Do Gokarny sme sa dostali po "úžasnom" rannom zážitku, ktorý som sa pokúsila zaznamenať tak skoro, ako to bolo možné, v reštaurácii pri raňajkách. Uverejňujem tak, ako sa to postupne stalo:
Cesta nočným autobusom prebiehala bez problémov, až na to, že vodič sa poponáhľal a na miesto, kde sme vystupovali, prišiel oproti plánovanému príchodu o pol šiestej ráno o takmer dve hodiny skôr. Znamenalo to, že o trištvrte na štyri nás, rozospatých s narýchlo zbalenou batožinou, vyložil autobus na križovatke dvoch prašných, neosvetlených a neobývaných ciest. Bolo to však zároveň parkovisko pre zopár rikší a parkoval tam i taxík, zhodou okolností dostatočne veľký k tomu, aby pohodlne naložil šiestich turistov s batožinami. Pýtame sa na cenu, no keďže vieme, že nie sme v situácii, aby sme si mohli dovoliť vyjednávať, súhlasíme s 200 rupiami za 10 kilometrov a necháme sa zaviesť do Gokarny. Na ceste pred mestom nás zastavuje policajt a chce vidieť pasy. Kontrola však prebehla bez problémov a neskôr sa nás policajt už len spýtal, kam ideme a či máme dohodnuté ubytovanie. S taxikárom prehodili zopár viet, možno o tom, kam by nás mal o štvrtej v noci v spiacom mestečku zaviesť… Prechádzame ďalej prázdnými cestami, kde sa pred nami z tmy vynárajú chodci a cyklisti, kde sme však nestretli, až po posledných pár metrov v meste, jediné auto. Prichádzame do mesta a taxikár nám zastavuje na mieste, ktoré označil ako centrum, a my vidíme, že náš plán „schovať“ sa niekam v meste, kým sa rozvidnie, podľa možnosti aspoň na recepciu nejakého hotela, tak úplne nevyšiel. Ulica sa tu rozdvojuje, no obe jej vetvy lemujú malé obchodíky so stiahnutými plechovými roletami. Prázdne cesty osvetľujú slabé pouličné lampy a ani v jednom dome sa nesvieti. Pýtame sa, ako ďaleko je k pláži, a vodič nám ponúkne odvoz. Po pár odbočkách a asi dvoch minutách cesty sme pri pláži a zažívame ďalší šok. Mestská pláž vyzerá snáď ešte horšie než samotné mesto. Špinavá s kopami naplaveného odpadu, drevenými ohradami okolo niečoho, čo kedysi boli snáď novovysadené stromy, rozpadajúcim sa plotom pred troma zatvorenými obchodíkmi… so spiacimi kravami a túlavými psami, osvetlená jediným vysokým reflektorom, pripomíná pohľad z postapokalyptického filmu. Platíme ale za taxík a čaká nás ďalšie prekvapenie – vodič zrazu chce od nás 200 rupií za osobu. Hádame sa pri aute, no nepomáha, a tak odchádzame k altánku s lavičkami, ktoré vidíme neďaleko. Tu nás s nadšením vítajú dva psy - nevyzerajú nijako agresívne, no môžu mať choroby. O chvíľu za nami prichádza taxikár stále s tým istým– 200 na osobu. Opӓť sa hádame a chlap sa dokonca snaží proti nám poštvať psy. Fenky sa však s nami extrémne rýchlo skamarátili a pustili sa s varovným štekotom doňho. Pozeráme so Zdenkou na seba a čakáme, čo ešte bude nasledovať. Chvíľu sme dúfali, že taxikár odíde, no na toho chlapa nefungovalo nič. Zdenka mu nadávala do podvodníkov, ja som sa snažila ísť naňho s logikou a zdravým rozumom a pripomenúť mu, že s nami stráca čas a možno práve prichádza o iných zákazníkov, Bea prijala jeho hru a rovnako mu dookola opakovala, že na tom sme sa nedohodli, Ervan ho demonštratívne ignoroval, Jakub ho ignoroval úplne, a Filip mu ponúkol ešte jednu stovku. Po dvadsiatich minútach konečne pochopil, že z nás viac nedostane, a odišiel, tváriac za urazene, predstierajúc s mobilom, že snáď ide niekomu telefonovať. Našťastie sa už nevrátil, s posilou ani sám. Dlho som rozmýšľala, čo vedie dospelého človeka k tomu, aby sa správal takto; a či je chudoba, ktorá sa automaticky ponúka ako odpoveď, naozaj odpoveď dostatočná. Na pláži potom ešte za tmy zhasli svetlá a začali sa tam zbiehať ľudia, chvíľu posedeli na lavičkách vedľa nás a odišli, ktovie kam. Nevyzerali nebezpečne. Chvíľu po tom, ako odišiel taxikár, nás pozval na čaj majiteľ jedného z obchodíkov, ktorý už dlhšiu dobu pripravoval predajňu. Vďačne sme prijali a po úsvite, keď pláž začali zapĺňať rybári chystajúci lode a siete a vyrážajúci na more, kúpajúci sa ľudia a zberači nevedno čoho, vyrazili sme aj my, na najbližšiu pláž Om, ktorú príručka Lonely Planet popisovala ako použiteľnú na kúpanie. Prišli sme k nej bez problémov, cez zelenú krajinu v sprievode piatich túlavých psov a vychádzajúceho slnka. Dali sme si raňajky, našli jediné vhodné ubytovanie v jednoduchých plážových chatkách, a užívali sme si odpočinok po náročnom ráne. Dalo zabrať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára