V sobotu
ráno som teda nastúpila obávanú najdlhšiu vlakovú cestu, akú
som doteraz absolvovala; nepretržitých 29 hodín a 1 800 kilometrov
vo vlaku už možno nikdy neprekročím. Cesta však bola prekvapivo
celkom príjemná, rozhodne príjemnejšia než predchádzajúce.
Hoci sa nám nepodarilo kúpiť lístok v klimatizovanom vagóne, i
ten obyčajný, do ktorého sme sa dostali, bol prekvapivo omnoho
čistejší, než tie, na aké som si doteraz (ne)zvykla. Vlak šiel
celý víkend a z Trivandra do mesta Chandigarh severne od Dilí a
urazil presne 3415 kilometrov a 57 hodín. Jeho pesažiermi boli miesto
rodín s deťmi hlavne ľudia cestujúci do práce, ktorí robili
omnoho tichšiu spoločnosť. Dokonca aj predajcov vo vlaku som
párkrát vďačne využila. Niekoľkokrát sme s Jakubom užasli nad
tým, že cesta stála na osobu neuveriteľných 590 rupií - za ich
ekvivalent, necelých 8 Eur či 200 Kč, sa doma nedostanem 250 km z
Brna do Považskej... Nakoniec nás teda vypredaný klimatizovaný
vagón ani trochu nemrzel.
V nedeľu
poobede po príchode sme si v Mumbaji dali výbornú zmrzlinu a
unavení z cesty došli do školského kampusu. Ubytovala ma kamoška
Dechen a večer sme zašli s Corinou na večeru. Nečakala som to,
ale školský kampus, ktorý som s nadšením pred troma týždňami
opúšťala, bol po celom výlete celkom príjemným a ukľudňujúcim
miestom. Nezostala som tam však dlho, pretože v pondelok ráno som
sa ponáhľala do nevládnej organizácie v inom veľkom meste Pune.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára