Máme za sebou ďalší úžasný zážitok - prvú cestu indickým vlakom. Keď sme v daždi stáli pred fakultnou bránou a čakali na taxík, hovorila som si po prvýkrát, že ísť dnes do mesta na trhy možno nebol najlepší nápad. Vzala som si turistické topánky s vibramovou podrážkou v presvedčení, že tak skoro nenamoknú. Vydržali presne po tú bránu, kým som nestúpila do kaluže hĺbky možno tak 10 centimetrov. Došli sme však autorikšou úspešne na stanicu, kde sme si s Jakubom kúpili dáždniky a postavili sa do fronty na lístky, ktorá sa nejakú slušnú dobu nehýbala. Všetci tí ľudia, ktorí vyzerali, že mali zo stanice svoj domov, ma už vlastne ani neprekvapovali. Nástup do prvého vlaku bol ale naozaj šok. So Zdenkou sme šli do dámskeho vagónu, kde vraj malo byť voľnejšie, ale bol to masaker.
Predstavte si vagón
bez dverí, narvaný ľuďmi, koľko sa tam zmestí. Naozaj, stojíte
za jazdy v otvorených dverách a držíte sa, čoho sa dá. Keď som
doma poprvýkrát videla fotky indických vlakov, myslela som si, že
možno šlo o pózu do kamery. Omyl, tu je to fakt bežné. A naozaj
sme videli dvoch ľudí na streche! Samotná naša cesa prebiehala
asi nasledovne: Čakáme so Zdenkou a viacerými ženami na mieste,
kam má prísť ženský vagón, o ktorých sme počuli, že vraj
nebývajú tak preplnené. Po krátkej úvahe nad tým, či by
chalani predsa nemali ísť do "nášho" vagónu, sa oni
rozhodli zachovať statočne a nechávajú nás samotné. Vlak
nakoniec prichádza a nám sa naskytá ďalší z neuveriteľných
mumbajských pohľadov. Voz ešte snáď ani nezastavil a z
preplneného vagónu ženy vybiehajú s rýchlosťou, akou im to
ostatné spolucestujúce dovoľujú, zatiaľ čo druhá skupina
nastupujúcich ich tlačí zasa naspäť. Pekne upraveným dámam
všetkého veku v ich tradičných farebných kostýmoch prichádzajú
na pomoc široké lakte, drzosť a hrubá sila. Pozeráme na ten
výjav so Zdenkou v štýle "Čo to, preboha, je?!", s
výrazom, ktorý sa mi za posledných pár dní takpovediac usadil na
tvári. Ženy pred nami sa pretlačia do vagónu a my nastupujeme ako
predposledné. Dostala sa po mne do vagónu ešte jedna staršia, na
pohľad krehká pani. Vlak sa rozbieha a ja nestíham skontrolovať,
či na peróne o pár metrov pred nami nezazriem stále stáť našich
chalanov.
Po tom, ako sme sa dostali
do vlaku, sa situácia ukľudnila a ženy si nás začínajú
prezerať. Pýtajú sa nás, kde vystupujeme, a uvoľňujú nám
miesto do zadnej časti vagóna. Niektoré sú zvedavé, odkiaľ sme,
a jedna opakuje prekvapené "Europe". Iná sa nás pýta,
či sme tu po prvýkrát, jedna mladá slečna mi dokonca prejde
prstami po ruke, presne, ako mi to kamaráti doma hovorili,
presviedčajúc sa, že moja pokožka je rovnaká ako tá jej.
Prekvapivo mi to nie je moc nepríjemné. Ďalšia usmievavá pani
Zdenke hovorí, že nám povie, keď sa budeme mať pripraviť na
výstup. O tri zastávky sa ženy opäť zmenia na divý dav a
doslova nás vytlačia von. Ocitáme sa s mierne trasúcimi sa
kolenami na nástupišti. Prichádzajú k nám chalani podobne
vyklepaní. V úžase si hovoríme zážitky z prvej cesty a chalani
opisujú, ako Jakub, rozhodnutý počkať si na ďalší vlak,
naskakoval do rozbiehajúceho sa vagónu po tom, ako naňho chlapi
zvnútra volali "Come in! Come in!". Prestupujeme teda na
stanici a vieme, že to budeme absolvovať ešte minimálne dvakrát.
Na tejto stanici však stretávame chalana, ktorý nám moc ochotne
vysvetľuje, kam ísť, vedie nás so sebou na druhý vlak, a keď s
ním vystupujeme, proti nášmu pôvodnému plánu na konečnej inej
linky, ukazuje nám spiatočný smer, zaujímavé budovy po ceste a
ulicu, kam sa dostaneme k plánovanému bazáru. Aj od toho nás
odhováral a nenechali sme si poradiť.
Trh, za ktorým sme sa s
odporúčaním brožúrky zo školy vydali, bol najväčším
sklamaním dňa. Kilometer dlhá ulica pripomínala našu tržnicu s
"Vietnamcami", až na predavačov - tí naši po vás
nepokrikujú "Excuse me, my friend". Takže tržnicu sme
opustili pomerne skoro, chvíľu na to sme sa stratili a opäť našli
na mape, zakotvili v kaviarni a začalo pršať. Jakub si zatancoval
s deťmi na ulici na rytmy živej hudby bubna, bol to úžasný
pohľad: svetlovlasá hlava v okuliaroch o hlavu vyššia než všetky
ostatné (nielen detské), v nepremokavej čiernej mokrej bunde od
North Facu, sa učí od bosých mumbajských detí, ako sa tancuje
"ten správny" pouličný tanec. Deti volajú aj nás a mňa
mrzí, že som zaváhala.
Tancovačka skončila a
nasledovalo posledné dobrodružstvo dňa - dostať sa späť na
stanicu a domov. Vyzerá to asi takto: Prší. Nie, neprší, leje.
Leje ako z krhly, máme síce dáždniky, ale po chvíli to vyzrá,
akoby sme ich nemali. Topánky mám beznádejne premočené. Stojíme
najprv pri krajnici cesty a snažíme sa odchytiť jeden z taxíkov,
ale všetky sú plné. Prechádza okolo nás autobus a keď odíde,
vidíme, že šiel presne na stanicu. Ok, skúšame inú zastávku,
opäť nám odchádza pred očami. Taxíky bez šance. Stále leje a
keďže je pol deviatej preč, je už po zotmení. Môj pôvodný
plán byť za tmy v kampuse, zdá sa, nevyšiel. Stúpam si teda
doprostred prvého voľného jazdného pruhu na miesto, kde by mohla
byť zastávka, za obrovskú kaluž a zopár zaparkovaných áut, aby
ma šoféri naozaj neprehliadli, a vbieham otvorenými prednými
dverami do každého okoloidúceho autobusu pýtať sa šoféra, či
ide na stanicu. Niekedy mám pocit, že odfrčí aj so mnou skôr,
než vôbec stihnem otvoriť ústa. Na niekoľký pokus mám ale
šťastie, šofér prikyvuje a ja odušu kývam deckám na chodníku.
Sme v suchu, doslova. Vezieme sa na stanicu a domáci, keď nás
vidia, po uši mokrých bielych turistov, sa nám posúvajú a
uvoľňujú miesta, aby sme si mohli sadnúť. Naozaj som to v tej
chvíli ocenila. Zistili sme, že v mumbajských autobusoch chodí
sprievodca, ktorý predáva lístky, takže nemusíte myslieť na to,
či ste si ich dopredu nezabudli kúpiť, alebo či máte naozaj ten
správny. Jeden pán nám hovorí, že stanica je posledná zastávka
a ukazuje nám ju predtým, než všetci vystúpia. Na stanici
kupujeme ešte lístky na cestu, pýtame sa opäť na vlak, kde nám
mladý pár ochotne vysvetľuje čo a ako, nasadáme do vlaku a
frčíme trištvrte hodiny smer TISS. Prichádzame na intrák okolo
desiatej a máme naozaj dosť.
 |
| Vo vlaku cestou domov. Vpravo Štepán... |
 |
| ...a ďalší dvaja členovia "výpravy" - Jakub a Zdenka. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára