Munnar, 14. - 16.09.2013, sobota - pondelok, deň 101. - 103.

V piatok poobede sme odišli hrkotajúcim miestnym autobusom z Kočinu do vnútrozemského Munnaru. Prekonali sme asi 1500 výškových metrov a okrem zmeny tlaku nás privítala zima a dážď. Na chladné počasie som, v sandáloch od mora, bez jediného svetra či bundy, nebola pripravená, rovnako ako na jemný, no vytrvalý dážď, ktorý nás sprevádzal takmer celé tri dni nášho pobytu. Munnar však pre mňa predstavoval očakávaný vrchol nášho výletu a napriek týmto rozmarom počasia ma nesklamal.

Čajovníkový krík.

Malé mestečko samo osebe nie je ničím výnimočné a nenachádza sa v ňom nič konkrétne, čo by stálo za zvýšenú pozornosť. Turisti ho však navštevujú často, kvôli čajovníkovým plantážam rozprestierajúcim sa v jeho okolí. Mesto je známym pestovateľským miestom indického čaju a dokonca má svoje čajové múzeum, ktoré návštevníkom predstavuje históriu a súčasnosť pestovania čaju v okolí Munnaru. Dozvedeli sme sa v ňom napríklad, že:

Tradíciu pestovania čaju v Munnare založili Briti na konci 19. storočia a niektoré zo stromčekov - čajovníkov vysadených v tej dobe poskytujú úrodu ešte i dnes. Čajovníky sú malé drevinaté kry, dorastajúce do výšky cca 1 metra. Krovinaté stonky sa strihajú až ku koreňom každých 5 rokov, no samotný koreň dokáže plodiť i 150 rokov. Samotné listy sú pomerne tuhé, vyrastajú zo zdrevnatenýh stoniek a otrhávajú sa ručne, obvykle trikrát do roka. Keďže celé údolia a úbočia hôr v širokom okolí Munnaru sú vysadené čajovníkmi, skúsila som si predstaviť, ako náročná práca zber čaju musí byť. Dnes pracujú ako zberačky hlavne ženy, ktoré lístky otrhávajú buď priamo prstami, alebo s použitím jednoduchých špeciálnych nožníc.

Okolie Munnaru.

Takto nazbierané čajovníkové lístky putujú do fabriky, kde sa následne, opäť manuálne, triedia. Tri "farebné" druhy čaju, ktoré poznáme, v skutočnosti nepochádzajú z rôznych druhov rastlín, ale rozlišujú sa podľa zrelosti. Spodné lístky, najstaršie, najpevnejšie a najtmavšie, sa stanú čiernym čajom, stredne "dozreté" budú zeleným, a vrchné, najmladšie, najjemnejšie a i najmenšie sa predávajú ako biely čaj. Tých je, samozrejme, veľmi málo, čo odráža i cena bieleho čaju nielen u nás, ale i v mieste jeho pôvodu, v Munnare. Podarilo sa mi kúpiť jeho malé množstvo v jedinej z predajní v mestečku a i na naše bežné ceny bol pomerne drahý.

Čierny čaj sa následne spracováva mechanicky, kedy sa lístky drvia a pri niekoľkých preosiatiach sa ďalej triedi jeho kvalita podľa veľkosti nadrvených častí. Prifarbovaný (najčastejšie zelený) čaj sa vyrába pomerne komplikovane. Z čajových lískov sa najprv vyžmýka "šťava", a následne sa napustia extraktom z požadovanej rastliny, napríklad jasmínu. O žiadnych chemických prímesiach nám sprievodca v múzeu nerozprával...

Plantáže.

Po návšteve múzea sme sa šli prejsť pomedzi plantáže do priľahlých kopcov nad mestečkom. Na úbočia posiate sýtozelenými čajovníkmi bol nádherný pohľad a my sme si napriek občasnému dažďu vychutnali prvú prechádzku v prírode po veľmi dlhej dobe. Prekvapili nás tam však pijavice, o ktorých sme sa neskôr dozvedeli, že sa tu po dažďoch objavujú bežne. Nečakali sme ich a nedávali sme si pozor, dvaja z nás preto obdržali na nohách zopár uštipnutí. Pijavice nie sú nebezpečné, pokiaľ sú však prisaté dlhšiu dobu, nemali by sa, podobne ako kliešte, odtrhávať, aby vo vás časť z nich nezostala. Vraj na ne pomáha vypálenie cigaretou. Tie naše sme našťastie objavili dosť skoro a túto "alternatívnu liečbu" sme nemuseli skúšať.

Na druhý deň sme ja s Jakubom vyrazili na vyhliadkový výlet do okolia organizovaný miestnou cestovnou kanceláriou. Hlavným bodom programu bola vyhliadka na 2000 m. vysoké pahorky pohoria Západný Ghát, ktoré sa tiahne severo-južným smerom pozdĺž indického západného pobrežia. Hory akoby vyrastali z rovinatej krajiny, ktorá sa črtala v diaľke, posiata veternými elektrárňami. Bol na ne úžasný pohľad, a mňa vtedy zamrzelo, že vysokohorská turistika sa vo vnútrozemskej Indii turistom nedoporučuje...

Cestou na vyhliadku sme ešte zazreli dva prírodné (nedomesifikované) slony. Pásli sa na stráni, kam bol na ne dobrý výhľad od cesty, a v zelenej krajine vyzerali omnoho prirodzenejšie a spokojnejšie než tí nešťastlivci slúžiaci ako turistické atrakcie na rôznych miestach Indie. Táto skúsenosť s divokou prírodou bola zároveň naša jediná, pretože žiadny z neďalekých národných parkov a prírodných rezervácii sa nám nepodarilo navštíviť. V pondelok na obed sme totiž opustili Munnar a vydali sa opäť k pobrežiu.
 

Západný Ghát.