V Indii je
celkom bežné, že mestá majú v mnohých mietnych jazykoch viacero
názvov, ktoré sa na seba niekedy ani veľmi nepodobajú. Iné meno
pre hlavné mesto Keraly je Thiruvananthapuram, Mesto posvätného
hada. Trvalo mi nejakú dobu, kým som si toto slovo dokázala po
slabikách zapamätať, no stále mi je pohodlnejšie hovoriť o ňom
ako o Trivandre. Leží takmer na samom geografickom juhu Indie,
necelých necelých 90 kilometrov vzdušnou čiarou od južného
mysu.
Od tohto
mesta, ktoré bolo poslednou dvojdňovou zastávkou našej cesty, som
veľa nečakala a o to viac ma prekvapilo. Zdenka s Filipom po istom
rozčarovaní z keralského počasia a indických obchodných praktík
zamierili z Alaphuzze opäť do Goy, do Trivandra sme teda odišli
len ja s Jakubom.
Už vo vlaku
sa k nám pripojil Angličan Freddie, ktorý cestoval sám mesiace po
Indii s hlavným cieľom cvičiť jógu. Keď sme v meste začali
hľadať ubytovanie, stretli sme druhého spoločníka, Izraelčana,
ktorí nás s nadšením zdravil ako prvých zahraničných turistov,
ktorých tu stretol. Následne sme zažili zvláštnu vec,
keď niekoľko lacných hostelov, ktorých bolo centrum plné, bolo
vypredaných. V meste sa totiž konal veľký festival, lákajúci
návštevníkov z blízka i ďaleka. Nakoniec sa nám podarilo
ubytovať spolu s Freddiem v trojmiestnej izbe v jednom z lacnejších
hotelov neďaleko nádražia. Na druhý deň ráno sme všetci štyria vyrazili do
centra, alebo aspoň na miesto, o ktorom som predpokladala, že
predstavuje centrum.
Trivandrum
je totiž moderné veľkomesto bez typického starého centra, tržníc
a malých uličiek, aké sme videli zatiaľ vo všetkých iných
mestách. Miesto klasických nízkych domčekov mu dominujú sklenené
firemné budovy a nákupné centrá. Stredom mesta sa tiahne asi 4 km
dlhá rušná hlavná ulica, ktorá sa neďaleko vlakovej stanice
križuje s inou podobnou cestou. Mesto je na indické pomery naozaj
čisté a jeho život pripomína tradičné západné metropoly.
Možno to bolo len kvôli festivalu, no ulice boli večer osvetlené
obrovským množstvom žiaroviek a svetelných reťazí. My sme sa vo
štvrtok ráno vydali do okolia obrovského chrámu, kam nás však
ako turistov odmietli vpustiť, a po krátkej prechádzke do blízkeho
múzea. Hoci nie som veľkým nadšencom pre
lokálne historické múzeá, expozície v čiastočne drevenom
mestskom palácovom komplexe boli celkom zaujímavé. Po obede sme si
šli pozrieť zoologickú záhradu, ktorú najnovší Lonely Planet
označuje za hlavnú turistickú atrakciu, keďže sa v nej natáčal
film Pí a jeho život. Antilopy, leopardy, plameniaky, a hlavne
zívajúce hrochy za 20 rupií vstupného určite stáli.
Na druhý
deň sme sa rozlúčili s našimi dvoma novými kamarátmi a s
Jakubom vyrazili do Varkaly, 40 km vzdialeného prímorského
turistického strediska. Nafotili sme jeden z typických indických
farebne zdobených chrámov, prešli sme sa po skalných útesoch nad
zrovna zaplavenou plážou, a vrátili sa do Trivandra práve včas,
aby sme videli vyvrcholenie festivalu, sprievod alegorických vozov
prechádzajúci hlavnou ulicou mesta. Keralský festival Onam je,
podľa dôležitosti, akú mu miestni pripisujú, zrejme niečo ako
naše Vianoce. Trval 6 dní, prilákal do mesta obrovské množstvo
ľudí a piatkový sprievod bol jeho vyvrcholením.
Zo 160-tich
vozov sme stihli vidieť viac než polovicu. Bolo pre mňa veľkým
prekvapením, koľko rôznych organizácií v meste a jeho okolí
pôsobí. Firmy, školy, občianske združenia, mestské a štátne
organizácie, všetci mali na festivale svoj väčší či menší
príspevok. Tak napríklad, vedecké múzeum viezlo obrovského
ozvučeného dinosaura, energetické spoločnosti predstavovali svoje
veterné elektrárne, jedna neziskovka názorne upozorňovala na
problém násilia na ženách, v pralese cestovnej kancelárie
"Monzoon tourism" pršalo a na jednom voze dokonca usmiate
makety pľúc a srdca povzbudzovali k darovaniu orgánov. Príroda,
lode, zvieratá, technika; zásah záchrannej služby, lekáreň,
model DNA; filmový festival, deti na korčuliach, domčeky,
stromčeky a mnoho iného. Účinkujúcich sprevádzali hudobníci
hrajúci na tradičné indické "tabla", nástroje
vzdialene pripomínajúce bubny či africké bongo, a krátke tanečné
vystúpenia mužov a žien v tradičných keralských kostýmoch.
Keralské tradičné umenie sa nazýva kathakali a spoznáte ho podľa
obrovských zlatých a farebných kostýmov a nazeleno namaľovaných
tvárí. Stretli sme sa s jeho sochami v múzeu, videli sme divadelné
predstavenie v telke na hoteli, a teraz i tanečníkov a "hercov"
naživo v sprievode. Celý sprievod prechádzal hlavnou ulicou pri
odklonenej doprave asi dve hodiny a my sme ho nasledovali ešte
niekoľko stoviek metrov do odľahlejšej časti mesta. Keďže to
bol posledný deň nášho výletu, zavŕšili sme ho večerou v
reštaurácii drahého hotela, ktorá si za kvalitnú obsluhu
účtovala len o niečo vyššie ceny než bežné podniky. V sobotu
ráno sme z Trivandra, ktoré nám pripravilo túto nečakanú
rozlúčku s južnou Indiou, odišli vlakom rovno do Mumbaja.
P.S.: Prvé
fotky z výletu sa budem snažiť nahrať do blogu i na Picasa hneď
po tom, ako sa mi podarí donútiť fotoaparát a hlavne jeho
SD-kartu k spolupráci. Keďže ani jeden z nás nie sme teraz v
Mumbaji, tisícky fotiek z Jakubovho foťáku budem mať k dispozícii
o necelé dva týždne. Verím, že sa budú páčiť, a zatiaľ
ďakujem za pochopenie. :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára