Dnes sme si
urobili výlet na neďaleký Elephanta Island, ostrov známy svojimi
jaskyňami s vytesanými sochami a stĺpmi starými asi 1500
rokov. Je to zvláštne vedieť, že toto všetko vzniklo v dobe,
kedy sa naši predkovia sťahovali východnou Európou a žili v
nanajvýš drevených obydliach bez nejakej známej formy politickej
organizácie. O starovekom Grécku a Rímskej ríši u nás vieme
pomene dosť, avšak práve na miestach ako Elephanta Island si
človek uvedomí, ako málo tušíme o civilizáciách na východe.
Výlet sa nám ale nanajvýš nevydaril, aspoň podľa môjho
(neskromného?) úsudku. Moji traja českí kolegovia si, naopak, deň
celkom užili.
 |
| Na lodi tesne pred dažďom. |
Ráno začalo
tradične daždivo. Nastúpili sme do vlaku smerujúceho do centra
mesta, my so Zdenkou celkom bez problémov, no chalani sa doňho
nezmestili (už nás to vlastne ani neprekvapilo) a prišli asi o 15
minút neskôr. Chvíľu sa zdalo, že prestane pršať. Po príchode
sme si vyfotili krásnu koloniálnu budovu stanice Chatratapati
Shjivali zapísanú na zozname UNESCO a prešli na autobusovú
zastávku, kde sme sa odfotili s niekoľkými Indmi a hlavne Indkami
v nádherných šatách a oni s nami. Jeden pán požiadal Jakuba o
zaslanie fotografie a my sme z toho mali veľkú radosť. Odviezli
sme sa autobusom ku Gate of India a inheď nasadli na loď smerujúcu
k ostrovu. Na palube sme zasa robili fotky mumbajskej pobrežnej
dominanty, indických rodín a okolitých prístavov s odparkovanými
nákladnými loďami. Počas tejto cesty však začalo opäť pršať
a do večera neprestalo.
Vystúpili
sme z lode a lialo. Lialo celú cestu až k jaskyniam, pred ktorými
sme sa nachvíľu schovali pod známy modrý igelit a rozmýšľali,
čo ďalej. Môj návrh, aby sme to otočili, bol prehlasovaný
pomerom 3:1, a tak sme pokračovali. Náladu nám všetkým trochu
zdvihlo, keď som našla spiatočný lístok a videla, čo z neho
zostalo - kusy rozmočeného papiera prilepené ku vrecku kraťasov.
Kúpili sme si lístky (s neuveriteľnou "národnostnou
prirážkou" - "Indians - 10, Foreigners - 250"), na
ktoré sme dostali zľavu, zrejme ako kompenzáciu za chýbajúceh
sprievodcu, a šli sme priamo k jaskyniam. Jaskyne sami osebe sú
úžasnou architektonickou historickou pamiatkou, no ja som zrovna
nebola v nálade niečo také oceniť. Odfotila som sa s pár
turistami, ktorí ma o to požiadali, a dokumentovanie kamenného
hinduistického interiéru som prenechala Zdenke a Jakubovi. Na
spiatočnej ceste si všetci okrem mňa dali obed v reštaurácii a
vyrazili sme k lodi, ktorá nám pred očami odplávala.
 |
| Detail výzdoby. Autor: Jakub |
 |
| Vstup do hlavnej z jaskýň.Autor: Jakub |
Po príchode
na pevninu nás čakalo ďalšie nemilé prekvapenie, keď nás loď
miesto pri Bráne Indie vysadila v nejakom špinavom nákladnom
doku, a my sme netušili, kam sa odtiaľ vydať. Za pomoci menšej
skupinky indických turistov sme nakoniec došli, mokrí až po uši,
na nejakú stanicu, odkiaľ nám práve z protiľahlej koľaje ušiel
vlak, a nasadli do vlaku, ktorý šiel asi o 15 minút neskôr. Na
ceste domov sme sa na železnici zasekli asi na hodinu, a keď sme
konečne opäť vyrazili, na ďalších zastávkach nastupovali snáď
všetci cestujúci, ktorí na vlak po celú tú hodinu čakali...
Táto cesta vlakom, horšia než ktorákoľvek iná doterajšia, bola
pre mňa vlastne len tematicky vhodným zakončením nie veľmi
vydareného dňa. Držala som batoh nad hlavou kvôli fotoaparátu a
dúfala, že mi ho ženy telami nepomliaždili už predtým. Foťák
však dnešnú cestu nakoniec prežil bez ujmy, ale mobil,
inak kus mojej elektroniky, o ktorom som doteraz bola presvedčená,
že prežije snáď všetko na svete, skončil po pobyte v premočenom
batohu s nejakou vyblednutou obrazovkou. Aby som sa však opäť
rozlúčila s niečím pozitívnym - došli sme z vlaku rovno na
večeru a ja som si po celom dni v daždi a bez jedla dala toľko
toho korenistého ako ešte nikdy doteraz. A nevadilo mi to.
 |
| Obyvatelia ostrova. Autor: Jakub |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára