Mám za
sebou dostatočne dlhú dobu pobytu v indickej metropole, takže pristupujem k malej
rekapitulácii. Môžem povedať, že na mnohé veci si už zvykám a
mnohé iné ma už neprekvapujú. Už napríklad nemám potrebu fotiť každú
väčšiu skládku odpadu pri ceste; a všadeprítomné vrany
prehrabujúce sa v ňom už beriem len ako mumbajskú obdobu našich
mestských holubov. Neťahá ma to už hladkať a kŕmiť
psy a mačky, pre ktoré mám doma jednoducho slabosť. Prestáva mi
vadiť neustály dážď a kaluže na chodníkoch a necítim sa,
akoby na mňa všade striehla infekcia, čakala na to, kedy si po
pobyte vonku neumyjem ruky dezinfekčným mydlom. Zvykla som si spať
pri hluku zapnutého ventilátora, sprchovať sa v studenej vode,
používať čističku vody a pri otváraní okna kontrolovať
moskytiéru. Odvykám si jesť čokoládu a sušienky, ktoré mi tu
príliš nechutia, pri mojej spotrebe sa ťažko kupujú "do
zásoby" a oproti iným potravinám sú pomerne drahé. Dokonca
už dokážem zjesť - síce s nepomerne obrovskou porciou ryže, ale
predsa to považujem za veľký pokrok - tradične nakorenenú
večernú polievku. Učím sa, že najlepšie ovocie sa, rovnako ako
u nás, kupuje na trhu skôr než v supermarkete, učím sa zjednávať
ceny a nepodliehať lákadlám výhodného zmenného kurzu. Na naše
pomery je tu totiž skutočne všetko veľmi, veľmi lacné - i tie
najdrahšie veci dostanete za cenu, za akú sa bežne predávajú u
nás na Slovensku či v Česku. A učím sa chodiť taxíkom -
autorikšou - na vzdialenosti, ktoré by som doma s radosťou prešla
po vlastných. V Brne som bola zvyknutá behať a chodiť pešo či
na bicykli všade, kam sa len dalo. Tu však ulice nie sú
prispôsobené pohodovým mestským prechádzkam a ja v tejto
šialenej premávke a na chodníkoch plných pouličných predavačov
nemám chuť chodiť v meste v podstate nikam. Dnes som však bola na
mojej prvej lekcii jógy vôbec. A hoci k jóge som sa vždy doteraz
stavala skôr skepticky, po skoro dvoch týždňoch bez väčšej
fyzickej aktivity bola táto večerná hodina neskutočne energická
a osviežujúca.
Čo sa týka
školy, je úžasné, že na rozdiel od prvých dní sa teraz už
stále stretávame s novými spolužiakmi, bez toho, aby sme sa
vôbec museli snažiť. Študenti si nás nachádzajú sami, sú na
nás zvedaví a niekedy, napríklad pri hľadaní správnej učebne,
veľmi nápomocní. Pokiaľ môžem za tú krátku dobu rozpoznať,
povedala by som, že TISS je naozaj veľmi kvalitná vzdelávacia
inštitúcia a tomu zodpovedajú i jej študenti. Jeden z rozdielov,
ktorý som si všimla ihneď na prvých prednáškach, bol trochu
zarážajúci: indickí kolegovia nemajú taký problém rozprávať,
aký vidím všeobecne u mojich českých a slovenských spolužiakov.
Jednotlivé kurzy, i prednášky, nehovoriac o seminároch, sú tu
vyučované veľmi interaktívnou formou, ktorej sa študenti sami
dožadujú. Na dnešnej hodine sa nás napríklad vyučujúci po
predstavení osnovy kurzu spýtal, čo od kurzu očakávame my a na
čo by sme sa chceli zamerať - a Indovia odpovedali omnoho
aktívnejšie, než som zvyknutá z nášho českého prostredia.
Viem, že tých z vás, ktorí máte za sebou študijný pobyt na
"Západných" univerzitách, tento prístup možno
neprekvapí, no ja som takéto progresívne a otvorené prostredie tu v Indii určite
nečakala. Naopak, na čom by škola mala ešte rozhodne popracovať,
sú organizačné "detaily", ktoré však niekedy veľmi
nepríjemne kazia celkový dojem. Keď vám nesedí miestnosť
prednášky uvedená v rozvrhu, ktorý ste pár dní predtým na
niekoľký pokus získali od študijného oddelenia a ktorý nakoniec
vidíte i na dverách učebne, náladu vám to rozhodne nepozdvihne. Podobne ako keď prídete na prednášku a dozviete sa na mieste, že sa nekoná... Celkovo ale môžem povedať, že škola ma prekvapila zatiaľ príjemne; a to ostatné tiež pôjde, len to chce čas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára