Mumbai, 08.06.2013, sobota - deň druhý

Dnes máme v pláne prehliadku mesta organizovanú zahraničným oddelením. Podľa pôvodného plánu vyraziť o deviatej sme sa oneskorili asi o trištvrte hodinu. My konkrétne sme o deviatej boli ešte v jedálni na raňajkách (pozostatky koloniálnej minulosti, ako sme nazvali dnešný toastový chleba s marmeládou, mi po
včerajšej korenenej nádielke chutili omoc viac, než by tak tomu bolo doma), potom sme dvakrát prešli okolo zlej vrátnice a keď sme dorazili na miesto stretnutia, po autobuse ani stopy. Nakoniec prišiel, dvaja šoféri nás naložili a vyrážame.

Cesta tam bola, na miestne pomery, pokiaľ môžem za tak krátku dobu usúdiť, pomerne pohodová. Krátko pred našou prvou zstávkou nad práčovňou nastupuje naša sprievodkyňa, ktorá nám podáva celkom kvalitný, i keď miestami ťažko zrozumiteľný, výklad. Videli sme teda najväčšiu otvorenú ručnú práčovňu v meste menom Dhobi Ghat, perúcu asi pre 5 000 ľudí, pre ktorej zamestnancov predstavujú najväčšiu hrozbu automatické práčky. Takýchto, ale menších práčovní, je v meste celkovo 20. Postupujeme ďalej do mesta, navštevujeme Ghándího múzeum, z ktorého sa ukázalo celkom zaujímavé miesto s dosť veľa turistami, a pokračujeme do úžasného neďalekého chrámu "vytesaného z kameňa". Jeho ormanenty, zábradlia i dvere, všetko, na čo naši predkovia používali drevo, je tu kamenné. Dostávame infoletáky "spoločnosti" Hare Krišna a máme šťastie, vidíme dokonca pravú (objektívne a so všetkou nekorektnosťou: trochu tučnú (vrátim sa k tomuto problému na inom mieste)) indickú svatbu. Následne cestujeme do najsamejšieho "spoločenského" centra mesta - k Bráne Indie a hotelu Taj Mahal - a okamžite sa nedobrovoľne ujímame roly bielych chodiacich peňaženiek "Made in the West". Gate of India je ďalšou svetovou turistickou aktrakciou, ktorá pôsobí rovnakým dojmom ako mnohé iné na celom svete. Obklopuje ju ochranný plot a námestie plné turistov. Mňa samu na nej najviac zaujal nápis na vrchnej časti - áno, ide o kultúrnu pamiatku, ale predsa by som v tom momente čakala, možno pod vplyvom predchádzajúceho múzea venovaného pamiatke indického osloboditeľa, že po získaní nezávislosti dajú indické orgány nápis "imperial majesty" odstrániť.

Hoci je tu turistov naozaj spústa, väčšina z nich sú stále Indovia a my sa pri nich nestratíme. Žiadosti o spoločnú fotografiu od niekoľkých indických návštevníkov, ktoré dostala Zdenka, boli tie najpríjemnejšie. Spomedzi ostatných ponúk ma najviac prekvapuje podnikavosť fotografa, ktorý robí "nice photos", inak povedané také, aké si bežný turista dokáže vyrobiť sám a za použitia Photoshopu i v omnoho lepšej kvalite. Hold, podnikavosti sa medze nekladú, a pokiaľ sú mu turisti ochotní platiť... Už s omoc menším nadhľadom sa ochvíľu pozerám na sotva 4-ročné dievčatko, ktoré od našej nemeckej spolužiačky pýta jej vejár. O chvíľu ju vidím s mamou a niekoľkomesačným súrodencom sedieť na chodníku pokúšajúc sa predať vyrezávané drevené pečiatky. Táto rodina má šance na zárobok snáď ešte menšie než podnikavý fotograf. Prechádzame k reštaurácii, kde by sme sa mali naobedovať, kde však nakoniec z dvanástich z nás zostávajú len štyria, my odchádzame so Zdeňkou a Štepánom hľadať nejaké iné miesto, ja také, kde by mohli podávať niečo bez korenia. Nakoniec som v drahej reštaurácii v srdci najväčšieho indického mesta stavila na istotu a skončila pri hubovo - mozzarellovej pizzi a čínskej polievke, pri oboch ktorých som zdôraznila, že v nich naozaj nechcem žiadne chilli. Po obede a po pomerne atraktívnych miestach začína ďalšia zo sérií prehliadok toho najhoršieho, čo Mumbai ponúka. Dostávame sa totiž do miest centrálneho bazáru. Najvýraznejšia vec vám udrie nie do očí, ale tentokrát do nosa, na prvý nádych: výrazný zápach. V bazári sa miešajú pachy olejov, kanalizácie, zvyškov spracovaného i čerstvého mäsa a iného všadeprítomného odpadu do jednej zmesi, z ktorej sem - tam prenikavo zacítite niektorú výraznú zložku. Prechádzame po zablatených špinavých úzkych uličkách s miestnymi (takmer výlučne) mužmi posedávajúcimi pred plechovými krámami a ponúkajúcimi svoje služby či tovar, stretávame opäť deti, muža s barlami, ktorý k nám idúcim okolo otáča ruku, mačku, ktorá podľa Štěpána mala v hlave dieru miesto oka, ženy prehrabujúce sa vo vreci s odpadom, míňame stánok so živými kuratami, z ktorých majiteľ práve vyberá jedného nešťastníka (či skôr už šťastlivca?) na porážku, aby jeho mäso potom hodil spolu k ostatným podobným kusom do veľkej nádoby vedľa a jeho krv možno tiekla po chodníku rovnako ako tá jeho predchodcu, ktorú skoro bez povšimnutia prekračujeme... Chodíme cez uličky, kam by som sa sama neodvážila, a popri obývaných lodiach, akomsi slume na vode, sa konečne dostávame naspäť k reštaurácii, od ktorej sme vyrážali a pred ktorou máme zraz. Kým čakáme na šoféra s autobusom, naskytá sa nám ďalší zarážajúci pohľad. Prichádzajú k nám postupne dve ženy s malými deťmi pýtať peniaze. Jedna, staršia z nich, vraj chodila za našou skupinou, v ktorej boli Jakub a Francúzi celú cestu počas prechádzky. Za to, že im odporučila správny ochod, predtým dostala 10 rupii. Nakoniec jej Štepán ponúkne mojich 10 rupii, ktoré však ona nechce a žiada ho, ako jej šiel do obchodu kúpiť jedlo, pretože ju tam nepustia. Druhá mala snáď 14 rokov a jej dieťa pár mesiacov, tú však od nás vyprevadil policajt. Zdenka s typickou iluzórnou nádejou poznamenáva, že to dieťa možno nemuselo byť jej vlastné... Popri týchto ženách už potom predajci obojstranných bubnov zavesiteľných na krk, ktorí boli u nás ustavične, vyzerajú už len otravne a hnevajúco. Keď sme si mysleli, že to najhoršie už dnes máme za sebou, prišlo ďalšie "prekvapenie" dňa. Cestou späť na TISS je plná diaľnica, šofér teda odbočuje po paralelnej bočnej ceste, lemovanej doslova slumovým táborom. Z výšky autobusu, pokiaľ okolo nás tesne neprechádzajú nákladiaky, vidíme slumovú ulicu v celej jej šírke. V dopravnej zápche máme dostatok času si ju prezrieť, možno lepšie, než by niektorí z nás chceli. Modrý igelit je tu najbežnejším stavebným materiálom a špina je i na mumbajské pomery extrémna. Videla som za túto cestu ženu kŕmiacu kravu na ceste, nahé dieťa behajúce po aspoň metrovej kope odpadu, ľudí hľadajúcich malé poklady na obrovskom odpadkovom poli, neposvätne vyzerajúce kravy priviazané pod diaľničným mostom, povestných pouličných predavačov v križovatkách; videla som toho už dosť a predsa asi ešte zďaleka nie všetko, čo ukrýva toto mesto...
Po návrate do školy si zaželáme s Nepálčankami (nespomínala som ešte, že štyria naši spolužiaci sú z Nepálu, iba mimochodom) s úľavou "Welcome tu TISS" a ja odchádzam od únavy na izbu, zatiaľ čo Zdeňka a chalani vyrážajú na ďalší trh do mesta. Aby som dnešný deň však zakončila niečím pozitívnym, tak to mango, ktoré mi doniesli z trhu, chutilo naozaj úžasne, večera vraj nebola tak pikantná ako včera, takže som sa rozhodla dať školskej jedálni ešte šancu, a večer nám prišla nová spolubývajúca, pohodová Švajčiarka Silvia. Je dvanásť hodín večer a ideme spať.