Mumbai, 04.08.2013, nedeľa - deň 59.

Ozývam sa zasa po dlhšej dobe. Čo so mnou bolo?
Posledný týždeň som strávila liečením nejakých zvláštnych žalúdočných problémov. Liečenie začínalo bežnou prehliadkou u školskej lekárky a končilo v blízkej nemocnici ultrazvukom a vyšetrením, kedy sa ma ujal chirurgický špecialista s britským doktorátom. Z nemocnice, kam ma školská lekárka poslala, som mala dobrý dojem. Zrejme šlo o drahé zdravotnícke zariadenie pre lepšie situovaných obyvateľov mesta, čomu nasvedčuje i to, že na miestne pomery som za vyšetrenie zaplatila celkom vysokú čiastku. Vybrala som spolu šesť druhom liekov a niektoré z nich mi, zdá sa, pomohli. Doktor mi, podobne ako lekári u nás, nepovedal presne, čo by to mohlo byť, no podľa liekov, ktoré som od neho dostala, možno nejaká baktéria z jedla. Stále sa však snažím nejesť nič, čo by sa môjmu žalúdku nemuselo páčiť - čo však zároveň znamená prísť o všetky zaujímavé sladkosti predávané v meste, i o obedy a večere v kampuse - tie ma však nijako obzvlášť nemrzia. Tiež to však znamená, že tento pobyt bude naozaj záťažová skúška mojich kuchárskych schopností a improvizácie.

Po dlhej dobe som tak včera bola na "výlete" mimo kampus a jeho okolie, konkrétne na nákupoch a fotografickej prechádzke v Powai, jednej z najlepších mestských častí, s novou spolubývajúcou Andreou zo Švajčiarska. Z fotografovania nakoniec veľa nebolo, keďže ochrankár jedného z rezidenčných objektov i mestský policajt ma upozornili, že fotiť budovy je zakázané. Zopár fotiek mám, ale nechcela som príliš provokovať.

Powai je jedna z dvoch najlepších častí Mumbaja. Na rozdiel od väčšiny mesta, ktoré vyrástlo samo, bola Powei vystavaná podľa zámerného developerského plánu na území predtým zrejme zastavaným slumami. Teraz sú tu 30-poschodové, nabielo natreté a čisté rezidenčné budovy, sídli tu niekoľko medzinárodných spoločností a drahých hotelov, mumbajská technická univerzita Indian Institute of Technology, a na okraji štvrte leží veľké jazero a národný park, ktorý sme navštívili nedávno. Autá sa tu toľko neponáhľajú, palmami vysadené ulice sú čisté a dokonca na nich fungujú odpadkové koše. Obchody supermarketového typu sú tiež čisté a nezapáchajú a kúpite v nich bežný "európsky" tovar. Pred jedným, v ktorom sme boli, som dokonca objavila na toto mesto neuveriteľnú vec - špeciálny kôš na separáciu biologicky ťažko závadného odpadu. Na miestnych obyvateľoch vidíte, že patria k vyššej triede, obliekajú sa moderne, vedia veľmi dobre po anglicky, a po ľuďoch bez domova či všadeprítomných slumových chatrčiach tu nie je ani stopy. Je to ako miesto z iného sveta a svoj luxus si stráži. Vysoké rezidenčné domy a hotely tvoria uzavreté areály s vlastnými parkami a ochrankou a nemali by ste ich fotiť. Miesto sa nachádza na veľmi miernom kopci, no svojím charakterom nás automaticky zvádzalo k tomu, že sme o ňom hovorili v štýle "hore" a ceste naspäť ako smerom "dolu".

Odtiaľto sme sa prešli k inému obchodu, kam mala Andrea namierené. Po pár uliciach sa luxusná štvrť začala meniť, ešte dlhú dobu však okolie vyzeralo "obývateľne". Nakoniec sme však zasa skončili na úzkej nepriechodnej prašnej ulici plnej nákladiakov a lemovanej pouličnými obývanými stánkami, a vedeli sme, že sme opäť v Mumbaji, aký je nám dobre známy. Neprekvapí, že sme boli blízko letiska, ktoré je doslova obrastené slumami, v oblasti, ktorá na mňa urobila ten príšerný prvý dojem po príchode.