V utorok sa mi podarilo prežiť prvú dlhú dennú cestu vlakom. Trvala od ôsmej do tretej hod. a po zbytok výletu sa budem snažiť, aby bola i jednou z posledných. Sedem hodín dňa sme tak strávili v spoločnosti rodiny s dieťaťom, ktoré striedavo poslúchalo a neposlúchalo rodičov, iných starších detí, ktoré prejavovali hlasné nadšenie z vecí ako tma v tuneloch, slečny, ktorá si na vedľajšom lôžku so slúchatkami na ušiach pospevovala svoje obľúbené indické hity, a vlakových predavačov, ktorí sa približne každých desať minút hlásili hlasným predstavovaním svojho tovaru. Tak napríklad "lassi, lassi, lasííííííí" je mliečny nápoj s roznymi príchuťami, "koffi, čaj, koffi, čaj, koffi, čáááááj" si domyslíte, a "samosa, samosa, samosááááá" je miestna vyprážaná špecialita z jednoduchého cesta pripravovaná často na počkanie pouličnými predavačmi. Lassi ani samosu som nemala zatiaľ odvahu ochutnať a asi sa to do konca pobytu už nezmení.
 . |
| Vstupná brána do chrámu v obnovenej dedine. |
Došli sme ale úspešne na stanicu a následne rikšou do turistického Hampi. Ako to tu v Indii chodí, dostali sme okamžite od šoféra rikše doporučenie na hostel s reštauráciou, samozrejme vlastnený jeho známym. Majitelia sa však nakoniec ukázali ako príjemní ľudia zvyknutí na turistov. Ubytovali sme sa, dali sme si večeru a počkali na Francúzov Ervana a Beu, ktorí za nami prišli z Mumbaja na pár dní na výlet. Chalani požičali gitaru, s ktorou sme strávili pekný večer na hostelovej terase s výhľadom na rieku.
Hampi je obnovená dedina v indickom vnútrozemí v štáte Karnataka, ktorá vstala z mŕtvych vďaka zreštaurovaným vykopávkam stredovekého mesta a významného náboženského centra. Na ploche cca 30 km štvorcových sa tu nachádza niekoľko zachovalých chrámových stavieb a neskutočne veľa zrúcanín, najstaršie z ktorých pochádzajú z 13-teho storočia. Samotnej dedine dominuje chrámový komplex Virupakšá (má to byť meno jednej z podoby boha Šivy) s impozantnou vstupnou bránou. Stavby i dedina sú zasadené do nádhernej polopúštnej krajiny so skalnými pyramídovými pahorkami, ktoré tvoria obrovské pieskovo sfarbené na seba naskladané kamene. Z najbližšieho pahorku, kam sme sa vydali v stredu, je úžasný výhľad na celú rozľahlú krajinu a starobylé ľudské výtvory uprostred "ničoho". Po všetkých prevažne mestských výletoch a samozrejme pobyte v Mumbaji pôsobila okolitá príroda neskutočne osviežujúco.
 |
| Starobylé stavby v krajine okolo Hampi. |
|
Trochu iný dojem vo mne zanechala dedina. Tú tvorila sieť asi troch krát troch malých na seba kolmých uličiek. Keďže miesto žije len z turistického ruchu, v každom dome je buď hostel, reštaurácia alebo obchod, najčastejšie so suvenírmi. Je to celkom príjemné miesto, až na to, že ako turista ním nemáte šancu prejsť bez toho, aby sa vám nesnažili miestni niečo predať či ponúkať svoje služby. Deti s pohľadnicami za nami chodili do reštaurácie počas raňajok a obeda a niektorým predavačom som nedokázala vysvetliť, že naozaj nenosím nijakú "handmade very cheap" (ručne vyrádanú veľmi lacnú) bižutériu a nemám eurá ani doláre, na ktoré by mi mohli poskytnúť "very good rate" (veľmi dobrý kurz). Tí istí ľudia ma zdravili a zastavovali zakaždým, keď som počas troch dní prešla po maličkej uličke. Z menších farebných batôžtekov, ktoré mi zo dňa na deň ušili v jednom malom obchodíku, som však mala radosť i potom, ako sa mi jeden z nich po prvom dni používania rozpáral.
 |
| Krajina v okolí. |
Po pamiatkach v okolí sme sa vydali i vo štvrtok, kedy sme si požičali bicykle. Miestami piesočné a skalnaté chodníky neboli prispôsobené pre bicykle, no sedemkilometrový okruh bol zjazdný a ukázala sa z neho pekná a príjemne náročná prechádzka. Došli sme do najbližšej "obyčajnej" dediny, dali si obed a popri potoku, banánových plantážach a popod žltkasté skalné pahorky sme sa dostali k rieke, v ktorej údajne sídlil krokodíl a znemožňoval kúpanie. Zrúcaniny bývalých náboženských stavieb pre nás prestali byť po nejakej dobe zaujímavé, no prírodu sme si užili do konca. Stretli nás tu však po ceste dve nepríjemnosti, ktoré si budem zrejme pamӓtať. Prvou bola žena vystavujúca na obdiv dieťa trpiace ťažkým fyzickým i mentálnym postihnutím. Pri rýchlom kroku, ktorým som okolo nich prešla, som si všimla, že dievčatko neurčiteľného veku sedelo v zvláštnej polohe a malo neprimerane maličkú hlavičku i končatiny. Ženská ma, rovnako ako na ostatných okoloidúcich, zdravila a ukazovala pritom na dieťa, aby sme sa akože prišli pozrieť. Prišlo mi to extrémne nechutné a bola to ďalšia z vecí, o ktorých som si doteraz naivne myslela, že v dnešnom svete snáď už neexistujú... Iná situácia sa nám stala v dedine, kam sme "zablúdili" po ceste a zastavili sa na obed. Odparkovali sme si bicykle na chodníku pred domom, ktorý bol zrovna tiež reštauráciou. Keď sme sa vrátili z iného podniku, privítal nás namrzený chlap s bicyklami vo svojom dvore a naozaj bizarnou historkou. Vraj kým sme boli preč, prišli policajti s tým, že parkovanie na chodníku je zakázané, a on, aby nedostal pokutu, im musel dať zadarmo obed - a od nás chcel, samozrejme, jeho preplatenie, vo výške necelých 200 rupií. Keď sme bez dlhšieho vybavovania sa odišli, vydal sa sa nami na motorke s dvoma mladšími spoločníkmi. Tí mu, našťastie, po chvíli dohovorili a on to vzdal. I tak ma však prekvapilo, čo všetko sú tu ľudia, pokiaľ ide o peniaze, schopní vymyslieť a tváriť sa pri tom neskutočne vážne. I napriek tomuto sme si však Hampi užili a mne osobne sa to miesto, skôr vďaka prírode než chrámom a zrúcaninám, veľmi páčilo. Opustili sme ho podvečer, keď sme odišli nočným autobusom opӓť na pobrežie do mestečka Gokarny.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára