Dnes začínal školský
rok a my sme sa naň naozaj tešili. Čakal nás prejav vedenia
školy, spievanie školskej hymny a predstavenie katedier. Miesto
toho sme deň strávili na cudzineckej polícii, aby sme sa nakoniec
dozvedeli, že sa u nich registrovať nemusíme. Napriek tomu tu však
ešte čakáme na našu nemeckú kamarátku, ktorá (asi kvôli
svojim americkým vízam) celý proces s registráciou musí
absolvovať. Stojíme (už asi zbytočne zdôrazňujem, že v daždi)
pod strechou budovy polície, sedím na nejakom zloženom rebríku
opretom o stenu a chce sa mi spať... Okolo jednej nás čaká
univerzitný šofér a vyrážame na príšernú cestu do dopravnej
zápchy cez mesto späť do školy. Pozerám z okna na cestu, mŕtva
krysa prejdená autom ma po všetkom ostatnom prekvapuje už len
trochu. Predsa ma však trhne, keď o pár metrov vedľa vidím, ako
všetok ten neporiadok zaplavuje voda, v ktorej sa ľudia brodia do
výšky kolien. Tak preto tá dopravná zápcha trvajúca asi
hodinu... Prichádzame ale nakoniec do školy a mierime rovno do
kancelárie študijného oddelenia, kde sa dozvedáme ďalšiu kuriozitu
- stretávame chalana zo Švédska, ktorý bol pred dvoma dňami
vrátený z letiska pri odchode, preto, že sa po príchode
nezaregistroval na tom úrade, kde nás práve odmietli. Pripomínam
na študijnom, že ja mám naozaj vo vízach napísané, že pri ich
platnosti nad 180 dní mám povinnosť sa registrovať, a nech
počítam akokoľvek, tých dní vychádza byť 184. Nejakú dobu so
Švédom a referentkami bezradne sedíme v kancelárii, až nakoniec
jedna z nich telefonuje na úrad, kde jej potvrdzujú, že táto
povinnosť pre nás naozaj neplatí, za podmienky, že Indiu opustíme
do spomínaných 180 dní... po dnešnej skúsenosti a stretnutí so
švédskym nešťastlivcom nemám najmenší dôvod tak neurobiť.
Dnešný večer
zakončujeme nákupom oblečenia a ja i potravín, ktorými aspoň
dočasne nahradím korenisté obedy. Snažím
sa hľadať známe veci, no mnohé z nich tu vôbec nemajú, a tie,
čo poznám, sú na miestne pomery extrémne drahé (olivový olej,
cestoviny). Zdenka mi pomáha s výberom, končím teda s nákupom
dvoch druhov šošovice, rajčinami, cibuľou, cesnakom, zemiakmi a
kilovým balíčkom soli - menšia nebola. Pozerám na svoj nákupný
košík a opäť sa neubránim pocitu, že najbližšie štyri
mesiace možno budú náročnejšie, než som si myslela. Naše
česko-slovensko-francúzske osadenstvo dvoch susediacich izieb je
však veľmi vďačné Štěpánovi, že sa mu ešte minule v
rovnakom supermarkete podarilo kúpiť posledný toaletný papier.
Prichádzame večer na
izbu a Štěpán ide k doktorovi s teplotou nad 39. Ukľudňuje nás
naša švajčiarska spolubývajúca, ktorá prišla z vidieka, ležala
asi dva dni s teplotou a teraz sa už cíti lepšie. Doktor, presne
podľa Silviinho rozprávania, mu predpisuje troje univerzálne lieky
s tým, že sa má vrátiť, ak to neprejde do rána. Podobné
prípady tu asi naozaj nie sú ničím výnimočným. Večer ešte
prichádza nová spolubývajúca - z Bhutánu! Zo Zdenkou urobíme
snáď nie veľmi nápadné a nepríjemné "wow" a ja na
okamih zaváham, kam si tú krajinu zaradiť, keď mi na myseľ prídu
Himaláje. Zdá sa, že už len u nás na byte budeme zaujímavá
spoločnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára