Mumbai, 07.06.2013, piatok - deň prvý

Piatok skoro ráno, sedím po 20-hodinovej ceste z Brna cez Prahu a Istanbul v taxíku rútiacom sa prašnými a zapáchajúcimi ulicami okolia mumbajského letiska a pýtam sa, prečo to vlastne robím. Prečo, prečo, prečo som sem išla, za čím a akú potrebu mi toto miesto malo uspokojiť?! Hovorili mi, že na kultúrny šok sa človek nepripraví.. nesnažila som sa, no myslela som si, že už som čítala dosť a po skúsenosti z Turecka ma už len tak niečo neprekvapí. Omyl. India má pre každého naozaj niečo. Nie vždy to však je pozitívne. Prekvapivo však reagujem triezvo a s odstupom. Na príšerné teplo o pol siedmej ráno, všadeprítomný smrad a špinu, ktoré boli zrejmé už na letisku pri vystupovaní z lietadla, na dopravný chaos zúriaci všade naokolo, v ktorom sa však domáci za pomoci klaksónov svojich vozidiel pohybujú s neuveriteľnou obratnostou, na kopy odpadu lemujúce cestu, na rozsýpajúce sa či nedostavané budovy, dokonca i na to, keď si poprvýkrát veľmi skoro uvedomujem, že to, čo leží vedľa cesty, sú ľudské bytosti, konkrétne deti... Míňame ošarpané plechové búdy, ženy variace jedlo na krajnici pri ceste za použitia niečoho, čo vyzerá ako kanister (od benzínu?), prvé dve (posvätné?) kravy, rozsypané domy s ošumelými reklamnými štítmi, rozostavanú diaľnicu, no "krajina" sa postupne mení... Zdenka po chvíli pripomína, že už to vyzerá lepšie, tá rieka síce že bola tekutý humus, ale ľudia už majú aspoň všetky končatiny.. toho človeka s fyzickým postihnutím, ktorého zazrela z auta ona, som ja zrejme radšej nevedome prehliadla.. Dievča bez prstov, ktoré sedelo v jedálni dnes (prvý deň, pozn.) sa mi už prehliadnuť nepodarilo. Dorazíme teda úspešne ku škole, taxikár je prekvapivo chápavý a po predchádzajúcom odmietnutí „tip-u“ pre jeho kolegov, ktorí nám na letisku vyložili batohy na strechu, už od nás žiadne ďalšie sprepitné nechce. „Odbavenie“ na intráku prebieha tiež prekvapivo hladko a v pohode, na to, že je možno 7 hodín ráno, to tu vyzerá, že nás očakávali a boli na nás prichystaní. Dostávame od milej slečny, ktorá ale nevie po anglicky, so Zdenkou svoju izbu spolu za 500 dolárov mesačne a zažívame druhý (ne)kultúrny šok. Nevadilo by mi, že celý areál vrátane našej izby je na naše pomery dosť starý a opotrebovaný, ani to, že za ňu platíme tak nehoráznu sumu... Čo ma vo chvíli, keď som ju začala skúmať, nahnevalo najviac, bol prach na poličkách, v kuchyni, kúpeľni a takpovediac všade. Nebola ho veľká vrstva, ale spolu s nejakou tou mastnotou na hriankovači, kanvici a ostatných spotrebičoch to dotváralo na prvý dojem trochu zlý obraz. Toto nie je vec peňazí, ale slušnosti, a v civilizovaných krajinách, kam India chce patriť, sa to nerobí... Umyli sme si poličky v plechovej skrini, sadli so Zdenkou na postele a rozmýšľali sme, či sa smiať alebo plakať. Toto bude najbližšie štyri mesiace náš prechodný domov. Čo tu? (Naši chalani, ktorí bývajú vedľa, k nám onedlho prišli na návštevu so slovami „Aké to tu máme pekné... čistý sporák a chladnička bez hrubej vrstvy rozmnožujúcej sa plesne..." Na druhej strane, aby som rozprávanie trochu vyvážila: Dievčatá zo študijného sú naozaj skvelé. Sú tak trochu "poplety" a majú problém s efektivitou práce, ako poznamenala Zdenka, no sú naozaj ochotné, vybavujú za nás, čo sa dá a poskytujú aj informácie, ktoré by rozhodne nemuseli (Som zvedavá, či si Jakub naozaj kúpi tú gitaru, na ktorú dostal tip na obchod). Strávili sme síce u nich omnoho viac času, než by bolo potrebné, keby vedeli veci riešiť priebežne a napríklad viaceré zároveň, ale uvedomujem si, že toto je už kritika silne ovplyvnená mojou profesionálnou deformáciou a nebudem ju preto považovať za relevantnú.:-) Naozaj, starajú sa o nás veľmi dobre a prvý deň sú tým, čo najviac vyvažuje negatívnu stránku celého tohto dobrodružstva.

Ono to ale bude lepšie. Naozaj, verím tomu. Človek si zvyká a ja som tvor relatívne nenáročný. Nakoniec som si zvykla zatiaľ skoro na všetko, a tak zlé ako práca v Turecku, s ktorou som mala osobný morálny problém, to tu nebude. Zajtra ideme na výlet po meste zo študijného oddelenia. Dnes sme spoznali americkú Nemku černošského pôvodu Corinu, indickú študentku Noli, ktorá ide na výmenu na MU a dvoch francúzskych spolubývajúcich našich chalanov. Boli sme v meste na nákupe a hoci som nakoniec nič nezohnala (čo okrem iného znamená, že sa mi veľmi hodia všetky tie veci, ktoré som si pôvodne brala len preto, že mi zostalo v batohu nevyužité miesto), nebola to chyba mesta.. Nákupné centrá naozaj nie sú mojím obľúbeným miestom nikde na svete. Viezli sme sa poprvýkrát autorikšou, mumbajským taxíkom bez dverí, naozaj úžasný zážitok, vracali sme sa o pol ôsmej, už viac-menej po zotmení, ale prekvapivo som sa necítila nebezpečne. Uvažovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť cez víkend; a ja naozaj verím, že sa mi tu pomaly začne nejakým zvláštnym spôsobom páčiť.
Edit. 09.07.2013: Z textu to môže tak vyplynúť, tým "deti ležiace pri ceste" som nemyslela, že sú mŕtve. Len ma šokovalo, že si nemajú kde inde odpočinúť.