Mumbai, 25.06.2013, utorok - deň devätnásty

Po dnešnom dni začínam chápať ľudí z môjho okolia, z rodiny a z priateľovej práce, ktorí sa sťažujú na výsledky, aké podávajú indické pobočky nadnárodných firiem. Dnes mám totiž za sebou ďalší "skvelý" zážitok - prvú tímovú prácu s indickými kolegami.

Dostali sme za úlohu pripraviť v šesťčlennom tíme krátku prezentáciu. Mala byť približne na 15 minút, založená na podkladoch z ľubovoľného článku z jednej knihy, písaného hovorovým a nie akademickým štýlom. Nič náročné na čas ani na vedomosti, jednoduché zadanie na začiatok semestra, ktoré by sme u nás považovali za "oddychovku". Tu sme sa však zasekli hneď na začiatku, a snáď neprekvapí, že opäť na organizačných "detailoch".

Prvý pokus o stretnutie, ktoré bolo naplánované na pondelok po obede, nám nevyšiel. Kontrolovala som v pondelok pravidelne mail, no dostala som až podvečer správu, že stretnutie sa nekonalo, pretože niektorí členovia tímu boli mimo kampus a nemohli prísť. S tým, že mi vedúci tímu dá vedieť, kedy bude ďalší termín. Dnes poobede, po návrate z nákupu v meste, som si našla správu, aby som sa k nim pripojila do knižnice. Ok, vyrážam do knižnice, dve hodiny po tom, ako mi mail poslali, a rozmýšľam, či už nejdem neskoro. Neskôr som sa tomuto naivnému nápadu sama pre seba zasmiala.

V knižnici som našla dvoch chalanov z nášho tímu, čo som považovala za počiatočný úspech. Dozvedela som sa, že ostatní majú do siedmej školu a pripoja sa k nám neskôr. Chalani ma nasmerovali na knihu a jeden konkrétny text, ktorý navrhovali k spracovaniu, požičali sme si teda knihy a pustili sme sa do čítania. Článok mal asi 20 strán a bol zaujímavý, opisoval príbeh ženy, ktorá založila v Indii bezplatnú telefonickú linku na pomoc deťom v núdzi. Mám rada podobné príbehy, dodávajú mi energiu a optimizmus, pretože ukazujú, čo všetko sa dá urobiť, pokiaľ človek vie, čo robí a naozaj chce.

Prečítali sme teda text a ja som očakávala, že sa pustíme do prípravy prezentácie. Pomaly sa mi podarilo presvedčiť ochotnejšieho kolegu, aby sme si pripravili osnovu, rozvrhnutie všetkých "až" piatich slajdov, ktoré prezentácia mala obsahovať, a spísali niekoľko poznámok, ktoré v nich použijeme. Trvalo to všetko neskutočne dlho a ja som začínala pochybovať, že sa nám podarí splniť, na čom sme sa s ním dohodli na začiatku, totiž že to budeme mať dnes hotové. V priebehu nášho "brainstormingu" sa k nám pripojil ďalší člen tímu, a tým naša práca pre dnešný deň skončila. Chalan si sadol k notebooku, ja som márne dúfala, že napríklad začal pripravovať slajdy, a nechala som mu čas. Keď som si však po dvadsiatich minútach prečítala všetky zaujímavé články v miestnej dennej tlači (škola má sympatický zvyk nechávať na sedačkách a stolíkoch aktuálne noviny) a hodiny prekročili siedmu, odvážila som sa spýtať môjho kolegu, ako pokračuje naša práca. Po ďalších piatich minútach, kedy si chalani niečo vzájomne dlho vysvetľovali, som sa dozvedela, že posledný príchodzí rozpošle na Facebooku zostávajúcim dvom členom tímu (ktorí nakoniec nedorazili) názov článku, a so samotnou prezentáciou budeme pokračovať o dva dni vo štvrtok. Odchádzala som o štvrť na osem, po takmer troch hodinách, a nechápala som, ako je možné, že v počte troch a neskôr štyroch ľudí sme nedokázali spracovať niečo, čo by som sama mala hotové rýchlejšie. Holt, mikroekonómia učí, že medzný produkt práce môže od určitého množstva pracovníkov vykazovať záporné výnosy; v Indii na to, zdá sa, niekedy stačia "pracovníci" traja... Táto forma "tímovej spolupráce" ma dokáže nahnevať - z mojich súbežných štúdii som predsa len zvyknutá na trochu iné nasadenie a efektivitu. Nemám nič proti skupinovým zadaniam, vadí mi však, keď sa zo spolupráce stáva prekážka.
Edit. 29.06.2013: Len doplním, že k prezentácii sme sa stretli ešte dvakrát, vo štvrtok večer a v piatok doobeda. Toto posledné stretnutie začalo o hodinu neskôr, po tom, ako do knižnice dorazil posledný člen tímu. Finálnu verziu pripravovali písali chalani bezomňa, samotné predstavenie na hodine dopadlo nakoniec úspešne.