Rada by som
sa s vami v jednom z posledných príspevkov podelila o zážitok z
práce v indickej nevládnej organizácii. Dúfam, že vás
neodradí, keď príspevok bude trochu "odbornejší" než
predchádzajúce.
Od pondelka
trávim čas v nevládnej organizácii menom Annapurna Pariwar v
meste Pune, vzdialenom asi 3 hodiny cesty od Mumbaja. Ide,
samozrejme, o dobrovoľnícku výpomoc, ku ktorej som sa dostala
vďaka sprievodkyni amerických študentov na univerzite, o ktorých
návšteve som písala na začiatku júla.
Annapurna
Pariwar je zvláštny a u nás nezvyčajný typ organizácie s
"oficiálnym" akademickým pomenovaním "social
enterpreneurship" či "sociálne podnikanie". Tu v
Indii sa tieto organizácie tešia rastúcemu záujmu akademikov -
sama som mala jeden kurz v škole, ktorý sa konceptu sociálneho
podnikania venoval - a čoraz väčšiu obľubu majú i v praxi.
Annapurna sa špecializuje na tzv. mikrofinancie. Mikrofinančné
schémy v rozvojových teóriách i praxi taktiež lákajú
pozornosť, avšak od "boomu", ktorý nasledoval po
úspechoch prvých programov niekedy v 90-tych rokoch, koncept
zdiskreditovali organizácie bankového charakteru, ktoré pod týmto
názvom začali poskytovať klasické komerčné pôžičky. Po tom,
ako som sa ešte na Mgr. štúdiu na MU k tomuto konceptu zľahka
dostala, som k nemu tiež bola podozrievavá a skeptická. Annapurna
je však nádherný príklad toho, ako tento model, keď sa robí
zodpovedne a bez úmyslu na závratný zisk, dokáže naozaj ľuďom
zmeniť život.
Mikrofinančný
model v podstate kombinuje princípy klasickej firmy a neziskovej
organizácie. Annapurna konkrétne začínala s pôžičkami, ktoré
sú najrozšírenejším typom mikrofinančného sociálneho
podnikania. Rozdiel medzi týmito organizáciami a klasickými
finančnými inštitúciami je jednoducho v tom, že organizácie
sociálneho podnikania neusilujú na prvom mieste, a vlastne ani na
žiadnom inom, o maximálny finančný zisk. Zároveň však nie sú
charitatívnou organizáciou, pretože jedna zo základných
podmienok mikrofinančnej schémy je vlastná udržateľnosť; inak
povedané organizácia si musí na seba vedieť svojou činnosťou
zarobiť a teda nejaký zisk, pokiaľ chce fungovať a naďalej sa
rozvíjať, musí generovať.
Jedným z
paradoxov rozvojových štátov je, že ich obyvateľom často na
relatívne veľkú osobnú zmenu stačia veľmi malé financie; mnoho
ľudí však nedisponuje ani tímito základnými prostriedkami.
Klientmi Annapurny sú takmer výhradne ženy žijúce v slumoch a
venujúce sa nejakej drobnej podnikateľskej činnosti - predajkyne
zeleniny na chodníkoch, krajčírky opravujúce odevy, slúžky
vypomáhajúce v domácnostiach, a pod. Všetkým týmto ženám by
pomohla drobná počiatočná investícia napríklad na nákup
kolesovej káry na prepravu zeleniny či šijacieho stroja, ktorá by
sa im vrátila už za krátku dobu. Keďže banky však samozrejme
posudzujú rizikovosť klientov podľa počiatočného kapitálu a
možnej zástavy, a znižujú úrokové miery s rastúcou výškou
pôžičky, sú pre tieto "podnikateľky" klasické bankové
pôžičky v podstate nedostupné. Pokiaľ ženy naozaj potrebujú
súrne peniaze, upisujú sa k rôznym nebankovým "podvodníkom"
a upadajú do dlhovej pasce, ktorá im nakoniec berie i to málo, čo
majú.
Annapurna
tak v podstate funguje ako sprostredkovateľ medzi bankou a
klientkami, keď ako veľká organizácia s preukázateľnou dobrou
históriou a platobnou disciplínou preberá na seba riziko
nesplatenia, požičiava si vo veľkom a tým znižuje úrokovú
mieru. Peniaze následne požičiava svojim klientkám za najnižší
možný úrok, ktorý je potrebný k tomu, aby si zabezpečila
vlastný chod. Bola som prekvapená, že rozdiel medzi nebankovými
pôžičkami a tými, ktoré poskytuje organizácia, dosahuje násobky
percent mesačne. Pre ilustráciu, záleží predsa na tom, či
dostanete pôžičku za 1,5 alebo 5 či dokonca 10-percentný mesačný
(!) úrok. Samotné pôžičky fungujú na prepracovanom komunitnom
systéme, kedy ženy organizované v malých skupinkách vzájomne
ručia za svoje splátky.
Model, ktorý je u nás nepredstaviteľný, v indickej stále silne
tradičnej, rodinne a komunitne založenej spoločnosti, funguje
výborne. Annapurna tiež poskytuje časť pôžičiek z úročených
úspor svojich klientiek, ktoré sú ženy povinné ročne odkladať.
Vďaka tomu sa v podstate správa v princípe ako klasická banka, s
tým rozdielom, že neprispôsobuje úroky dosiahnutiu maximálneho
možného, ale minimálneho nutného zisku. Napriek čomu, čo učí
mikroekonomická teória nulového zisku a medzných nákladov a
príjmov, ten rozdiel je v praxi často obrovský. (Pre záujemcov: Na čiste teoretickej úrovni jedna z
mikroekonomických teórii tvrdí, že po čase budú firmy vďaka
zvyšujúcej sa konkurencii v pôvodne ziskových sektoroch vyrábať
či poskytovať služby za cenu svojich aktuálnych nákladov, a ich
zisky nebudú vyššie než by boli prípadné zisky z inej
podnikateľskej činnosti.)
Spoločnosť
začínala mikropôžičkami, no postupne obohatila svoj program o
ďalšie projekty na podobnom princípe - mikro penzijné, životné
a zdravotné poistenie, ktoré vďaka tomu, že ho poskytuje i
rodinným príslušníkom, využíva v súčasnosti viac než 100 000
ľudí. Len spomeniem, že poviné zdravotné poistenie, aké poznáme
z Európy, v Indii neexistuje, veľká väčšina ľudí si zdravotnú
starostlivosť preto musí hradiť sama. Okrem finančných služieb
tiež Annapurna prevádzkuje pre svoje klientky za malý poplatok
detské jasle a hostel.
Jedinou
aktivitou, ktorá neprodukuje vlastný príjem a je teda založená
na čiste charitatívnom princípe, je projekt vzdelávacieho
štipendia, ku ktorému som bola zaradená. Organizácia plánuje v
blízkej dobe aktívnu kampaň s cieľom získať nových darcov
spomedzi domácich i zahraničných spoločností a jednotlivcov, čo
inak znamená presvedčiť bohaté firmy a ich zamestnancov, aby
venovali malú časť svojich ziskov a mzdy na podporu štúdia detí
ich klientiek. Prekvapivo podľa slov manažérky projektu indickí
zamestnanci i zamestnávatelia, i tí z bohatších vrstiev, majú
silný zmysel pre komunitu a spoločnosť a keď príde na darovanie
a pomoc chudobným, sú často celkom ochotní. Po tom, čo všetko
som počula, čítala a videla o obrovských rozdieloch medzi ľuďmi,
mi to znelo trochu zvláštne, no vysvetľujem si to tým, že ľudia
nemusia byť rovnostárski (indická kastovná spoločnosť takou
rozhodne nie je) na to, aby boli solidárni...
Po dohode s
manažérkami, vzhľadom k môjmu veľkému handicapu - neznalosti
marátštiny (miestny jazyk v štáte Maharaštra) - je mojou úlohou
pripraviť prezentačné materiály a interný manuál pre
zamestnancov Annapurny, ktorí budú kontaktovať nových
potenciálnych donorov. Nečakala som síce takéto umiestnenie, ale
i skúsenosť s public relations, marketingom fundraisingu a inými
anglickými výrazmi, ktoré som doteraz nemala príliš v obľube,
sa môže hodiť.
A na záver:
Dnes som bola v Annapurne štvrtý deň a mala som šťastie, že ma
prijala vrchná šéfka a zakladateľka spoločnosti, dr. Medha Purao
Samant. Táto žena, dcéra ekonóma a charitatívnej organizátorky,
a sama vlastníčka doktorátu, založila pred dvadsiatmi rokmi
Annapurnu tým, že požičala deviatim chudobným "podnikateľkám"
malý obnos rupií. Za dvadsať rokov sa jej organizácia vyvinula v
inštitúciu poskytujúcu zvýhodnené pôžičky viac než 35 000
klientov, hlavne však klientkám, žijúcim v 200 slumoch v Pune a
Mumbaji.
Sama dr.
Medhatai, ako ju v organizácii familiárne volajú (slovo "tai"
znamená v jazyku Marathi označenie pre staršiu sestru) je jedna z
tých ľudí, stretnutie s ktorými môžte považovať za zážitok.
Jej zamestnankyne k nej majú viditeľný rešpekt a úctu, vo mne
zanechala dojem veľmi kultivovanej, inteligentnej a vzdelanej ženy.
Rozprávali sme sa o mnohých veciach - o začiatkoch a súčasnosti
organizácie, získavaní sponzorov, ale i o indickom boji s
korupciou, ekonomike, rozvojovej ceste a intelektuálnej debate o
budúcnosti krajiny... Rozprávala realisticky, avšak pozitívne,
presne v štýle, ktorý mi dodáva energiu a pocit, že i tie
najhoršie veci ide zmeniť k lepšiemu, pokiaľ ľudia naozaj chcú.
Čaká ma tu v Annapurne ešte sedem dní, na ktoré sa celkom
teším.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára