Piatok skoro ráno, sedím po
20-hodinovej ceste z Brna cez Prahu a Istanbul v taxíku
rútiacom sa prašnými a zapáchajúcimi ulicami okolia mumbajského
letiska a pýtam sa, prečo to vlastne robím. Prečo, prečo, prečo
som sem išla, za čím a akú potrebu mi toto miesto malo
uspokojiť?! Hovorili mi, že na kultúrny šok sa človek
nepripraví.. nesnažila som sa, no myslela som si, že už som
čítala dosť a po skúsenosti z Turecka
ma už len tak niečo neprekvapí. Omyl. India má pre každého
naozaj niečo. Nie vždy to však je pozitívne. Prekvapivo však
reagujem triezvo a s odstupom. Na príšerné teplo o pol siedmej
ráno, všadeprítomný smrad a špinu, ktoré
boli zrejmé už na letisku pri vystupovaní z lietadla, na dopravný
chaos zúriaci všade naokolo, v ktorom sa však domáci za pomoci
klaksónov svojich vozidiel pohybujú s neuveriteľnou obratnostou,
na kopy odpadu lemujúce cestu, na rozsýpajúce sa či nedostavané
budovy, dokonca i na to, keď si poprvýkrát veľmi skoro
uvedomujem, že to, čo leží vedľa cesty, sú ľudské bytosti,
konkrétne deti... Míňame ošarpané plechové búdy, ženy variace
jedlo na krajnici pri ceste za použitia niečoho, čo vyzerá ako
kanister (od benzínu?), prvé dve (posvätné?)
kravy, rozsypané domy s ošumelými reklamnými štítmi,
rozostavanú diaľnicu, no "krajina" sa postupne mení...
Zdenka po chvíli pripomína, že už to
vyzerá lepšie, tá rieka síce že bola tekutý humus, ale ľudia
už majú aspoň všetky končatiny.. toho človeka s fyzickým
postihnutím, ktorého zazrela z auta ona, som ja zrejme radšej
nevedome prehliadla.. Dievča bez prstov, ktoré sedelo v jedálni
dnes (prvý deň, pozn.) sa mi už prehliadnuť
nepodarilo. Dorazíme teda úspešne ku škole, taxikár je
prekvapivo chápavý a po predchádzajúcom odmietnutí „tip-u“
pre jeho kolegov, ktorí nám na letisku vyložili batohy na strechu,
už od nás žiadne ďalšie sprepitné nechce. „Odbavenie“ na
intráku prebieha tiež prekvapivo hladko a
v pohode, na to, že je možno 7 hodín ráno, to tu vyzerá, že nás
očakávali a boli na nás prichystaní. Dostávame od milej slečny,
ktorá ale nevie po anglicky, so Zdenkou svoju izbu spolu za 500
dolárov mesačne a zažívame druhý (ne)kultúrny šok. Nevadilo by
mi, že celý areál vrátane našej izby je na naše pomery dosť
starý a opotrebovaný, ani to, že za ňu platíme tak nehoráznu
sumu... Čo ma vo chvíli, keď som ju začala skúmať, nahnevalo
najviac, bol prach na poličkách, v kuchyni, kúpeľni a takpovediac
všade. Nebola ho veľká vrstva, ale spolu s nejakou tou mastnotou
na hriankovači, kanvici a ostatných spotrebičoch to dotváralo na
prvý dojem trochu zlý obraz. Toto nie je
vec peňazí, ale slušnosti, a v civilizovaných krajinách, kam
India chce patriť, sa to nerobí... Umyli sme si poličky v
plechovej skrini, sadli so Zdenkou na postele a rozmýšľali sme, či
sa smiať alebo plakať. Toto bude najbližšie štyri mesiace náš
prechodný domov. Čo tu? (Naši chalani, ktorí bývajú vedľa, k
nám onedlho prišli na návštevu so slovami „Aké to tu máme
pekné... čistý sporák a chladnička bez hrubej vrstvy
rozmnožujúcej sa plesne..." Na druhej strane, aby som rozprávanie trochu vyvážila:
Dievčatá zo študijného sú naozaj skvelé. Sú tak trochu
"poplety" a majú problém s efektivitou práce, ako
poznamenala Zdenka, no sú naozaj ochotné, vybavujú za nás, čo sa
dá a poskytujú aj informácie, ktoré by rozhodne nemuseli (Som
zvedavá, či si Jakub naozaj kúpi tú gitaru, na ktorú dostal
tip na obchod). Strávili sme síce u nich omnoho viac času,
než by bolo potrebné, keby vedeli veci riešiť priebežne a
napríklad viaceré zároveň, ale uvedomujem si, že toto je už
kritika silne ovplyvnená mojou profesionálnou deformáciou a
nebudem ju preto považovať za relevantnú.:-) Naozaj, starajú sa o
nás veľmi dobre a prvý deň sú tým, čo najviac vyvažuje
negatívnu stránku celého tohto dobrodružstva.
Ono to ale bude lepšie. Naozaj, verím
tomu. Človek si zvyká a ja som tvor relatívne nenáročný.
Nakoniec som si zvykla zatiaľ skoro na
všetko, a tak zlé ako práca v Turecku, s ktorou som mala osobný
morálny problém, to tu nebude. Zajtra ideme na výlet po meste zo
študijného oddelenia. Dnes sme spoznali americkú Nemku černošského
pôvodu Corinu, indickú študentku Noli, ktorá ide na výmenu na MU
a dvoch francúzskych spolubývajúcich našich chalanov. Boli sme v
meste na nákupe a hoci som nakoniec nič nezohnala (čo okrem iného
znamená, že sa mi veľmi hodia všetky tie veci,
ktoré som si pôvodne brala len preto, že mi zostalo v batohu
nevyužité miesto), nebola to chyba mesta.. Nákupné centrá naozaj
nie sú mojím obľúbeným miestom nikde na svete. Viezli
sme sa poprvýkrát autorikšou, mumbajským
taxíkom bez dverí, naozaj úžasný zážitok, vracali sme
sa o pol ôsmej, už viac-menej po zotmení, ale prekvapivo som sa
necítila nebezpečne. Uvažovali sme, kam sa pôjdeme pozrieť cez
víkend; a ja naozaj verím, že sa mi tu pomaly začne nejakým
zvláštnym spôsobom páčiť.
Edit. 09.07.2013: Z textu to môže tak vyplynúť, tým "deti ležiace pri ceste" som nemyslela, že sú mŕtve. Len ma šokovalo, že si nemajú kde inde odpočinúť.
Edit. 09.07.2013: Z textu to môže tak vyplynúť, tým "deti ležiace pri ceste" som nemyslela, že sú mŕtve. Len ma šokovalo, že si nemajú kde inde odpočinúť.
Ja keby som videla mrtve deti pri ceste, asi by som sa na mieste otocila. To musi byt strasne! To tam s tym nikto nic nerobi?
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za reakciu. Doplnila som komentár, deti neboli mŕtve, i keď z textu to mohlo naozaj tak vyznieť. Predsa ale, nie je to príjemný pohľad. A či s tým nikto nič nerobí? Zatiaľ mám pocit, že nikto nevie, čo by sa s tým robiť dalo...
OdpovedaťOdstrániťAhoj, náhodou jsem narazila na tvůj zápisník..jsem z Brna, ale už měsíc a půl jsem taky v Bombaji. Kde přesně bydlíte??
OdpovedaťOdstrániťAhoj, to si ma teda prekvapila! Bývame neďaleko Vashi. Pridala som na stránku kontaktný formulár, napíš mi, pls, mail, ozvem sa ti.
Odstrániť