Dnes máme v pláne prehliadku mesta
organizovanú zahraničným oddelením. Podľa pôvodného plánu
vyraziť o deviatej sme sa oneskorili asi o trištvrte hodinu. My
konkrétne sme o deviatej boli ešte v jedálni na raňajkách
(pozostatky koloniálnej minulosti, ako sme nazvali dnešný toastový
chleba s marmeládou, mi po
včerajšej korenenej nádielke chutili omoc viac, než by tak tomu bolo doma), potom sme dvakrát prešli okolo zlej vrátnice a keď sme dorazili na miesto stretnutia, po autobuse ani stopy. Nakoniec prišiel, dvaja šoféri nás naložili a vyrážame.
včerajšej korenenej nádielke chutili omoc viac, než by tak tomu bolo doma), potom sme dvakrát prešli okolo zlej vrátnice a keď sme dorazili na miesto stretnutia, po autobuse ani stopy. Nakoniec prišiel, dvaja šoféri nás naložili a vyrážame.
Cesta tam bola, na miestne pomery,
pokiaľ môžem za tak krátku dobu usúdiť, pomerne pohodová.
Krátko pred našou prvou zstávkou nad práčovňou nastupuje naša
sprievodkyňa, ktorá nám podáva celkom kvalitný,
i keď miestami ťažko zrozumiteľný, výklad. Videli sme
teda najväčšiu otvorenú ručnú práčovňu v meste
menom Dhobi Ghat, perúcu asi pre 5 000 ľudí, pre ktorej
zamestnancov predstavujú najväčšiu hrozbu
automatické práčky. Takýchto, ale menších práčovní,
je v meste celkovo 20. Postupujeme ďalej do mesta, navštevujeme
Ghándího múzeum, z ktorého sa ukázalo celkom zaujímavé miesto
s dosť veľa turistami, a pokračujeme do
úžasného neďalekého chrámu "vytesaného z kameňa".
Jeho ormanenty, zábradlia i dvere, všetko, na čo naši predkovia
používali drevo, je tu kamenné. Dostávame infoletáky
"spoločnosti" Hare Krišna a máme šťastie, vidíme
dokonca pravú (objektívne a so všetkou
nekorektnosťou: trochu tučnú (vrátim sa
k tomuto problému na inom mieste)) indickú svatbu. Následne
cestujeme do najsamejšieho "spoločenského" centra mesta
- k Bráne Indie a hotelu Taj Mahal - a okamžite sa nedobrovoľne
ujímame roly bielych chodiacich peňaženiek "Made in the
West". Gate of India je ďalšou svetovou turistickou
aktrakciou, ktorá pôsobí rovnakým dojmom ako mnohé iné na
celom svete. Obklopuje ju ochranný plot a námestie plné
turistov. Mňa samu na nej najviac zaujal nápis na vrchnej časti -
áno, ide o kultúrnu pamiatku, ale predsa by som v tom momente
čakala, možno pod vplyvom predchádzajúceho múzea venovaného
pamiatke indického osloboditeľa, že po získaní
nezávislosti dajú indické orgány nápis "imperial majesty"
odstrániť.
Hoci je tu turistov naozaj
spústa, väčšina z nich sú stále Indovia a my sa pri nich
nestratíme. Žiadosti o spoločnú fotografiu
od niekoľkých indických návštevníkov,
ktoré dostala Zdenka, boli tie najpríjemnejšie. Spomedzi ostatných
ponúk ma najviac prekvapuje podnikavosť fotografa, ktorý robí
"nice photos", inak povedané také, aké si bežný
turista dokáže vyrobiť sám a za použitia Photoshopu i v omnoho
lepšej kvalite. Hold, podnikavosti sa medze nekladú, a pokiaľ sú
mu turisti ochotní platiť... Už s omoc menším nadhľadom sa
ochvíľu pozerám na sotva 4-ročné dievčatko, ktoré od našej
nemeckej spolužiačky pýta jej vejár. O chvíľu ju vidím s mamou
a niekoľkomesačným súrodencom sedieť na chodníku pokúšajúc
sa predať vyrezávané drevené pečiatky. Táto rodina má šance
na zárobok snáď ešte menšie než podnikavý fotograf.
Prechádzame k reštaurácii, kde by sme sa mali naobedovať, kde
však nakoniec z dvanástich z nás zostávajú len štyria, my
odchádzame so Zdeňkou a Štepánom hľadať nejaké iné miesto, ja
také, kde by mohli podávať niečo bez korenia. Nakoniec
som v drahej reštaurácii v srdci najväčšieho indického mesta
stavila na istotu a skončila pri hubovo - mozzarellovej pizzi a
čínskej polievke, pri oboch ktorých som zdôraznila, že v nich
naozaj nechcem žiadne chilli. Po obede a
po pomerne atraktívnych miestach začína ďalšia zo sérií
prehliadok toho najhoršieho, čo Mumbai ponúka. Dostávame sa totiž
do miest centrálneho bazáru. Najvýraznejšia vec vám udrie nie do
očí, ale tentokrát do nosa, na prvý nádych: výrazný zápach. V
bazári sa miešajú pachy olejov, kanalizácie, zvyškov
spracovaného i čerstvého mäsa a iného všadeprítomného odpadu
do jednej zmesi, z ktorej sem - tam prenikavo zacítite niektorú
výraznú zložku. Prechádzame po zablatených špinavých úzkych
uličkách s miestnymi (takmer výlučne) mužmi posedávajúcimi
pred plechovými krámami a ponúkajúcimi svoje služby či tovar,
stretávame opäť deti, muža s barlami, ktorý k nám idúcim okolo
otáča ruku, mačku, ktorá podľa Štěpána mala v hlave dieru
miesto oka, ženy prehrabujúce sa vo vreci s odpadom, míňame
stánok so živými kuratami, z ktorých majiteľ práve vyberá
jedného nešťastníka (či skôr už šťastlivca?) na porážku,
aby jeho mäso potom hodil spolu k ostatným podobným kusom do
veľkej nádoby vedľa a jeho krv možno tiekla po chodníku rovnako
ako tá jeho predchodcu, ktorú skoro bez
povšimnutia prekračujeme... Chodíme cez uličky, kam by som sa
sama neodvážila, a popri obývaných lodiach, akomsi slume na vode,
sa konečne dostávame naspäť k reštaurácii, od ktorej sme
vyrážali a pred ktorou máme zraz. Kým čakáme na šoféra s
autobusom, naskytá sa nám ďalší zarážajúci pohľad.
Prichádzajú k nám postupne dve ženy s malými deťmi pýtať
peniaze. Jedna, staršia z nich, vraj chodila za našou skupinou, v
ktorej boli Jakub a Francúzi celú cestu počas prechádzky. Za
to, že im odporučila správny ochod, predtým dostala 10 rupii. Nakoniec jej
Štepán ponúkne mojich 10 rupii, ktoré však ona nechce a žiada
ho, ako jej šiel do obchodu kúpiť jedlo, pretože ju tam nepustia.
Druhá mala snáď 14 rokov a jej dieťa pár mesiacov, tú však od
nás vyprevadil policajt. Zdenka s typickou iluzórnou nádejou
poznamenáva, že to dieťa možno nemuselo byť jej vlastné...
Popri týchto ženách už potom predajci obojstranných bubnov
zavesiteľných na krk, ktorí boli u nás ustavične, vyzerajú už
len otravne a hnevajúco. Keď sme si mysleli, že to najhoršie už
dnes máme za sebou, prišlo ďalšie "prekvapenie" dňa.
Cestou späť na TISS je plná diaľnica, šofér teda odbočuje po
paralelnej bočnej ceste, lemovanej doslova slumovým táborom. Z
výšky autobusu, pokiaľ okolo nás tesne neprechádzajú
nákladiaky, vidíme slumovú ulicu v celej jej šírke. V dopravnej
zápche máme dostatok času si ju prezrieť, možno lepšie, než by
niektorí z nás chceli. Modrý igelit je tu
najbežnejším stavebným materiálom a špina je i na mumbajské
pomery extrémna. Videla som za túto cestu ženu kŕmiacu
kravu na ceste, nahé dieťa behajúce po aspoň metrovej kope
odpadu, ľudí hľadajúcich malé poklady na obrovskom odpadkovom
poli, neposvätne vyzerajúce kravy priviazané pod diaľničným
mostom, povestných pouličných predavačov v križovatkách; videla
som toho už dosť a predsa asi ešte zďaleka nie všetko, čo
ukrýva toto mesto...
Po návrate do školy si zaželáme s Nepálčankami (nespomínala som ešte, že štyria naši spolužiaci sú z Nepálu, iba mimochodom) s úľavou "Welcome tu TISS" a ja odchádzam od únavy na izbu, zatiaľ čo Zdeňka a chalani vyrážajú na ďalší trh do mesta. Aby som dnešný deň však zakončila niečím pozitívnym, tak to mango, ktoré mi doniesli z trhu, chutilo naozaj úžasne, večera vraj nebola tak pikantná ako včera, takže som sa rozhodla dať školskej jedálni ešte šancu, a večer nám prišla nová spolubývajúca, pohodová Švajčiarka Silvia. Je dvanásť hodín večer a ideme spať.
Po návrate do školy si zaželáme s Nepálčankami (nespomínala som ešte, že štyria naši spolužiaci sú z Nepálu, iba mimochodom) s úľavou "Welcome tu TISS" a ja odchádzam od únavy na izbu, zatiaľ čo Zdeňka a chalani vyrážajú na ďalší trh do mesta. Aby som dnešný deň však zakončila niečím pozitívnym, tak to mango, ktoré mi doniesli z trhu, chutilo naozaj úžasne, večera vraj nebola tak pikantná ako včera, takže som sa rozhodla dať školskej jedálni ešte šancu, a večer nám prišla nová spolubývajúca, pohodová Švajčiarka Silvia. Je dvanásť hodín večer a ideme spať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára