Keď som v polospánku o pol druhej v noci stála na maličkej
vlakovej stanici niekde neďaleko pobrežia Arabského mora v strednej Indii,
stanici, ktorej meno som ani nepoznala, rozmýšľala som v tú noc opӓť, prečo to
vlastne robím. To miesto malo svoje zvláštne čaro. Okrem mňa a mojich troch
spoluputovníkov tu bolo celkom dosť cestujúcich, ktorí stáli, sedeli, či, ako
je to na indických staniciach bežné, ležali a spali na studenej kamennej
podlahe. Napriek množstvu ľudí toto miesto bolo tiché, osvetlené tlmenými
svetlami vychádzajúcimi zo staničnej budovy, a vyžarovala z neho zvláštna
atmosféra. Jeden z nekonečného počtu indických žobrákov si prišiel pýtať
peniaze, rozprával sa však viac so sebou samým než s nami a onedlho si na
betónovom peróne rozložil svoju deku. S ohlásením príchodu vlaku sa na
nástupište začali trúsiť ďalší a ďalší cestujúci, a my sme sa len krátko
pozastavili nad tým, koľko ľudí cestuje na diaľkový vlak odchádzajúci o druhej
v noci zo stanice tak vzdialenej od akýchkoľvek veľkých miest. A my sme boli
jednými z nich. Tí z vás, ktorí cestujete radi a často, bez ďalšieho účelu, len
pre cestovanie samotné, možno poznáte ten pocit - keď neviete presne, za čím,
ale viete, že jednoducho musíte ísť, iba preto, že máte príležitosť, pretože
cestovateľské príležitosti sa neodmietajú...
Týmto 12-hodinovým nočným vlakom sme teda prekročili hranice
medzi indickými štátmi Karnatakou a Keralou a prišli v stredu poobede do
Kočinu. Práve Kerala, malý pruh pobrežia na juhu Indie a historické centrum
indo-európskeho a čínského obchodu s korením, je najbohatším a
najprogresívnejším indickým štátom. Je považovaná za oblasť s najvyššou
životnou úrovňou, gramotnosť keralského obyvateľstva už dlhodobo prekračuje 90%
a aj ekonomické ukazovatele sú vysoko nad indickým národným priemerom.
Zmena bola viditeľná už na čistej a udržiavanej vlakovej
stanici v Ernakulum, pevninskom meste "zrastenom" s ostrovným
Kočinom, a rovnako príjemným prvým dojmom zapôsobil samotný Kočin. Je to
zaujímavé mesto, ktorého minulosť odráža pestrú koloniálnu skúsenosť Indie.
Vystavané Portugalcami, dobyté Holanďanmi a neskôr prevzaté pod britskú správu,
Kočin ako bývalé obchodné centrum južnej Indie uchováva mnohé európske vplyvy a
pamӓtihodnosti. Keďže pre nás však mesto znamenalo len krátku zastávku na ceste
do vnútrozemského Munnaru, videli sme históriu a súčasnosť Kočinu hlavne na
architektúre malých uličiek a kaviarní v samotnom centre. Uličky sú pekné a
čisté, vďaka čomu mesto pripomína atmosféru južnej Európy ešte viac než
rajastánsky Jodhpur. Že ide o turisticky navštevované centrum, vidíte na
všadeprítomných obchodoch so suvenírmi, ručne vyrábanými doplnkami a korením,
ako aj na miestnych cenách. V Kočine kúpite zaujímavejšie a na pohľad
kvalitnejšie veci než na bežných tržniciach napríklad v Mumbaji, reštaurácie pôsobia
luxusnejším dojmom a kaviarne sa interiérom podobajú tým naším. Nájdete tu
židovskú štvrť a podobne ako v Goe, opӓť porovnateľne viac kostolov. V jednom z
nich sme objavili bývalú hrobku Vasca de Gamy, ktorý tu zomrel v roku 1524.
Predtým, než ho 10 rokov po jeho smrti previezli do Lisabonu, bolo jeho telo
uložené v nenápadnej kamennej krypte tohto kostola.
Je možno trochu škoda, že sme naprehliadku Kočinu
nemali viac času. Po takmer dvoch celých dňoch strávených v centre sme Kočin
opustili v piatok na obed, kedy sme sa vydali opӓť do vnútrozemia na návštevu
čajovníkových plantáží v Munnare.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára