Poznámky k
nasledujúcim príspevkom som písala na osemdňovom výlete po
indickom stredo-severe. Budem sa snažiť uverejniť ich s
fotografiami tak rýchlo, ako mi to školský rozvrh a začínajúca
chrípka dovolí. :-)
 |
| Váránásí. |
Prvou
zastávkou nášho výletu bolo "sväté" mesto Váránásí.
Pokiaľ ste niekedy videli nejakú fotku pútnikov kúpajúcich sa v
Gange, pravdepodobne to bolo z tohto mesta. Ide o jedno z
najstarších kontinuálne osídlených miest na svete, odhaduje sa,
že najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z 11- alebo
12-teho storočia p.n.l. Ako spomínal český režisér Igor Chaun v
dokumente, ktorý sme pozerali pred pár týždňami, "to mesto
bolo staré v dobách založenia Ríma." Pre hinduistov je
Váránásí mestom extrémneho významu, keďže veria, že bolo
založené samotným bohom Šivom, a podľa ich náboženstva tí,
ktorí zomrú na tomto mieste, nebudú znova reiknarnovaní a uniknú
nekonečnému kolotoču zrodenia a smrti na Zemi. Ganga pretekajúca
týmto miestom má mať podobne očisťujúce účinky.
My sme náš
výlet začali o pol piatej ráno, kedy nás s Corinou čakal taxík
smerom na letisko. Pri letiskovej kontrole nás predbehla skupina
žien v pruhovaných červeno-bielo-čiernych sárí, o ktorých som
ochvíľu zistila, že to boli letušky. Cesta bola príjemná, jedlo
chutné a nepálivé. So zastávkou na letisku v Dilí sme do
Váránásí dorazili okolo dvanástej, kde nás vítalo priame slnko
a teplota 32 stupňov. Mohlo to byť horšie, usúdili sme spoločne
a berieme si taxík, ktorý nás má doviesť k hotelu. Máme síce
podozrenie, že jeho cena opäť zahŕňa "národnostnú
prirážku", no keďže nepoznáme iný spôsob dopravy z
letiska, platíme 700 rupií a nechávame sa odviesť do centra
mesta.
 |
| Jedna z kľudnejších ulíc starého mesta. |
Kým dôjdeme
do mesta, prechádzame vidieckou krajinou, korá na nás urobila
dobrý dojem, podobne ako spočiatku i mesto. Prechádzame v taxíku
preplnenými ulicami a ja poznamenávam, že presne takto som si
predstavovala Indiu. Vystupujeme na rušnej hlavnej ulici a musíme
dlhou úzkou uličkou prekrižovať niekoľko ďalších ulíc, kým
sa dostaneme k hotelu. Už na tejto prvej ceste mestom cítime, že
je iné než teraz už známy Mumbaj. Cítime to na zápachu
(neexistujúcej) kanalizácie, korenín, zvláštneho dymu a
zvieracej prítomnosti. Kravy sú tu na uliciach všade, pozor pod
nohy. Výrazné elektrické stožiare a spleť káblov lemujú
každú väčšiu ulicu v meste, a nad nimi sa týčia ošrpané
budovy s ornamentmi, drevenými balkónmi a nazdobenými strechami.
Cyklorikše sú na "ľudský pohon" a nahrádzajú autá,
zatiaľ čo klasických známych rikší je tu viditeľne menej.
Uliciam a uličkám vládnu motorky. Ľudia vyzerajú inak, i tí
žijúci na ulici. Väčšinou stretávame starších a takmer
výlučne mužov, zarastených šedivých chlapov zahalených vo
farebných kusoch plátna, pripomínajúcich postavy z populárnych
indických etnických pohľadníc. Ani predavači postávajúci okolo
stánkov na nás nepôsobia príliš priateľským dojmom. Niekto nám
hovorí, myslím, že to bol taxikár, že si máme dávať pozor.
Vyhľadávame mladších obsluhujúcich predavačov, ktorí nás
navigujú na cestu. S ich pomocou sa konečne dostávame k hotelu a
ja sa cítim trochu lepšie, keď vidím, že je plný turistov.
Dostávame ošumelú izbu s popukanou omietkou, kde nie je nič iné
než dve postele a výklenok v stene na odloženie vecí. Slová
"sparťanské podmienky", ktorými tento hostel popísal
Jakubov turistický sprievodca, izbu dokonale vystihujú. No
nesťažujem sa, postele sú čisté, kúpeľňa tiež, a je to veľmi
lacné. Na terase hotela je úžasný výhľad na Gangu, ktorá
pripomína tekuté blato a je to jednoznačne najšpinavšia rieka,
akú som kedy videla. Stretávame tu anglickú turistku Sam, ktorá
nám bude najbližšie dva dni robiť spoločnosť, a po chvíli i
skupinku Španielov a ich "vedúceho", Corininho známeho,
ktorému vďačíme za organizáciu tohto výletu. Španieli sú
veselá kopa, väčšina z nich je na spiatočnej ceste z
dobrovoľníckeho pobytu v Kambodži. Vyrážame s Corinou do mesta k
rieke a sme svedkom prvého, našťastie za celý výlet i
posledného, incidentu.
Na nábreží
Gangy môžte vidieť, keď máte šťastie a odvahu, pohrebné
hranice so spaľujúcimi telami zomrelých. Hinduizmus vníma
zomieranie úplne odlišne od našej európskej kultúry. Smrť je
"oslavovaná" ako začiatok nového života novým
znovuzrodením. Miestnym snáď i preto nevadia turisti zvedaví na
tento náboženský obrad. Mŕtve telo sa zabalí do látiek, ozdobí
kvetinami, spáli na hranici a jeho popol sa vysype do rieky. Vo
Váránásí je to atrakcia pre turistov, a ako sme zistili, i dobrý
biznis.
Šli sme sa
s Corinou prejsť k rieke, keď nás odchytil jeden chalan a volal
nás, aby sme vyšli na malú terasu, z ktorej sme pod nami videli
zatiaľ len horiace drevo. Nemali sme v pláne pozorovať tento
náboženský rituál, no z terasy bol pekný výhľad na rieku, tak
sme prikývli. Chalan chcel 15 rupií za každých desať minút a my
sme sa rozhodli chvíľu zostať, pozrieť si rieku a odísť. Po pár
minútach sa k nám dorútil starý chlap, ktorý zrazu pýtal 250
rupií od každej z nás. S chalanom sa začali hádať a keďže sa
to schyľovalo k bitke, obe sme vytiahli 100-rupiové bankovky,
menšie sme zrovna nemali, a chystali sa na odchod. Corine ju dedo
doslova vytrhol z ruky a potom ju chlapi medzi sebou roztrhli. Mladší
z dvojice nám radil, aby sme šli preč, odišli sme teda rýchlym
krokom z terasy, s rozhádanou dvojicou v pätách. Podarilo sa nám
ich zbaviť v jednej z bočných malých uličiek, kde sme zašli do
malého obchodíku s oblečením.
 |
| Ohňová šou na brehu rieky. |
Ochvíľu
sme sa vrátili do hotela a pripojili k Angličanke a Španielom, s
ktorými sme šli pozorovať nejaký každodenný rituál na brehu
rieky. Jeho presný účel (iný než ako aktrakcia pre turistov) som
nepostrehla, pripomínal mi však mystickú ohňovú a dymovú šou.
Zvoniace zvony z vedľajšieho chrámu, muži v ligotavých
oblečeniach pripomínajúcich mužskú verziu sárí, predvádzali
na terase na nábreží nad riekou predstavenie so zapálenými
širokými dymovými tyčinkami, kadidlami, ohňovými kahanmi,
pozorovaní množstvom turistov s fotoaparátmi. Je tma, pred nami sa
okrem tohto výjavu rozprestiera špinavá Ganga, pred chvíľou
spadlo zopár kvapiek dažďa a teraz oblaky nad riekou raz za čas
osvetľujú blesky. Váránásí je predsa len zaujímavé miesto...
Posledným
zážitkom dňa, ktorý stojí za zmienku, bolo stretnutie s
chlapíkom, ktorý nás volal na "pivo". Po tom, ako sa
Španieli spýtali náhodného okoloidúceho pred hotelom, kde by sa
niečo ako pivo dalo kúpiť, som bola svedkom iného zaujímavého
"predstavenia". Chlapík nás zaviedol pár metrov za roh
ku svojmu domu, predstavil nás svojej mame a dal nám privoňať z
hmoty pripomínajúcej plastelínu, ktorú som ja ani niektorí moji
spoločníci nedokázali identifikovať. Ukázal sa z neho pašerák
ópia z Afganistanu a pre zaujímavosť - chcel od nás 4000 rupii
(asi 1350 Kč alebo 50 eur) za cca 5 gramov.
Na druhý
deň sme dali mestu druhú šancu a vyplatilo sa. Tie isté ulice,
ktorými sme prechádzali večer za tmy, keď boli plné ľudí -
turistov a predavačov, v stredu doobeda pôsobili omnoho
prívetivejším dojmom. Pozreli sme si chrám s vyobrazeniami z
Kámásutry (podobné "perličky" nájdete v Indii na
mnohých miestach), vypočuli sme si prednášku od miestneho
aromaterapeuta o prírodnej medicíne (bohužiaľ však chcel za
olejčeky a korenie neskutočnú sumu), nakúpili sme niekoľko kusov
textilných suvenírov a párkrát sme sa museli v úzkej uličke
schovať do najbližšieho krámku, pretože okolo nás prechádzal
pohrebný sprievod s nosidlami, oznamujúci sa hlasným pokrikom.
Veľkým prekvapením dňa pre mňa bolo, keď som na ceste k taxíku,
ktorý nás podvečer viezol na stanicu, stretla skupinu slovenských
turistov. Prehodili sme zopár viet a ja som sa ponáhľala za
mojou skupinkou, aby sme si následne, presne po indicky, počkali nejakú
dobu na taxík, ktorý nás zaviezol na stanicu vzdialenú 100 km na
vlak do Agry.
 |
| Ganga pri pohľade z hotelovej terasy. |
 |
| Starec pred nepálskym chrámom. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára