Indický zápisník: Mumbai, 23.06.2013, nedeľa

Dnes vám v príspevku opíšem neuveriteľný chaos v organizácii indickej verejnej dopravy, krásu indického vidieka a prekvapenie miestnych obyvateľov z príchodu bielych turistov. Na dnešný nedeľný deň sme si totiž naplánovali výlet do neďalekej dediny za mestom, na miesta, o ktorých sme na internete čítali, že v okolí Mumbaja stoja za návštevu. Kým sme sa tam však dostali, zažili sme opäť nejedno prekvapenie.

Už posledných pár dní intenzívne nepršalo, a dnes ráno našťastie taktiež nie, takže sme po raňajkách vyrazili. Cesta vlakom bola veľmi v pohode, v nedeľu doobeda smerom od centra bol vlak poloprázdny a bez problémov sme si sadli. Vystúpili sme na konečnej stanici, odkiaľ sme sa mali odviesť ešte dve alebo tri zastávky prímestským vlakom, a začali prvé tradičné komplikácie.

Počuli sme, že Indovia sú niekedy tak veľmi ochotní vám poradiť, že radia i vtedy, keď netušia nielen odpoveď, ale ani to, na čo sa ich pýtate. Overili sme si to dnes niekoľkokrát. Naša ďalšia cesta zo stanice totiž vyzerala asi nasledovne:

Nájdeme pokladňu a ideme si kúpiť cestovné lístky na spomínaných pár zastávok druhého vlaku. Zdenke a chalanom sa nepodarilo vysvetliť predavačovi, kam sa chceme dostať, pretože nejaký lístok sme síce dostali, no názov cieľovej stanice sa nepodobal ani na jednu z dedín, kam sme chceli ísť. Ok, možno je to lístok na nejaké zóny a toto je posledná platná zastávka, hovoríme si a v tom momente to nechávame tak. Vlak by mal odchádzať o pol jednej, ako hovoril predavač za okienkom. Fajn, potrebujeme ešťe zistiť odkiaľ. Nakoniec o pol jednej z celej stanice nič neodišlo, ale postupne.

Dostali sme teda nejaké lístky, a vydali sme sa hľadať nástupište. Prvý nápad, že sa skúsime spýtať v kancelárii, sa ukázal príliš optimistický hneď na začiatku, sledujeme šípky navádzajúce nás k "booking office", a prekvapivo končíme pri pokladniach. Prichádzame teda na jednu koľaj, ktorá pokračuje smerom od mesta, kde zrovna stojí dlhá súprava. Odhadujeme cestujúceho na peróne, ktorý by nám mohol rozumieť, a ukazujeme mu náš lístok. Chlapík prikyvuje, my teda nastupujeme do vlaku. Našťastie však už vieme, že v Indii sa je potreba vždy pýtať viackrát; pre istotu. Stojíme teda v uličke vlaku a dohadujeme sa, že ak vyrazí smerom k mestu, vyskakujeme. Opäť sa pýtame, na druhý pokus úspešne, jedného pána, kam ten vlak vlastne ide. Potvrdzuje nám, že ide smerom od mesta, sme spokojní. Pre istotu spomenieme našu zastávku, kde chceme po pár kilometroch vystupovať, a keďže on ju nepozná, ukazuje nám vytlačený cestovný poriadok, zoznam všetkých nasledujúcich zastávok. A nestačíme sa diviť - najbližšia je o 6 hodín!! Ide o veľmi diaľkovú linku zloženú zo súpravy lôžkových vozňov smerujúcu niekde do indického vnútrozemia. Vymeníme si ohúrené pohľady, poďakujeme sa nášmu záchrancovi a vyskakujeme z vlaku. Pomohli by sme si, to určite...

Takže sme opäť na nástupišti a znova skúšame šťastie. Ďalší človek nás posiela na konečnú koľaj, odkiaľ sme predpokladali, že chodia vlaky len smerom do mesta, nie naopak, no keď sme už tam, iný chalan nám hovorí, že náš smer je momentálne kvôli výluke uzavretý a máme ísť autobusom zo stanice neďaleko. Keďže sa nám ale nedarí nájsť autobusovú stanicu, vraciame sa po krátkej obchôdzke okolia naspäť na nádražie, pýtame sa dievčat na infostánku akejsi banky, ktoré sa na nás (po tom, čo sme okolo nich prešli už snáď desaťkrát) trochu uškŕňali, ani ony však netušia. Ja to vzdávam a navrhujem, aby sme si šli pozrieť túto okrajovú časť mesta a poobede sa vrátili naspäť na intrák. Bola som opäť prehlasovaná, tentoraz poviem, že našťastie. Zdenka sa ešte dozvedá, že vraj do "našej" dediny predsa vlak chodieva, ale len raz za deň ráno okolo deviatej, a vraj je to 3, a podľa iného miestneho zdroja zasa 30, kilometrov, a mali by sme si vziať rikšu. Končíme teda na stanovišti taxikárov, kde sa okolo nás okamžite zhlukuje hrča šoférov. V tom momente mi pripomínajú hyeny obklopujúce svoju budúcu korisť. Podarí sa nám zjednať cenu zo 400 na 300 rupií, a nasadáme všetci štyria k šoférovi, ktorý nás vezie rozsypanou cestou plnou výmoľov netušíme kam.

Vystúpili sme však a zistili sme, že sme správne, v diaľke vidíme kopce, ktoré poznávame z internetu. Prechádzame cez prvú dedinu, kde nás miestni navigujú do hôr, a po chvíľke sa nám otvára nádherná scenéria kopcov s priľahlými ryžovými poľami v údolí. Zisťujeme, že v údolí sa často pasú kravy, ktorých "stopy" nachádzame a snažíme sa do nich nestúpať, i nám však toto miesto po dvoch týždňoch vo veľkomeste poskytuje skutočnú pastvu pre oči. Celá krajina tu má výraznú sýtozelenú farbu, nízky trávnatý porast si letné monzúny očividne užíva. Dávame si prvú desiatu, fotíme okolie a užívame čerstvý vzduch bez mestského zápachu a širokú pláň pod nami bez stopy odpadkov. Prešli sme postupne dva nižšie kopce, na zostupe z druhého nás prekvapil krátky dážď, a cez polia a dvor jednej sympatickej rodiny sme sa dostali na asfaltovú cestu. Prechádzame cez ďalšie dve dediny, míňame policajné auto, ktorého posádka nám želá "best of the luck" (žeby indické forma "veľa šťastia"?) a ochvíľu rodinu, ktorá nás pozýva na čaj. Odbočujeme medzi ryžové polia, kde sme stretli dvoch miestnych farmárov, ktorí práve s pomocou záprahu kráv orali rozmočené budúce ryžové pole. Keďže sme sa chceli dostať za svetla do mesta, cestu sme otočili a vydali sa naspäť. A opäť nás prekvapili miestni dedinčania, pre ktorých sme museli byť skutočnou atrakciou. Náš prechod postupne troma dedinami vyzeral chvíľami ako scéna z lacného filmu. Prechádzali sme ulicami a ľudia zastavovali svou prácu (typicky zametanie pred domami) a pozerali po nás. Deti sa prestávali hrať a pozerali po nás. Celé rodiny stáli vo dverách svojich domov a volali na svojich chýbajúcich členov a niekedy i na nás. Ďalší vyzerali z okien, tí odvážnejší na nás kývali či sa nás snažili niečo pýtať (v Hindštine či tzv. Hinglish, ako sa hovorí mumbajskej zmesi angličtiny a hindštiny, ktorou sa tu v meste a okolí rozpráva). Chalani na motorkách a niekedy i automobilisti na nás trúbili a kývali, istá dvojica motorkárov dokonca zastavila kúsok pred nami a hľadela na nás celú cestu, kým sme šli okolo. Jedna rodina nás požiadala o fotografiu pred ich domom, a pred obchodom, kde sme sa zastavili na malý nákup tekutín, sa zhlúkol menší dav, snažiaci sa s nami rozprávať o všetkých tých pár veciach, na ktoré ich angličtina postačovala. Odmietli sme ponuku zahrať si kriket s miestnou mládežou na ihrisku a nakoniec sme úspešne došli do nejakej väčšej dediny rovno pred autobusovú zastávku a mali sme zrejme veľké šťastie, autobus do mesta odchádzal o 10 minút. Podobná cesta, za ktorú sme ráno dali 300 rupií taxikárovi, nás stála dohromady 20 v autobuse. Nevadilo nám to však, keď sme si uvedomili, že i 300 rupií po prepočte na osobu a našu menu je 25 Kč alebo jedno euro... Došli sme teda úspešne na autobusovú stanicu, ktorú sme ráno nenašli, prešli si ďalšou dlhou páchnucou slumovou ulicou, nasadli na vlak a vyrazili, zablatení, hladní, unavení, doštípaní od komárov a spálení od výnimočného indického slnka, domov.