajšia, bola pre mňa vlastne len tematicky vhodným zakončením nie veľmi vydareného dňa. Držala som batoh nad hlavou kvôli fotoaparátu a dúfala, že mi ho ženy telami nepomliaždili už predtým. Foťák však dnešnú cestu nakoniec prežil bez ujmy, ale mobil, inak kus mojej elektroniky, o ktorom som doteraz bola presvedčená, že prežije snáď všetko na svete, skončil po pobyte v premočenom batohu s nejakou vyblednutou obrazovkou. Aby som sa však opäť rozlúčila s niečím pozitívnym - došli sme z vlaku rovno na večeru a ja som si po celom dni v daždi a bez jedla dala toľko toho korenistého ako ešte nikdy doteraz. A nevadilo mi to.

Obyvatelia ostrova. Autor: Jakub

Mumbai, 11.06.2013, utorok - deň piaty

Ráno sme absolvovali prvé prednášky, ktorá síce neboli určené nám konkrétne, ale i tak ma škola príjemne prekvapila. Okrem iného i preto, že konečne som sa niekde necítila ako vzácny živočíšny druh na výstave.

Účasť na obedoch som sa rozhodla odložiť na neurčito, takže nastal čas uvariť si svoje prvé indické jedlo. Mojim známym nemusím pripomínať, že nie som nijaká obzvlášť dobrá, či povedala by som vôbec dobrá kuchárka ani doma, s dostupnými všetkými známymi surovinami. Zdenka s Jakubom sú na obede, Štěpán leží v posteli a ja sa púšťam do varenia. Naštastie kamoška na gmaili mi radí, ako najjednoduchšie pripraviť zmes bielej, žltej a červenej šošovice (Evi, naozaj díky!). Filtračná kanvica na vodu našťastie zrovna funguje a na druhý pokus sa mi podarilo zapnúť i sporák, takže podľa známeho receptu krájam do hrnca cibuľu s maslom a po chvíli pridávam strukovinovú zmes. Dosolím trochu viac, než som zvyknutá doma, filtrovaná voda je ochudobnená o minerály, takže zatiaľ bude musieť ako ich náhrada postačovať práve soľ. Ešte že jej mám to kilo, že áno... Podarilo sa, po šiestich dňoch konečne obedujem teplé jedlo bez toho, aby mi z neho horeli ústa. Chce to ešte trochu zdokonaliť, ale pôjde to.

Mumbai, 10.06.2013, pondelok - deň štvrtý

Dnes začínal školský rok a my sme sa naň naozaj tešili. Čakal nás prejav vedenia školy, spievanie školskej hymny a predstavenie katedier. Miesto toho sme deň strávili na cudzineckej polícii, aby sme sa nakoniec dozvedeli, že sa u nich registrovať nemusíme. Napriek tomu tu však ešte čakáme na našu nemeckú kamarátku, ktorá (asi kvôli svojim americkým vízam) celý proces s registráciou musí absolvovať. Stojíme (už asi zbytočne zdôrazňujem, že v daždi) pod strechou budovy polície, sedím na nejakom zloženom rebríku opretom o stenu a chce sa mi spať... Okolo jednej nás čaká univerzitný šofér a vyrážame na príšernú cestu do dopravnej zápchy cez mesto späť do školy. Pozerám z okna na cestu, mŕtva krysa prejdená autom ma po všetkom ostatnom prekvapuje už len trochu. Predsa ma však trhne, keď o pár metrov vedľa vidím, ako všetok ten neporiadok zaplavuje voda, v ktorej sa ľudia brodia do výšky kolien. Tak preto tá dopravná zápcha trvajúca asi hodinu... Prichádzame ale nakoniec do školy a mierime rovno do kancelárie študijného oddelenia, kde sa dozvedáme ďalšiu kuriozitu - stretávame chalana zo Švédska, ktorý bol pred dvoma dňami vrátený z letiska pri odchode, preto, že sa po príchode nezaregistroval na tom úrade, kde nás práve odmietli. Pripomínam na študijnom, že ja mám naozaj vo vízach napísané, že pri ich platnosti nad 180 dní mám povinnosť sa registrovať, a nech počítam akokoľvek, tých dní vychádza byť 184. Nejakú dobu so Švédom a referentkami bezradne sedíme v kancelárii, až nakoniec jedna z nich telefonuje na úrad, kde jej potvrdzujú, že táto povinnosť pre nás naozaj neplatí, za podmienky, že Indiu opustíme do spomínaných 180 dní... po dnešnej skúsenosti a stretnutí so švédskym nešťastlivcom nemám najmenší dôvod tak neurobiť.

Dnešný večer zakončujeme nákupom oblečenia a ja i potravín, ktorými aspoň dočasne nahradím korenisté obedy. Snažím sa hľadať známe veci, no mnohé z nich tu vôbec nemajú, a tie, čo poznám, sú na miestne pomery extrémne drahé (olivový olej, cestoviny). Zdenka mi pomáha s výberom, končím teda s nákupom dvoch druhov šošovice, rajčinami, cibuľou, cesnakom, zemiakmi a kilovým balíčkom soli - menšia nebola. Pozerám na svoj nákupný košík a opäť sa neubránim pocitu, že najbližšie štyri mesiace možno budú náročnejšie, než som si myslela. Naše česko-slovensko-francúzske osadenstvo dvoch susediacich izieb je však veľmi vďačné Štěpánovi, že sa mu ešte minule v rovnakom supermarkete podarilo kúpiť posledný toaletný papier.

Prichádzame večer na izbu a Štěpán ide k doktorovi s teplotou nad 39. Ukľudňuje nás naša švajčiarska spolubývajúca, ktorá prišla z vidieka, ležala asi dva dni s teplotou a teraz sa už cíti lepšie. Doktor, presne podľa Silviinho rozprávania, mu predpisuje troje univerzálne lieky s tým, že sa má vrátiť, ak to neprejde do rána. Podobné prípady tu asi naozaj nie sú ničím výnimočným. Večer ešte prichádza nová spolubývajúca - z Bhutánu! Zo Zdenkou urobíme snáď nie veľmi nápadné a nepríjemné "wow" a ja na okamih zaváham, kam si tú krajinu zaradiť, keď mi na myseľ prídu Himaláje. Zdá sa, že už len u nás na byte budeme zaujímavá spoločnosť.

Mumbai, 09.06.2013, nedeľa - deň tretí

Máme za sebou ďalší úžasný zážitok - prvú cestu indickým vlakom. Keď sme v daždi stáli pred fakultnou bránou a čakali na taxík, hovorila som si po prvýkrát, že ísť dnes do mesta na trhy možno nebol najlepší nápad. Vzala som si turistické topánky s vibramovou podrážkou v presvedčení, že tak skoro nenamoknú. Vydržali presne po tú bránu, kým som nestúpila do kaluže hĺbky možno tak 10 centimetrov. Došli sme však autorikšou úspešne na stanicu, kde sme si s Jakubom kúpili dáždniky a postavili sa do fronty na lístky, ktorá sa nejakú slušnú dobu nehýbala. Všetci tí ľudia, ktorí vyzerali, že mali zo stanice svoj domov, ma už vlastne ani neprekvapovali. Nástup do prvého vlaku bol ale naozaj šok. So Zdenkou sme šli do dámskeho vagónu, kde vraj malo byť voľnejšie, ale bol to masaker.

Predstavte si vagón bez dverí, narvaný ľuďmi, koľko sa tam zmestí. Naozaj, stojíte za jazdy v otvorených dverách a držíte sa, čoho sa dá. Keď som doma poprvýkrát videla fotky indických vlakov, myslela som si, že možno šlo o pózu do kamery. Omyl, tu je to fakt bežné. A naozaj sme videli dvoch ľudí na streche! Samotná naša cesa prebiehala asi nasledovne: Čakáme so Zdenkou a viacerými ženami na mieste, kam má prísť ženský vagón, o ktorých sme počuli, že vraj nebývajú tak preplnené. Po krátkej úvahe nad tým, či by chalani predsa nemali ísť do "nášho" vagónu, sa oni rozhodli zachovať statočne a nechávajú nás samotné. Vlak nakoniec prichádza a nám sa naskytá ďalší z neuveriteľných mumbajských pohľadov. Voz ešte snáď ani nezastavil a z preplneného vagónu ženy vybiehajú s rýchlosťou, akou im to ostatné spolucestujúce dovoľujú, zatiaľ čo druhá skupina nastupujúcich ich tlačí zasa naspäť. Pekne upraveným dámam všetkého veku v ich tradičných farebných kostýmoch prichádzajú na pomoc široké lakte, drzosť a hrubá sila. Pozeráme na ten výjav so Zdenkou v štýle "Čo to, preboha, je?!", s výrazom, ktorý sa mi za posledných pár dní takpovediac usadil na tvári. Ženy pred nami sa pretlačia do vagónu a my nastupujeme ako predposledné. Dostala sa po mne do vagónu ešte jedna staršia, na pohľad krehká pani. Vlak sa rozbieha a ja nestíham skontrolovať, či na peróne o pár metrov pred nami nezazriem stále stáť našich chalanov.

Po tom, ako sme sa dostali do vlaku, sa situácia ukľudnila a ženy si nás začínajú prezerať. Pýtajú sa nás, kde vystupujeme, a uvoľňujú nám miesto do zadnej časti vagóna. Niektoré sú zvedavé, odkiaľ sme, a jedna opakuje prekvapené "Europe". Iná sa nás pýta, či sme tu po prvýkrát, jedna mladá slečna mi dokonca prejde prstami po ruke, presne, ako mi to kamaráti doma hovorili, presviedčajúc sa, že moja pokožka je rovnaká ako tá jej. Prekvapivo mi to nie je moc nepríjemné. Ďalšia usmievavá pani Zdenke hovorí, že nám povie, keď sa budeme mať pripraviť na výstup. O tri zastávky sa ženy opäť zmenia na divý dav a doslova nás vytlačia von. Ocitáme sa s mierne trasúcimi sa kolenami na nástupišti. Prichádzajú k nám chalani podobne vyklepaní. V úžase si hovoríme zážitky z prvej cesty a chalani opisujú, ako Jakub, rozhodnutý počkať si na ďalší vlak, naskakoval do rozbiehajúceho sa vagónu po tom, ako naňho chlapi zvnútra volali "Come in! Come in!". Prestupujeme teda na stanici a vieme, že to budeme absolvovať ešte minimálne dvakrát. Na tejto stanici však stretávame chalana, ktorý nám moc ochotne vysvetľuje, kam ísť, vedie nás so sebou na druhý vlak, a keď s ním vystupujeme, proti nášmu pôvodnému plánu na konečnej inej linky, ukazuje nám spiatočný smer, zaujímavé budovy po ceste a ulicu, kam sa dostaneme k plánovanému bazáru. Aj od toho nás odhováral a nenechali sme si poradiť.

Trh, za ktorým sme sa s odporúčaním brožúrky zo školy vydali, bol najväčším sklamaním dňa. Kilometer dlhá ulica pripomínala našu tržnicu s "Vietnamcami", až na predavačov - tí naši po vás nepokrikujú "Excuse me, my friend". Takže tržnicu sme opustili pomerne skoro, chvíľu na to sme sa stratili a opäť našli na mape, zakotvili v kaviarni a začalo pršať. Jakub si zatancoval s deťmi na ulici na rytmy živej hudby bubna, bol to úžasný pohľad: svetlovlasá hlava v okuliaroch o hlavu vyššia než všetky ostatné (nielen detské), v nepremokavej čiernej mokrej bunde od North Facu, sa učí od bosých mumbajských detí, ako sa tancuje "ten správny" pouličný tanec. Deti volajú aj nás a mňa mrzí, že som zaváhala.

Tancovačka skončila a nasledovalo posledné dobrodružstvo dňa - dostať sa späť na stanicu a domov. Vyzerá to asi takto: Prší. Nie, neprší, leje. Leje ako z krhly, máme síce dáždniky, ale po chvíli to vyzrá, akoby sme ich nemali. Topánky mám beznádejne premočené. Stojíme najprv pri krajnici cesty a snažíme sa odchytiť jeden z taxíkov, ale všetky sú plné. Prechádza okolo nás autobus a keď odíde, vidíme, že šiel presne na stanicu. Ok, skúšame inú zastávku, opäť nám odchádza pred očami. Taxíky bez šance. Stále leje a keďže je pol deviatej preč, je už po zotmení. Môj pôvodný plán byť za tmy v kampuse, zdá sa, nevyšiel. Stúpam si teda doprostred prvého voľného jazdného pruhu na miesto, kde by mohla byť zastávka, za obrovskú kaluž a zopár zaparkovaných áut, aby ma šoféri naozaj neprehliadli, a vbieham otvorenými prednými dverami do každého okoloidúceho autobusu pýtať sa šoféra, či ide na stanicu. Niekedy mám pocit, že odfrčí aj so mnou skôr, než vôbec stihnem otvoriť ústa. Na niekoľký pokus mám ale šťastie, šofér prikyvuje a ja odušu kývam deckám na chodníku. Sme v suchu, doslova. Vezieme sa na stanicu a domáci, keď nás vidia, po uši mokrých bielych turistov, sa nám posúvajú a uvoľňujú miesta, aby sme si mohli sadnúť. Naozaj som to v tej chvíli ocenila. Zistili sme, že v mumbajských autobusoch chodí sprievodca, ktorý predáva lístky, takže nemusíte myslieť na to, či ste si ich dopredu nezabudli kúpiť, alebo či máte naozaj ten správny. Jeden pán nám hovorí, že stanica je posledná zastávka a ukazuje nám ju predtým, než všetci vystúpia. Na stanici kupujeme ešte lístky na cestu, pýtame sa opäť na vlak, kde nám mladý pár ochotne vysvetľuje čo a ako, nasadáme do vlaku a frčíme trištvrte hodiny smer TISS. Prichádzame na intrák okolo desiatej a máme naozaj dosť.

Vo vlaku cestou domov. Vpravo Štepán...

...a ďalší dvaja členovia "výpravy" - Jakub a Zdenka.

Mumbai, 08.06.2013, sobota - deň druhý

Dnes máme v pláne prehliadku mesta organizovanú zahraničným oddelením. Podľa pôvodného plánu vyraziť o deviatej sme sa oneskorili asi o trištvrte hodinu. My konkrétne sme o deviatej boli ešte v jedálni na raňajkách (pozostatky koloniálnej minulosti, ako sme nazvali dnešný toastový chleba s marmeládou, mi po
včerajšej korenenej nádielke chutili omoc viac, než by tak tomu bolo doma), potom sme dvakrát prešli okolo zlej vrátnice a keď sme dorazili na miesto stretnutia, po autobuse ani stopy. Nakoniec prišiel, dvaja šoféri nás naložili a vyrážame.

Cesta tam bola, na miestne pomery, pokiaľ môžem za tak krátku dobu usúdiť, pomerne pohodová. Krátko pred našou prvou zstávkou nad práčovňou nastupuje naša sprievodkyňa, ktorá nám podáva celkom kvalitný, i keď miestami ťažko zrozumiteľný, výklad. Videli sme teda najväčšiu otvorenú ručnú práčovňu v meste menom Dhobi Ghat, perúcu asi pre 5 000 ľudí, pre ktorej zamestnancov predstavujú najväčšiu hrozbu automatické práčky. Takýchto, ale menších práčovní, je v meste celkovo 20. Postupujeme ďalej do mesta, navštevujeme Ghándího múzeum, z ktorého sa ukázalo celkom zaujímavé miesto s dosť veľa turistami, a pokračujeme do úžasného neďalekého chrámu "vytesaného z kameňa". Jeho ormanenty, zábradlia i dvere, všetko, na čo naši predkovia používali drevo, je tu kamenné. Dostávame infoletáky "spoločnosti" Hare Krišna a máme šťastie, vidíme dokonca pravú (objektívne a so všetkou nekorektnosťou: trochu tučnú (vrátim sa k tomuto problému na inom mieste)) indickú svatbu. Následne cestujeme do najsamejšieho "spoločenského" centra mesta - k Bráne Indie a hotelu Taj Mahal - a okamžite sa nedobrovoľne ujímame roly bielych chodiacich peňaženiek "Made in the West". Gate of India je ďalšou svetovou turistickou aktrakciou, ktorá pôsobí rovnakým dojmom ako mnohé iné na celom svete. Obklopuje ju ochranný plot a námestie plné turistov. Mňa samu na nej najviac zaujal nápis na vrchnej časti - áno, ide o kultúrnu pamiatku, ale predsa by som v tom momente čakala, možno pod vplyvom predchádzajúceho múzea venovaného pamiatke indického osloboditeľa, že po získaní nezávislosti dajú indické orgány nápis "imperial majesty" odstrániť.

Hoci je tu turistov naozaj spústa, väčšina z nich sú stále Indovia a my sa pri nich nestratíme. Žiadosti o spoločnú fotografiu od niekoľkých indických návštevníkov, ktoré dostala Zdenka, boli tie najpríjemnejšie. Spomedzi ostatných ponúk ma najviac prekvapuje podnikavosť fotografa, ktorý robí "nice photos", inak povedané také, aké si bežný turista dokáže vyrobiť sám a za použitia Photoshopu i v omnoho lepšej kvalite. Hold, podnikavosti sa medze nekladú, a pokiaľ sú mu turisti ochotní platiť... Už s omoc menším nadhľadom sa ochvíľu pozerám na sotva 4-ročné dievčatko, ktoré od našej nemeckej spolužiačky pýta jej vejár. O chvíľu ju vidím s mamou a niekoľkomesačným súrodencom sedieť na chodníku pokúšajúc sa predať vyrezávané drevené pečiatky. Táto rodina má šance na zárobok snáď ešte menšie než podnikavý fotograf. Prechádzame k reštaurácii, kde by sme sa mali naobedovať, kde však nakoniec z dvanástich z nás zostávajú len štyria, my odchádzame so Zdeňkou a Štepánom hľadať nejaké iné miesto, ja také, kde by mohli podávať niečo bez korenia. Nakoniec som v drahej reštaurácii v srdci najväčšieho indického mesta stavila na istotu a skončila pri hubovo - mozzarellovej pizzi a čínskej polievke, pri oboch ktorých som zdôraznila, že v nich naozaj nechcem žiadne chilli. Po obede a po pomerne atraktívnych miestach začína ďalšia zo sérií prehliadok toho najhoršieho, čo Mumbai ponúka. Dostávame sa totiž do miest centrálneho bazáru. Najvýraznejšia vec vám udrie nie do očí, ale tentokrát do nosa, na prvý nádych: výrazný zápach. V bazári sa miešajú pachy olejov, kanalizácie, zvyškov spracovaného i čerstvého mäsa a iného všadeprítomného odpadu do jednej zmesi, z ktorej sem - tam prenikavo zacítite niektorú výraznú zložku. Prechádzame po zablatených špinavých úzkych uličkách s miestnymi (takmer výlučne) mužmi posedávajúcimi pred plechovými krámami a ponúkajúcimi svoje služby či tovar, stretávame opäť deti, muža s barlami, ktorý k nám idúcim okolo otáča ruku, mačku, ktorá podľa Štěpána mala v hlave dieru miesto oka, ženy prehrabujúce sa vo vreci s odpadom, míňame stánok so živými kuratami, z ktorých majiteľ práve vyberá jedného nešťastníka (či skôr už šťastlivca?) na porážku, aby jeho mäso potom hodil spolu k ostatným podobným kusom do veľkej nádoby vedľa a jeho krv možno tiekla po chodníku rovnako ako tá jeho predchodcu, ktorú skoro bez povšimnutia prekračujeme... Chodíme cez uličky, kam by som sa sama neodvážila, a popri obývaných lodiach, akomsi slume na vode, sa konečne dostávame naspäť k reštaurácii, od ktorej sme vyrážali a pred ktorou máme zraz. Kým čakáme na šoféra s autobusom, naskytá sa nám ďalší zarážajúci pohľad. Prichádzajú k nám postupne dve ženy s malými deťmi pýtať peniaze. Jedna, staršia z nich, vraj chodila za našou skupinou, v ktorej boli Jakub a Francúzi celú cestu počas prechádzky. Za to, že im odporučila správny ochod, predtým dostala 10 rupii. Nakoniec jej Štepán ponúkne mojich 10 rupii, ktoré však ona nechce a žiada ho, ako jej šiel do obchodu kúpiť jedlo, pretože ju tam nepustia. Druhá mala snáď 14 rokov a jej dieťa pár mesiacov, tú však od nás vyprevadil policajt. Zdenka s typickou iluzórnou nádejou poznamenáva, že to dieťa možno nemuselo byť jej vlastné... Popri týchto ženách už potom predajci obojstranných bubnov zavesiteľných na krk, ktorí boli u nás ustavične, vyzerajú už len otravne a hnevajúco. Keď sme si mysleli, že to najhoršie už dnes máme za sebou, prišlo ďalšie "prekvapenie" dňa. Cestou späť na TISS je plná diaľnica, šofér teda odbočuje po paralelnej bočnej ceste, lemovanej doslova slumovým táborom. Z výšky autobusu, pokiaľ okolo nás tesne neprechádzajú nákladiaky, vidíme slumovú ulicu v celej jej šírke. V dopravnej zápche máme dostatok času si ju prezrieť, možno lepšie, než by niektorí z nás chceli. Modrý igelit je tu najbežnejším stavebným materiálom a špina je i na mumbajské pomery extrémna. Videla som za túto cestu ženu kŕmiacu kravu na ceste, nahé dieťa behajúce po aspoň metrovej kope odpadu, ľudí hľadajúcich malé poklady na obrovskom odpadkovom poli, neposvätne vyzerajúce kravy priviazané pod diaľničným mostom, povestných pouličných predavačov v križovatkách; videla som toho už dosť a predsa asi ešte zďaleka nie všetko, čo ukrýva toto mesto...
Po návrate do školy si zaželáme s Nepálčankami (nespomínala som ešte, že štyria naši spolužiaci sú z Nepálu, iba mimochodom) s úľavou "Welcome tu TISS" a ja odchádzam od únavy na izbu, zatiaľ čo Zdeňka a chalani vyrážajú na ďalší trh do mesta. Aby som dnešný deň však zakončila niečím pozitívnym, tak to mango, ktoré mi doniesli z trhu, chutilo naozaj úžasne, večera vraj nebola tak pikantná ako včera, takže som sa rozhodla dať školskej jedálni ešte šancu, a večer nám prišla nová spolubývajúca, pohodová Švajčiarka Silvia. Je dvanásť hodín večer a ideme spať.

Mumbai, 07.06.2013, piatok - deň prvý

Piatok skoro ráno, sedím po 20-hodinovej ceste z Brna cez Prahu a Istanbul v taxíku rútiacom sa prašnými a zapáchajúcimi ulicami okolia mumbajského letiska a pýtam sa, prečo to vlastne robím. Prečo, prečo, prečo som sem išla, za čím a akú potrebu mi toto miesto malo uspokojiť?! Hovorili mi, že na kultúrny šok sa človek nepripraví.. nesnažila som sa, no myslela som si, že už som čítala dosť a po skúsenosti z Turecka ma už len tak niečo neprekvapí. Omyl. India má pre každého naozaj niečo. Nie vždy to však je pozitívne. Prekvapivo však reagujem triezvo a s odstupom. Na príšerné teplo o pol siedmej ráno, všadeprítomný smrad a špinu, ktoré boli zrejmé už na letisku pri vystupovaní z lietadla, na dopravný chaos zúriaci všade naokolo, v ktorom sa však domáci za pomoci klaksónov svojich vozidiel pohybujú s neuveriteľnou obratnostou, na kopy odpadu lemujúce cestu, na rozsýpajúce sa či nedostavané budovy, dokonca i na to, keď si poprvýkrát veľmi skoro uvedomujem, že to, čo leží vedľa cesty, sú ľudské bytosti, konkrétne deti... Míňame ošarpané plechové búdy, ženy variace jedlo na krajnici pri ceste za použitia niečoho, čo vyzerá ako kanister (od benzínu?), prvé dve (posvätné?) kravy, rozsypané domy s ošumelými reklamnými štítmi, rozostavanú diaľnicu, no "krajina" sa postupne mení... Zdenka po chvíli pripomína, že už to vyzerá lepšie, tá rieka síce že bola tekutý humus, ale ľudia už majú aspoň všetky končatiny.. toho človeka s fyzickým postihnutím, ktorého zazrela z auta ona, som ja zrejme radšej nevedome prehliadla.. Dievča bez prstov, ktoré sedelo v jedálni dnes (prvý deň, pozn.) sa mi už prehliadnuť nepodarilo. Dorazíme teda úspešne ku škole, taxikár je prekvapivo chápavý a po predchádzajúcom odmietnutí „tip-u“ pre jeho kolegov, ktorí nám na letisku vyložili batohy na strechu, už od nás žiadne ďalšie sprepitné nechce. „Odbavenie“ na intráku prebieha tiež prekvapivo hladko a v pohode, na to, že je možno 7 hodín ráno, to tu vyzerá, že nás očakávali a boli na nás prichystaní. Dostávame od milej slečny, ktorá ale nevie po anglicky, so Zdenkou svoju izbu spolu za 500 dolárov mesačne a zažívame druhý (ne)kultúrny šok. Nevadilo by mi, že celý areál vrátane našej izby je na naše pomery dosť starý a opotrebovaný, ani to, že za ňu platíme tak nehoráznu sumu... Čo ma vo chvíli, keď som ju začala skúmať, nahnevalo najviac, bol prach na poličkách, v kuchyni, kúpeľni a takpovediac všade. Nebola ho veľká vrstva, ale spolu s nejakou tou mastnotou na hriankovači, kanvici a ostatných spotrebičoch to dotváralo na prvý dojem trochu zlý obraz. Toto nie je vec peňazí, ale slušnosti, a v civilizovaných krajinách, kam India chce patriť, sa to nerobí... Umyli sme si poličky v plechovej skrini, sadli so Zdenkou na postele a rozmýšľali sme, či sa smiať alebo plakať. Toto bude najbližšie štyri mesiace náš prechodný domov. Čo tu? (Naši chalani, ktorí bývajú vedľa, k nám onedlho prišli na návštevu so slovami „Aké to tu máme pekné... čistý sporák a chladnička bez hrubej vrstvy rozmnožujúcej sa plesne..." Na druhej strane, aby som rozprávanie trochu vyvážila: Dievčatá zo študijného sú naozaj skvelé. Sú tak trochu "poplety" a majú problém s efektivitou práce, ako poznamenala Zdenka, no sú naozaj ochotné, vybavujú za nás, čo sa dá a poskytujú aj informácie, ktoré by rozhodne nemuseli (Som zvedavá, či si Jakub naozaj kúpi tú gitaru, na ktorú dostal tip na obchod). Strávili sme síce u nich omnoho viac času, než by bolo potrebné, keby vedeli veci riešiť priebežne a napríklad viaceré zároveň, ale uvedomujem si, že toto je už kritika silne ovplyvnená mojou profesionálnou deformáciou a nebudem ju preto považovať za relevantnú.:-) Naozaj, starajú sa o nás veľmi dobre a prvý deň sú tým, čo najviac vyvažuje negatívnu stránku celého tohto dobrodružstva.

Ono to ale bude lepšie. Naozaj, verím tomu. Človek si zvyká a ja som tvor relatívne nenáročný. Nakoniec som si zvykla zatiaľ skoro na všetko, a tak zlé ako práca v Turecku, s ktorou som mala osobný morálny problém, to tu nebude. Zajtra ideme na výlet po meste zo študijného oddelenia. Dnes sme spoznali americkú Nemku černošského pôvodu Corinu, indickú študentku Noli, ktorá ide na výmenu na MU a dvoch francúzskych spolubývajúcich našich chalanov. Boli sme v meste na nákupe a hoci som nakoniec nič nezohnala (čo okrem iného znamená, že sa mi veľmi hodia všetky tie veci, ktoré som si pôvodne brala len preto, že mi zostalo v batohu nevyužité miesto), nebola to chyba mesta.. Nákupné centrá naozaj nie sú mojím obľúbeným miestom nikde na svete. Viezli sme sa poprvýkrát autorikšou, mumbajským taxíkom bez dverí, naozaj úžasný zážitok, vracali sme sa o pol ôsmej, už viac-menej po zotmení, ale prekvapivo som sa necítila nebezpečne. Uvažovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť cez víkend; a ja naozaj verím, že sa mi tu pomaly začne nejakým zvláštnym spôsobom páčiť.
Edit. 09.07.2013: Z textu to môže tak vyplynúť, tým "deti ležiace pri ceste" som nemyslela, že sú mŕtve. Len ma šokovalo, že si nemajú kde inde odpočinúť.